Kolumbijská vláda oznámila kontroverzné rozhodnutie: utratiť približne osemdesiat jedincov z populácie inváznych hrochov, ktoré kedysi vlastnil drogový boss Pablo Escobar. Ide o drastický krok po viac než dvoch rokoch neúspešných pokusov o ich kontrolu pomocou sterilizácie a presídľovania.
Z jedného hrošieho samca a troch hroších samíc vyrástla v priebehu pár desaťročí invázna populácia, ktorá dnes núti Kolumbiu pristúpiť k nepopulárnemu, ale zásadnému rozhodnutiu. Zdroj: iStock/Henk Bogaard
Keď si Pablo Escobar v 80. rokoch minulého storočia, na vrchole svojej zločineckej kariéry, nechal priviezť do svojej súkromnej zoo niekoľko exotických zvierat (žirafy, zebry, ťavy) vrátane štyroch hrochov, išlo o bizarný symbol moci a bohatstva.
„Pablo vždy miloval zvieratá. Keď bol veľmi malý, mal knihu s obrázkami všetkých zvierat na svete, ale práve stránkou, na ktorej boli hrochy, bol nevysvetliteľne posadnutý,“ spomína Roberto Escobar, starší brat Pabla v dokumente Los Hipopótamos del Capo. „V deň, keď sa nasťahoval na svoj ranč Nápoles, mi ich prikázal objednať zo zoo v USA. Celú noc bol hore, prostredníctvom vysielačky kontroloval, či sú na ceste a či sú v poriadku,“ cituje Roberta Escobara zoológ Jacob Dembitzer v článku, uverejnenom vo vedeckom časopise Brill v roku 2017. Vtedy riešila Kolumbia problém s ešte len šesťdesiatimi hrochmi, potomkami Escobarových miláčikov.
Nikto vtedy nepredpokladal, že o takmer desaťročie neskôr budú tieto zvieratá predmetom vážnej ekologickej a etickej dilemy. Dnes sa totiž Kolumbia snaží riešiť dôsledky tohto neplánovaného experimentu, pričom zvažuje aj eutanáziu časti populácie, ktorá sa podľa najnovších dát rozrástla na približne 170 až 200 jedincov.
V Kolumbii sa im darí
Po prestrelke s policajtmi a vojakmi v roku 1993 Escobar zomrel a všetky exotické zvieratá z jeho haciendy boli rozdelené do zoologických záhrad. Až na hrochy, ktoré nikto z miestnych nevedel odchytiť. Jednak to spôsobila ich veľkosť (vážia 1,6 až 4,5 tony) a jednak ich agresivita. Nechali ich teda na ranči, kde mali dve jazierka. Vtedy sa o ranč nikto nestaral, časom sa im teda podarilo pretrhnúť oplotenie a uniknúť do prírody.
Hrochy obojživelné (Hippopotamus amphibius), jedny z najväčších suchozemských zvierat planéty, tak zostali bez kontroly a postupne sa rozšírili do povodia rieky Magdaleny. V prostredí, ktoré im poskytovalo dostatok potravy aj vody a zároveň ich zbavilo prirodzených predátorov, začali vykazovať mimoriadne rýchly populačný rast. Analýza, publikovaná v časopise Scientific Reports, ukázala, že populácia rástla tempom približne 9,6 percenta ročne, čo je na veľké cicavce mimoriadne vysoká hodnota. Modely tejto štúdie naznačujú, že bez zásahu môže populácia dosiahnuť stovky jedincov už v priebehu nasledujúceho desaťročia a potenciálne prekročiť tisíc jedincov do polovice storočia.
Podobné závery prinášajú i regionálne demografické analýzy, ktoré upozorňujú na exponenciálny rast a limitované možnosti jeho prirodzeného spomalenia. Niektoré modely sú ešte pesimistickejšie. Za priaznivých podmienok môže totiž rast dosiahnuť až 18 percent ročne, čo by v prípade extrémneho scenára znamenalo tisíce jedincov.
