Vyslúžila si ju za odvahu a klinickú precíznosť, s akou odhaľuje korene, odcudzenia a kolektívne obmedzenia osobnej pamäti.
Francúzska spisovateľka Annie Ernauxová, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru 2022. Ilustrácia: Niklas Elmehed. Zdroj: © Nobel Prize Outreach
Francúzska spisovateľka Annie Ernauxová (82) vo svojom diele skúma dôsledne a z rôznych uhlov život poznamenaný silnými rozdielmi medzi pohlaviami, jazykom a triedou. Jej cesta k povolaniu spisovateľky bola dlhá a namáhavá.
Narodila sa v roku 1940 a vyrastala v malom mestečku Yvetot v Normandii, kde mali jej rodičia obchod s potravinami skombinovaný s kaviarňou. Prostredie, v ktorom vyrastala, bolo chudobné, ale nechýbali v ňom ambície. Jej rodičia sa vymanili z proletárskej triedy do buržoázneho života, ale z ich spomienok nikdy nezmizli hlinené podlahy a o politike sa hovorilo len zriedka.
Jej práca s pamäťou, ktorá sa týkala vidieckeho prostredia, sa objavila skoro ako projekt, ktorý sa pokúšal rozšíriť hranice literatúry za fikciou v užšom zmysle slova. Napriek svojmu klasickému osobitému štýlu vyhlasuje, že je skôr „etnologičkou samej seba“ než spisovateľkou beletrie. Často sa odvoláva na knihu Hľadanie strateného času od Marcela Prousta, jedno z vrcholných diel klasickej literatúry.
Jej najznámejšie dielo Roky vyšlo aj na Slovensku vo vydavateľstve Inaque.
Zásadný prelom vo svete literatúry jej priniesla až jej štvrtá kniha Miesto (1983). V nej na skromných sto stranách vytvorila nezaujatý portrét svojho otca a celého spoločenského prostredia, ktoré ho zásadne formovalo.
O niekoľko rokov neskôr vydala ešte kratší portrét, tentoraz svojej matky, s jednoduchým názvom Žena (1987). V ňom sa pohybuje medzi fikciou, sociológiou a históriou. Vo svojej prísnej stručnosti je nádhernou poctou silnej žene, ktorá si viac ako jej otec dokázala často v ťažkých podmienkach zachovať svoju dôstojnosť.
Francúzska spisovateľka Annie Ernauxová si prevezme Nobelovu cenu z rúk švédskeho kráľa Karola XVI. Gustáva počas slávnostného ceremoniálu v Štokholme 10. decembra, na výročie smrti Alfreda Nobela († 1896). Jej udelenie je spojené s finančnou odmenou desať miliónov švédskych korún, čo je približne 917 000 eur.
História Nobelovej ceny
Nobelova cena vznikla z poslednej vôle švédskeho vedca Alfreda Nobela (1833 – 1896), technického génia, vynálezcu dynamitu a priemyselníka. V nej väčšinu svojho bohatstva určil na ustanovenie ceny, aby tí, ktorí v predchádzajúcom roku priniesli ľudstvu najväčší úžitok, mohli pokračovať vo svojom úsilí. Jeho rodina bola proti, takže prvýkrát bola Nobelova cena udelená až päť rokov po smrti Alfreda Nobela, t. j. v roku 1901.
Mená laureátov Nobelovej ceny každoročne vyhlasuje Karolínsky inštitút v Štokholme.
Pozrite si
Nobelova cena sa udeľuje v piatich kategóriách, a to za fyziku, chémiu, medicínu alebo fyziológiu, literatúru a mier. Od roku 1968 spolu s týmito cenami udeľuje Švédska ríšska banka cenu za ekonómiu pod názvom Cena za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela. Aj keď sa nevypláca z Nobelovho fondu, v roku 1968 bolo rozhodnuté, že už nebudú zavedené žiadne ďalšie ceny „na pamiatku Alfreda Nobela“. Nobelova cena sa považuje za najhodnotnejšie ocenenie ľudskej práce, talentu či mierového úsilia na svete.
Zdroj: Nobel Prize
(GL)
