Nové prístupy v pohrebníctve menia spôsob, ako sa lúčime so zosnulými. Dôraz sa presúva na ekologickosť, cyklickosť života, zmysluplnosť a osobnú účasť pozostalých.
Obradné miesto na lúčnom cintoríne v Prahe. Zdroj: praha.eu
Téma moderného pohrebníctva dnes zahŕňa nielen nové prístupy k pochovávaniu, ale aj celkovú zmenu pohľadu na smrť, lúčenie a miesto posledného odpočinku. Mnohé mestá i menšie komunity sa snažia o ekologickejšie, citlivejšie a zmysluplnejšie formy poslednej rozlúčky, ktoré dávajú väčší priestor prežívaniu pozostalých a zároveň rešpektujú prírodu. Takéto inovácie prinášajú do tradičného systému cintorínskych služieb nový rozmer – prepojenie ekologického myslenia, spoločenskej otvorenosti a osobnej skúsenosti so stratou.
Jednou z osobností, ktoré sa tejto premene aktívne venujú, je Adam Vokáč – koordinačný a programový pracovník, hrobár a správca lúčneho cintorína v rámci organizácie Hřbitovy a služby v Prahe. Je absolventom odbornej platformy Green Burial Masterclass a zároveň zakladateľom a členom českého spolku Poslední stopa, ktorý sa venuje ekologickým a participatívnym formám pochovávania.
Na konferencii Cintoríny priateľské k prírode a k ľuďom, ktorú zorganizovalo združenie Živica v spolupráci s týmto spolkom v rámci projektu Funebra, Adam Vokáč predstavil svoj pohľad na premenu cintorínskych služieb – od tradičných foriem pochovávania až po nové ekologické prístupy, ktoré prinášajú pozostalým hlbší význam a často aj terapeutický rozmer.
Adam Vokáč, koordinačný a programový pracovník, hrobár a správca lúčneho cintorína. Zdroj: Lenka Dudlák Sidorová
Obradné uloženia
Na klasických cintorínoch je ukladanie urny do zeme vo väčšine prípadov len technická päťminútová záležitosť, pričom pozostalí nemajú dosť času si tento rituál prežiť.
Pri alternatívnych obradoch, ktoré Vokáč organizuje, poskytuje pozostalým pol hodiny svojho času, v rámci ktorého ich na cintoríne uvedie a potom ich nechá spomínať na zosnulého vlastným spôsobom, k čomu im poskytuje rôzne pomôcky. Medzi takéto možnosti pre osobné rituály môže slúžiť písanie odkazov, zapaľovanie plávajúcich sviečok, reproduktor na púšťanie vybraných piesní či kartičky s otázkami, napríklad Aká je tvoja najobľúbenejšia spomienka na zosnulého? Pozostalí majú možnosť vyzdobiť hrobové miesto alebo jamu kvetmi – truhla alebo urna sa tak vloží do periny z kvetov, nie iba do prázdnej jamy.
Pozostalí si, samozrejme, môžu rituál vymyslieť a prispôsobiť podľa vlastných predstáv, prípadne splniť posledné prianie pozostalého, ktorý mal alternatívnu predstavu o svojom pohrebe. Hoci Adam Vokáč pôsobí najmä na prírodných cintorínoch, mnohé z týchto ceremónií je možné aplikovať aj na klasických cintorínoch.
Spoluúčasť s pozostalými
„Z mojej skúsenosti vyplýva, že ak ľudí vyzvete a dostatočne ich motivujete, tak sa toho (participácie) radi chopia,“ povedal Adam. Jedna jeho klientka sa podujala na kopanie hrobu pre svoju zosnulú mamu a bol to pre ňu silný zážitok.
Dno hrobu potom vyzdobila kvetmi z lúčneho cintorína do krásnych ornamentov, na ktoré neskôr uložili rakvu.
Biologicky rozložiteľné urny. Zdroj: Lenka Dudlák Sidorová
Rozložiteľná urna
Človek po celý život produkuje množstvo znečistenia a pohreb je takou poslednou ekologickou stopou, ktorú po sebe zanecháme. Tak ako v bežnom živote sa ľudia snažia nakupovať menej a následne separovať odpad, aj v pohrebníctve je čo zlepšovať. Umelé kvety, vence či kahance sú jednorazový plast, ktorý napokon tvorí tony odpadu. Tento špecifický plastový odpad sa ani nedá recyklovať, pretože umelé vence a kvety obsahujú zmes ťažko oddeliteľných materiálov, ako sú drôty, vosky či textílie.
Ak by sme chceli zájsť ešte ďalej, jednou z moderných a mimoriadne ekologických noviniek je urna, ktorá sa v pôde po čase rozloží a dokonale splynie s prírodou. Táto urna od Spolku Zemina je vyrobená zo škrobu, z byliniek a zo sušeného hubového mycélia.
Rozložiteľné urny nezanechajú v zemi žiadne znečistenie a napomáhajú introdukcii popola do zeminy, keďže popol je sám osebe zásaditý a vo väčšom množstve môže spáliť korene rastlín. Aj preto sú na rozptylových lúkach limity pre voľné rozptyľovanie popola pri stromoch, trávnikoch či lúkach.