Pozrite si
Invázny druh, ktorý mení krajinu
Z ekologického hľadiska ide o mimoriadne zaujímavý prípad tzv. ecological release, čiže situácie, keď sa druh dostane do prostredia, v ktorom nie je limitovaný predátormi ani konkurenciou. Hrochy v Kolumbii teda žijú v podmienkach, ktoré sú v mnohých ohľadoch priaznivejšie než v subsaharskej Afrike, ich pôvodnej domovine. V Afrike začínajú byť samce hrochov sexuálne aktívne zvyčajne vo veku 7 až 9 rokov a samičky vo veku 9 až 11 rokov. Pre hrochy Pabla Escobara to ale neplatí. Podľa BBC News sú sexuálne aktívne už od 3 rokov a všetky plodné samice každoročne rodia. Výsledkom je nielen rýchlejšie rozmnožovanie, ale tiež zmeny v správaní a vo využívaní prostredia.
Ich prítomnosť však nie je neutrálna. Hrochy patria medzi ekosystémových inžinierov, teda organizmy, ktoré dokážu fyzicky meniť svoje okolie. V riekach, kde sa zdržiavajú, dochádza k výraznému nárastu organických látok v dôsledku ich exkrementov. Tento proces mení chemické zloženie vody, podporuje rast rias a siníc a môže viesť k poklesu kyslíka, čo následne ohrozuje ryby a ďalšie vodné organizmy. Okrem toho hrochy zasahujú aj do suchozemských ekosystémov, keďže menia vegetáciu na brehoch riek a vytláčajú niektoré pôvodné druhy.
Okrem chemických zmien dochádza tiež k biologickým interakciám s pôvodnými druhmi. Hrochy môžu konkurovať domácim bylinožravcom a nepriamo ovplyvňovať celé potravové siete. Globálne analýzy inváznych druhov ukazujú, že takéto zásahy patria medzi hlavné príčiny poklesu biodiverzity, najmä v sladkovodných ekosystémoch.
Hrochy tiež predstavujú priame nebezpečenstvo pre ľudí. V posledných rokoch došlo k útokom na lode aj jednotlivcov a zvieratá sa podieľali i na dopravných nehodách. Napríklad v roku 2014 v Nigérii napadli čln s deťmi, pričom usmrtili 12 z nich a zabili aj dospelého sprievodcu. Kolumbijčanov však tieto obrie zvieratá uchvátili. V obchodoch so suvenírmi v neďalekom Puerto Triunfo predávajú kľúčenky a tričká s hrochmi. V jazere zábavného parku, ktorý bol postavený na mieste bývalého Escobarovho honosného sídla Nápoles, ich môžu návštevníci obdivovať naživo (nie všetky odtiaľ ušli). Občas dokonca stretnete hrocha aj na prechádzke mestom.
Napriek tomu existujú aj alternatívne interpretácie. Niektorí vedci upozorňujú, že hrochy by mohli čiastočne nahrádzať funkciu vyhynutej megafauny, ktorá v Južnej Amerike zanikla na konci poslednej doby ľadovej. Tento koncept, známy ako rewilding analogy, naznačuje, že veľké bylinožravce môžu obnovovať niektoré ekologické procesy, ako je redistribúcia živín alebo udržiavanie otvorenej krajiny. V prípade Kolumbie však väčšina výskumov poukazuje skôr na negatívne než pozitívne efekty tejto introdukcie.
Eutanázia ako posledná možnosť
Kolumbijská vláda sa najprv pokúsila riešiť situáciu menej radikálnymi spôsobmi. V roku 2022 spustená sterilizácia hrochov sa ukázala ako technicky mimoriadne náročná a finančne nákladná, pričom jej efekt bol vzhľadom na rýchlosť reprodukcie populácie obmedzený. Presídlenie zvierat do iných krajín narážalo na logistické aj epidemiologické prekážky vrátane rizika prenosu chorôb a genetických problémov spojených s malou zakladateľskou populáciou.
