Svet si pripomína 40 rokov od jadrovej havárie v Černobyli. Ako k nej došlo, aké boli dôsledky a poučenie pre ďalšie generácie?
Po výbuchu v reaktore č. 4 sa obyvatelia Pripiati zhromaždili na železničnom moste tesne za mestom s dobrým výhľadom na jadrovú elektráreň, keďže dostali informáciu, že úroveň žiarenia je minimálna a že im nič nehrozí. Ilustračný obrázok. Zdroj: Wikimedia Commons/Ben Fairless
Dnes 26. apríla 2026 uplynulo 40 rokov od v dejinách najväčšej jadrovej havárie, ktorá sa stala v Černobyľskej jadrovej elektrárni Vladimira Iľjiča Lenina severozápadne od ukrajinského mesta Černobyľ.
Černobyľská jadrová elektráreň mala byť jedného dňa najväčšou jadrovou elektrárňou v ZSSR, taký bol aspoň plán. Pozostávať mala z 12 blokov uránovo-grafitových reaktorov kanálového typu, takzvaných RBMK reaktorov. Každý mal mať výkon 1000 megawattov. Od roku 1977 až po rok 1981 boli spustené tri jadrové reaktory. Štvrtý jadrový reaktor uviedli do prevádzky koncom roka 1983.
Súčasťou projektu bolo aj atómové mesto Pripiať s kompletnou občianskou vybavenosťou od škôl, nemocníc až po plavárne či kaviarne, ktoré malo poskytovať zázemie zamestnancom atómovej elektrárne a ich rodinám. Sen o veľkolepej jadrovej elektrárni nakoniec zmarila najväčšia havária v histórii, ktorá ešte viac podkopala dôveru verejnosti v jadrovú energetiku.
Čo spôsobilo haváriu?
Dňa 26. apríla 1986 došlo v jadrovom reaktore typu RBMK (reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj, kanálový reaktor veľkého výkonu) č. 4 v jadrovej elektrárni v Černobyli počas testu pri nízkom výkone k strate kontroly nad reaktorom. Výbuch a požiar zničili budovu reaktora a spôsobili únik veľkého množstva ionizujúceho žiarenia do atmosféry.
Nedodržaním bezpečnostných opatrení došlo k prehriatiu paliva v reaktore a k roztaveniu ochrannej bariéry. Jadrové reaktory typu RBMK nemajú ochrannú konštrukciu, betónovú a oceľovú kupolu nad samotným reaktorom, ktorá má v prípade podobnej havárie udržať žiarenie vnútri elektrárne. „Niektoré konštrukčné nedostatky reaktora, ale najmä nesprávny manažment prevádzkových testov na štvrtom reaktore zapríčinili jeho explóziu, čím došlo k veľkému úniku rádionuklidov do atmosféry, do povrchových a podzemných vôd, ktoré spôsobili vysokú úroveň rádioaktívnej kontaminácie jeho blízkeho, ale aj vzdialeného okolia,“ píše jadrový fyzik Pavel Povinec v príspevku Environmentálny impakt černobyľskej havárie: Európa a svet v zborníku Černobyľ 1986 – minulosť, dôsledky, východiská.
Rádionuklidy vrátane plutónia, jódu, stroncia a cézia sa nekontrolovane rozptýlili na veľkom území. Preniknutím vzduchu do jadra reaktora sa navyše vznietili grafitové bloky slúžiace v reaktore typu RBMK ako moderátory (látky spomaľujúce neutróny), čo prispelo k úniku rádioaktívnych látok do životného prostredia.
Fotografia zhotovená z vrtuľníka niekoľko mesiacov po výbuchu ukazuje zničený štvrtý reaktor v Černobyli. Zdroj: Wikimedia Commons/IAEA Imagebank
Koľko ľudí zahynulo bezprostredne v dôsledku havárie?
Pri počiatočnej explózii zahynuli dvaja pracovníci. Dvadsaťosem hasičov a pracovníkov záchranných a sanačných služieb zomrelo v priebehu prvých troch mesiacov po explózii na akútnu chorobu z ožiarenia a jeden na zástavu srdca.
Akútna choroba z ožiarenia vzniká po jednorazovom vonkajšom ožiarení celého tela alebo po vnútornom vstupe rádionuklidov do organizmu v dávke väčšej ako 1 Gy (gray). Podľa veľkosti absorbovanej dávky sa rozlišujú tri formy akútnej choroby z ožiarenia: dreňová (dávka 1 – 10 Gy), črevná (10 – 30 Gy), nervová (viac ako 50 Gy).
Pamätník pracovníkov zapojených do odstraňovania následkov havárie. Zdroj: Wikimedia Commons
Koľko ľudí bolo evakuovaných?
Celé mesto Pripiať (49 360 obyvateľov), ležiace len tri kilometre od elektrárne, evakuovali do 36 hodín po havárii. Na príkaz vlády evakuovali a presídlili v priebehu nasledujúcich týždňov a mesiacov z kontaminovaných oblastí ďalších 67 000 ľudí. Odhady hovoria, že v dôsledku havárie bolo presídlených približne 200 000 ľudí.
