Dnes si pripomíname 45 rokov od úmrtia Dionýza Ilkoviča, ktorý sa zaslúžil o rozvoj polarografickej metódy a odvodil Ilkovičovu rovnicu.
Vľavo: Pamätná tabuľa Dionýza Ilkoviča v Šarišskom Štiavniku, ktorú vytvorila jeho dcéra akademická sochárka Eva Potfajová-Ilkovičová. Vpravo: Portrét Dionýza Ilkoviča. Zdroj: STU v Bratislave, Wikimedia Commons
Vedec Dionýz Ilkovič (18. január 1907 – 3. august 1980) je právom považovaný za zakladateľa fyziky na Slovensku. Patrí medzi zakladajúcich členov Slovenskej akadémie vied a bol aj učiteľom viacerých generácií fyzikov a inžinierov. Jeho najväčšou zásluhou na poli fyzikálnej chémie je rozpracovanie matematizovanej teórie polarografie, experimentálnej metódy, ktorú objavil český fyzikálny chemik Jaroslav Heyrovský v roku 1922. O desaťročia neskôr, v roku 1959, dostal Heyrovský za tento objav Nobelovu cenu za chémiu.
Dionýz Ilkovič, blízky Heyrovského spolupracovník, metódu polarografie ďalej rozvíjal. Najdôležitejším výsledkom jeho prác je takzvaná Ilkovičova rovnica, matematický vzťah vyjadrujúci jednu z hlavných kvalitatívnych charakteristík polarografickej metódy.
Na prednáške čerstvého laureáta Nobelovej ceny 11. decembra 1959 viackrát odznelo aj meno Dionýza Ilkoviča, ako aj jeho rovnica, ktorá sa v priebehu uplynulých desaťročí stala jedným z najviac citovaných výsledkov bádania slovenského vedca.
Pozrite si
Štúdium a stretnutie s Heyrovským
Dionýz Ilkovič sa narodil 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku neďaleko Svidníka do rodiny gréckokatolíckeho kňaza rusínskeho pôvodu Hilára Ilkoviča a jeho manželky Ireny Toronskej. Obaja rodičia svoje štyri deti podporovali, ako sa len dalo, a dopriali im vynikajúce vzdelanie.
Traja zo súrodencov Ilkovičových študovali na pražskej Univerzite Karlovej, medzi nimi aj Dionýz. Ten si vybral štúdium chémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej. Ako vedľajšie študijné odbory si zvolil matematiku a fyziku. Počas svojej vedeckej dráhy neskôr využil znalosti zo všetkých troch odborov. V roku 1930 ukončil štúdium aprobáciou stredoškolského učiteľa. V tom istom roku sa zamestnal ako zastupujúci asistent Fyzikálno-chemického ústavu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Karlovej pod vedením profesora Heyrovského.
Vtedy sa dôkladne oboznámil s polarografickou metódou, ktorá sa stala ťažiskovou oblasťou jeho vedeckej činnosti. V marci 1932 obhájil dizertačnú prácu na tému Štúdium polarizácie ortuťovej kvapkovej katódy pri elektrolytickom rozklade vody. Ilkovič s ústavom spolupracoval aj po tom, čo sa mu skončila zmluva, ako nehonorovaný asistent. V najbližších rokoch si na živobytie zarábal učiteľskou činnosťou na rozličných pražských stredných školách.
Heyrovského-Ilkovičova rovnica na budove Ústavu fyzikálnej chémie J. Heyrovského Akadémie vied Českej republiky. Zdroj: AV ČR
Polarografická metóda a Ilkovičova rovnica
Aj počas pôsobenia na poste stredoškolského pedagóga sa venoval vedeckej činnosti. V roku 1934 publikoval svoju najznámejšiu a najdôležitejšiu štúdiu, v ktorej odvodil spomenutú rovnicu, neskôr nazvanú po ňom. Pri jej odvodení sa Ilkovič opieral o bohaté experimentálne skúsenosti získané v Heyrovského ústave, ale najmä o svoju povestnú matematickú a fyzikálno-chemickú intuíciu, vynikajúci zmysel pre odhalenie teoretickej podstaty javov. Problematike venoval 15 rokov vedeckej práce.