„Aby ste mohli hrocha kastrovať, musí byť na súši (vo vode by sa veľmi ľahko utopil), pod sedatívami a sám (aby vás nemohli napadnúť ostatné hrochy zo stáda). To všetko je vzhľadom na spôsob, akým hrochy žijú, dosť ťažko uskutočniteľné,“ vysvetľuje Dembitzer.
Ďalej hovorí, že aj keby sa to všetko podarilo a operáciu by bolo možné uskutočniť, nastal by ďalší problém. Hrochy sú mimoriadne citlivé na chemické zmeny v tele, takže vpichnutie sedatíva ich môže ľahko zabiť. „Navyše ak chceme zmenšiť rast ich populácie, treba vykastrovať všetky samce v stáde. Ak by zostal čo len jeden z nich nevykastrovaný, všetko by bolo márne, pretože je schopný oplodniť všetky samice.“
V rokoch 2011 až 2019 sa podarilo vykastrovať a sterilizovať iba päť Escobarových hrochov, čo naozaj nemalo na zníženie ich populácie žiaden významný účinok.
V tejto situácii sa vláda rozhodla pristúpiť k eutanázii približne 80 jedincov ako k núdzovému riešeniu. Na tento plán vyčlenila približne 2 milióny dolárov. Odborníci budú vyberať konkrétne zvieratá podľa ich veľkosti a blízkosti k ľudským obydliam. Súčasne budú pokračovať snahy o sterilizáciu hrošej populácie a hľadanie riešení v rámci samotnej Kolumbie. Cieľom je aspoň spomaliť ďalšie šírenie hrochov a zmierniť ich dosahy.
„Ak to neurobíme, nebudeme schopní ich populáciu kontrolovať,“ povedala ministerka životného prostredia Irene Vélezová. „Musíme toto opatrenie prijať, aby sme zachovali naše ekosystémy,“ dodala.
Tento krok vyvolal silné reakcie medzi vedcami aj verejnosťou. Etická dilema spočíva v konflikte medzi ochranou jednotlivých zvierat a ochranou celých ekosystémov. Podobné konflikty nie sú v ochrane prírody výnimočné a často sa objavujú pri manažmente inváznych druhov, kde je potrebné rozhodovať medzi rôznymi formami škody. Práve odpor verejnosti bol podľa niektorých expertov dôvodom, prečo sa problém dlho neriešil razantnejšie. Politici sa obávali negatívnej reakcie, čo viedlo k ďalšiemu rastu populácie hrochov.
Prípad kolumbijských hrochov tak zapadá do širšieho kontextu globálnych environmentálnych problémov. Invázne druhy sú podľa medzinárodných hodnotení jednou z hlavných príčin vyhynutia druhov a ekonomických škôd, pričom ich dosahy sa očakávajú ešte výraznejšie v dôsledku klimatických zmien. Hrochy predstavujú extrémny príklad, pretože ide o veľké cicavce schopné zásadne meniť prostredie v relatívne krátkom čase.
Ekológia verzus etika
Budúcnosť tejto populácie zostáva neistá. Bez účinného zásahu by mohlo dôjsť k dramatickému nárastu ich počtu a k zásadnej transformácii riečneho systému Magdaleny. To by malo dôsledky nielen na biodiverzitu, ale aj na miestne komunity, ktoré sú od tohto ekosystému závislé. Zároveň však ide o situáciu, v ktorej neexistuje jednoduché riešenie, pretože každá možnosť prináša svoje ekologické aj etické dôsledky.
„Kokaínové“ hrochy sa tak stali zvláštnym symbolom ľudského vplyvu na planétu. Nie sú len kuriozitou spojenou s históriou narkokartelov, ale aj pripomienkou toho, že ekologické dôsledky našich činov môžu pretrvať celé desaťročia a často nás postavia pred rozhodnutia, na ktoré neexistujú jednoznačne správne odpovede.
Zdroje: BRILL, Nature, Moreno-Arias et al. 2024, Delta Eco, BBC News, The Guardian, Oryx, Wikipédia, Scientific American, archív VND
(RR)