Prírodné cintoríny
Pri prírodných cintorínoch ide o škálu rôznych podôb cintorína, pričom u nás ešte zákon nestanovuje presnú definíciu, ako je to napríklad v Nemecku. Neraz ide o vyhradenú časť na klasickom cintoríne, kde sa pochováva modernejším spôsobom. V ideálnom prípade ide o miesto, ako napríklad Les spomienok, kde na prvý pohľad ani nevidno, že ide o cintorín, ktorý často nemá ani oplotenie.
Telesné pozostatky alebo popol by sa mali ukladať do zeme v rozložiteľných materiáloch, náhrobné kamene by nemali byť obrovské, ale skôr symbolické, minimalistické, splývavé s prírodou a namiesto náhrobku pokojne môže byť vysadený strom.
O moderných cintorínoch sa uvažuje aj ako o miestach s viacúčelovým využitím. Môžu slúžiť na oddych, rodinné prechádzky, spoločenské stretnutia a podobne.
Cieľom pochovania na lúčnom cintoríne je splynúť s lúkou. Zdroj: iStock/Peter Swan
Lúčny cintorín v Prahe
„Symbol je taký, že človek má po smrti splynúť s lúkou,“ vysvetlil Vokáč. Unikátne pohrebisko v podobe kvetinovej lúky ponúka alternatívny spôsob posledného odpočinku. Hrobové miesta sú umiestnené v lúčnych pásoch, ktoré oddeľujú upravené, kosené chodníky. Hroby nie sú výrazne označené – namiesto tradičných náhrobkov ich pripomínajú len jednoduché drevené tabuľky s menom zosnulého a so základnými údajmi, prípadne s krátkym textom.
Uloženie zosnulých je tam možné len v ekologických rakvách z prírodných materiálov, ako je neošetrené drevo či prútie, bez plastových či kovových častí. Aj výstelka a oblečenie zosnulých musia byť výlučne z biologicky rozložiteľných látok. Pochovávanie bez rakvy, napríklad iba v plátne, však české zákony neumožňujú, hoci v zahraničí je to na prírodných cintorínoch bežné.
Obradná časť cintorína sa koná v jednoduchom altánku v strede lúčneho cintorína v duchu prírodného a pokorného prístupu k úmrtiu. Lúka sa ručne kosí dvakrát ročne a počas tejto kosby sa zídu ľudia, pozostalí, ale aj cudzí, aby si z lúky natrhali kvety.
Veľký záujem a plné kapacity
Ako uviedol Adam Vokáč, najúspešnejším projektom je Les spomienok. O pochovávanie svojich zosnulých na tomto mieste má záujem čoraz viac ľudí, pričom každý rok pochovajú maximálny počet tiel pri dodržiavaní kapacitných limitov.
Zvyšuje sa aj záujem o pochovávanie tela zavinutého iba v plachte bez rakvy, čomu zatiaľ bráni zákon, no s vyvíjanou iniciatívou sa to môže jedného dňa zmeniť. Okrem ekologického a symbolického aspektu by absencia rakvy výrazne znížila finančné náklady na pochovávanie. Zo zahraničia, kde sa týmto spôsobom už pochováva, vieme, že spôsob je bezpečný v kontexte spodných vôd a podobných otázok.
Pri zasadení stromu do kompostovaných pozostatkov ide o symbolické znovuzrodenie nebožtíka. Zdroj: iStock/Sasiistock
Ľudské kompostovanie
Teramácia – inými slovami ľudské kompostovanie či organická redukcia – tiež naberá na popularite, hoci je u nás nedostupná. V USA boli takto pochované už tisíce ľudí a funguje to už aj v Nemecku, hoci len v obmedzenej miere.
Teramácia spočíva v prirodzenom procese tlenia (telesného rozkladu) na vzduchu v kontrolovanom prostredí tak, aby to bolo hygienicky neškodné a dôstojné. Telo sa vloží do špeciálnej nádoby so zmesou slamy, sena či biouhlia. Rodina tam môže pridať aj kvety či bylinky. Táto zmes sa následne navlhčí, nádoba sa zatvorí a vloží do špeciálneho stojanu, ktorý ju raz za deň pohojdá. Senzory na tejto nádobe ukazujú vnútornú teplotu, ktorá hovorí o priebehu vnútorného procesu. K nádobe je tiež pripevnená hadica, ktorá dovnútra privádza čerstvý vzduch a druhá hadička starý vzduch odvádza cez biofilter preč.
Tento proces rozloženia tela trvá približne 40 dní a nespotrebováva takmer žiadnu energiu – ide zhruba o jednu desatinu spotreby energie pri kremácii. Na záver procesu sa zmes ešte rozomelie, najmä pre kostrové pozostatky. Tie v tejto forme zeminu obohatia o živiny na rozdiel od popola, ktorý pre prírodu nie je celkom priaznivý.
Telesné pozostatky vo forme kompostu sa v Nemecku vkladajú do hrobu. Tejto hmoty je 150 kilogramov a je veľmi výživná. V budúcnosti by sa preto mohla využiť aj inak. Symbolickú časť by si mohla rodina pochovať na mieste večného odpočinku a zvyšok si zobrať na záhradu a zasadiť do nej strom či lúčnu zmes. Išlo by tak o symbolické znovuzrodenie nebožtíka.
(LDS)