Aké sú hlavné zdravotné dôsledky pre postihnuté obyvateľstvo?
Medzi najlepšie preskúmané dôsledky černobyľskej havárie patrí rakovina štítnej žľazy. „Zvláštnu kategóriu v skupine postihnutých obyvateľov tvoria deti, kde vzhľadom na ich podstatne dlhšie obdobie života po ožiarení ionizujúcim žiarením je pravdepodobnosť vzniku napríklad onkologického ochorenia vyššia,“ uvádza jadrový fyzik Pavel Povinec v príspevku Environmentálny impakt černobyľskej havárie: Európa a svet v zborníku Černobyľ 1986 – minulosť, dôsledky, východiská.
Kanadská komisia pre jadrovú bezpečnosť na svojich stránkach uvádza, že celkový počet prípadov rakoviny štítnej žľazy zaznamenaných v rokoch 1991 až 2015 u osôb, ktoré mali v roku 1986 menej ako 18 rokov, je takmer 20 000. Z toho približne 5 000 prípadov spôsobilo vystavenie detí alebo dospievajúcich rádioaktívnemu jódu v čase havárie. „Diagnóza je spoľahlivo epidemiologicky spájaná s expozíciou rádioaktívnemu jódu-131, ktorý bol jedným z hlavných produktov havárie. Väčšina prípadov bola diagnostikovaná v Bielorusku, Rusku a na Ukrajine,“ píše Andrej Pastorek v článku Černobyľský scenár na Slovensku vylučuje fyzika v časopise Historická revue. Ide o výrazne vyšší výskyt tohto typu rakoviny u detí, ako je bežné. Štítna žľaza malých detí je aktívnejšia a lepšie absorbuje rádioaktívny jód, ktorý môže vyvolať rakovinu.
Zdravotné štúdie registrovaných pracovníkov zapojených do odstraňovania následkov havárie, tzv. likvidátorov, nepreukázali priamu súvislosť medzi vystavením žiareniu a zvýšeným výskytom iných foriem rakoviny alebo ochorení.
Priama súvislosť medzi haváriou v Černobyli a zvýšeným rizikom rakoviny či iných zdravotných problémov mimo bezprostredne postihnutých oblastí Ukrajiny, Bieloruska a Ruskej federácie nebola potvrdená.
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sú jedným zo závažných dôsledkov černobyľskej havárie psychické následky ako úzkosti, depresie či posttraumatická stresová porucha. Dôsledkom boli a sú samovraždy, problémy s alkoholom a apatia.
Opustená bytovka v černobyľskej oblasti. Zdroj: iStockphotos.com/Ihor Khomych
Ktoré rádionuklidy sa dostali do životného prostredia?
Pri výbuchu štvrtého reaktora v Černobyli sa do atmosféry uvoľnilo viac ako 100 rádioaktívnych izotopov. Väčšina z nich mala krátku životnosť a veľmi rýchlo sa rozpadla (rádioaktivita sa znížila). Najnebezpečnejšími z uvoľnených rádionuklidov boli jód, stroncium a cézium, ktorých polčas rozpadu je 8 dní a 29 a 30 rokov. Izotopy stroncium-90 a cézium-137 sa v zasiahnutej oblasti nachádzajú dodnes. Kým jód súvisí s rakovinou štítnej žľazy, stroncium môže spôsobovať leukémiu.
Cézium sa rozšírilo na najväčšiu vzdialenosť a v životnom prostredí pretrváva najdlhšie. Najvyššie koncentrácie boli zaznamenané v povrchových vrstvách pôdy, kde je cézium absorbované rastlinami, hmyzom a hubami. Ide o prvok, ktorý má negatívny dosah na celý organizmus, poškodiť môže najmä pečeň a slezinu.
Aká veľká plocha bola zasiahnutá rádioaktívnym spadom?
V dôsledku černobyľskej havárie je v Bielorusku, Rusku a na Ukrajine kontaminovaných približne 150 000 km². Ide o oblasť, ktorá sa tiahne severne od elektrárne až do vzdialenosti 500 km.
Oblasť v okruhu 30 km od elektrárne sa považuje za tzv. zakázanú zónu a je v podstate neobývaná. Rádioaktívny spad – materiál, ktorý po nadzemnom alebo podzemnom jadrovom výbuchu klesá na zemský povrch alebo do vody aj ďaleko od miesta výbuchu – sa v dôsledku vetra a búrok rozšíril aj do oblastí vzdialených od jadrovej elektrárne, nad Škandináviu, Poľsko, Rakúsko a Československo. Množstvo takto rozptýleného materiálu bolo však v mnohých prípadoch zanedbateľné.
Jadrová elektráreň Černobyľ na mape Európy. Zdroj: Wikimedia Commons
Ako prebiehala likvidácia škôd po havárii reaktora?