Ilkovičova rovnica sa stala medzníkom vo vývoji polarografickej metódy. Štúdia uverejnená v angličtine v dvojjazyčnom francúzsko-anglickom časopise Collection of Czechoslovak Chemical Communications v roku 1934 mu zabezpečila vedecké renomé aj v medzinárodnom meradle.
V teoretickom, ale aj súbežnom experimentálnom výskume polarografie pokračoval Ilkovič aj v ďalších rokoch a sám alebo v spoluautorstve uverejnil o problematike ďalších dvanásť vedeckých štúdií.
Niektoré Ilkovičove teoretické závery ukázali cestu k zvýšeniu citlivosti polarografickej metódy a technickému zdokonaleniu samotnej aparatúry. V tomto smere spolupracoval Ilkovič okrem Heyrovského najmä s mladým talianskym vedcom Giovannim Semeranom. Ten prišiel do Prahy, aby sa oboznámil s polarografiou v jej začiatkoch a neskôr sa zaslúžil o rozšírenie metódy vo svojej domovine. Po druhej svetovej vojne sa polarografia stala jednou z piatich najčastejšie používaných metód kvantitatívnej chemickej analýzy vo svetovom meradle a k jej prestíži vo vedeckom svete v nemalej miere prispeli aj práce Dionýza Ilkoviča.
Profesor Dionýz Ilkovič bol dekanom dnešnej Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, viedol Katedru fyziky Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (dnes Slovenská technická univerzita v Bratislave). Založil a viedol Fyzikálny ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zdroj: Nadácia Dionýza Ilkoviča
Pozrite si
Vo Fyzikálno-chemickom ústave Parížskej univerzity
S kreditom prvých vedeckých úspechov, ako aj s odporúčaním profesora Heyrovského sa Dionýz Ilkovič úspešne uchádzal o Denisovo štipendium garantované francúzskou vládou a školský rok 1937/1938 strávil vo Fyzikálno-chemickom ústave Parížskej univerzity, kde pracoval pod vedením popredného odborníka na elektrochémiu profesora Reného Auduberta.
Venoval sa najmä štúdiu ultrafialového žiarenia prostredníctvom fotoelektrických počítačov. Neopustil však celkom ani okruh problémov skúmaných v Prahe, pre francúzsky časopis Journal de Chimie Physique pripravil podrobnú štúdiu o teoretických základoch polarografie.
O polygrafickej metóde napísal Ilkovič aj populárno-vedeckú monografiu s názvom Polarografie J. Heyrovského, Chemická elektroanalysa se rtuťovou kapkovou elektrodou, ktorá vyšla roku 1940. Kniha pozostávajúca zo 141 strán vznikla so zámerom priblížiť vedeckú metódu širšiemu okruhu čitateľov. Dodnes je príkladom, ako písať široko prístupnú popularizačnú prácu bez devalvácie vedeckého obsahu.
Po návrate z Paríža nasleduje v roku 1938 dôsledkom politickej situácie nútený návrat na Slovensko. O ďalších zaujímavostiach týkajúcich sa vedeckej činnosti Dionýza Ilkoviča, ako aj jeho pôsobenia na Slovensku sa dočítate v článku Miroslava Tibora Morovicsa Dionýz Ilkovič na webovej stránke časopisu Quark.
Zdroj: Časopis Quark
Autor textu: Miroslav Tibor Morovics: Dionýz Ilkovič. In: Quark
Uverejnený text bol spracovaný redakciou VND a je skrátenou verziou pôvodného textu, publikovaného na stránkach časopisu Quark. Celý pôvodný článok si môžete prečítať na tomto odkaze. Po zakúpení predplatného získate aj prístup k archívu od roku 1995.
(zh)