Záchranári (likvidátori) pracovali na likvidácii škôd a dekontaminácii areálu elektrárne a najbližšieho okolia. Išlo prevažne o zamestnancov elektrárne, ukrajinských hasičov a mnohých vojakov a baníkov z Ruska, Bieloruska, Ukrajiny a iných častí bývalého Sovietskeho zväzu. Bezprostredne po havárii nastúpili vojenské jednotky, ktoré z vrtuľníkov zhadzovali do rozžeraveného reaktora piesok, dolomit, olovo a bór. Počas operácie boli vystavení vysokým dávkam rádioaktívneho žiarenia.
Vzhľadom na to, že neexistujú presné záznamy o ľuďoch, ktorí škody likvidovali, nie je známy presný počet likvidátorov. V ruských registroch je k roku 1991 uvedených približne 400 000 likvidátorov. Status likvidátora udelili približne 600 000 ľuďom, ktorí tak nadobudli špeciálne výhody.
Povinnosti a úlohy likvidátorov boli rôzne. Pracovali na dekontaminácii a veľkých stavebných projektoch vrátane zriaďovania osád a miest pre pracovníkov elektrárne a evakuovaných obyvateľov. Budovali tiež skládky odpadu, priehrady, systémy na filtráciu vody. Nad troskami štvrtého jadrového bloku vybudovali železobetónový obal jadrového reaktora (sarkofág) s predpokladanou životnosťou 30 rokov, aby zabránili úniku zvyšného rádioaktívneho materiálu do prostredia. Sarkofág slúži na svoj účel ešte aj dnes, hoci už dosluhuje. Na prelome rokov 2018/2019 bol do prevádzky uvedený nový hermeticky uzatvorený kryt (New Safe Confinement). Umiestnili ho nad pôvodný sarkofág, ktorý má byť postupne demontovaný. Vyraďovanie a likvidácia elektrárne by mala trvať do roku 2065.
Jeden z likvidátorov počas dekontaminačných prác. Zdroj: Wikimedia Commons/IAEA Imagebank
Pozrite si
Rozšírila sa radiácia aj do zvyšnej časti Európy a sveta?
Únik ionizujúceho žiarenia z Černobyľa zasiahol najprv škandinávske krajiny, územie Švédska a Fínska, keďže v čase havárie prevládali vetry od Černobyľa na sever. Ako prví zaregistrovali zvýšenú koncentráciu niektorých rádionuklidov zamestnanci švédskej jadrovej elektrárne vo Forsmarku. Svet sa postupne začal dozvedať o jadrovej havárii, ktorú sa Sovietsky zväz snažil udržať v tajnosti.
Rádioaktívny mrak zasiahol aj ďalšie oblasti Európy. Počas prvých troch týždňov po havárii bola úroveň žiarenia v atmosfére na viacerých miestach sveta nad úrovňou normálnych hodnôt, hodnoty však postupne klesli. Územie Slovenska zasiahli tri vlny rádioaktívnych mrakov v období od 29. apríla do 6. mája 1986.
Ako postihla havária životné prostredie a prírodu?
Výbuch elektrárne a následný únik rádioaktivity do prostredia spôsobil v prípade rastlín a zvierat mutácie. Listy zmenili tvar a niektoré zvieratá sa narodili s fyzickými deformáciami. Napriek tomu, že sú hladiny žiarenia v oblasti stále zvýšené, panuje v oblasti čulý život.
Vrátili sa pôvodné druhy zvierat a nájdeme tu aj veľký počet vzácnych druhov. Zakázanú zónu obývajú bobry, losy, kone, vlci, líšky, psy či diviaky, ako aj viaceré druhy vtákov.
Psy prežili jadrovú haváriu aj pokusy o vyhubenie. Zdroj: Wikimedia Commons
Je dnes návšteva oblasti bezpečná?
Oblasť Černobyľa vrátane samotnej zakázanej zóny, ktorá sa rozprestiera v okruhu 30 kilometrov od elektrárne, kde sú všetky reaktory v súčasnosti odstavené, je možné bez obáv navštíviť. Hoci sa v atmosfére stále nachádzajú niektoré rádioaktívne izotopy, ktoré unikli počas havárie (napríklad stroncium-90 a cézium-137), ich hladiny sú v prípade krátkodobého vystavenia na tolerovateľnej úrovni. Niektorí obyvatelia zakázanej zóny sa vrátili do svojich domovov z vlastnej vôle a žijú v oblastiach s vyššou než bežnou úrovňou environmentálneho žiarenia. Nejde pritom o dávky, ktoré by boli smrteľné. Vystavenie nízkym, hoci neobvyklým úrovniam žiarenia počas dlhšieho obdobia je spravidla menej nebezpečné než jednorazové vystavenie veľmi vysokým dávkam. Zároveň však doterajšie štúdie nepreukázali jednoznačnú priamu súvislosť medzi chronickým vystavením nízkym dávkam žiarenia a zvýšeným rizikom rakoviny.
V černobyľskej zóne žijú aj stáda koní Przewalského, ktoré tam boli vypustené na vedecké účely. Zdroj: Wikimedia Commons/ Xopc
Aké opatrenia sa prijali na zaistenie bezpečnosti ostatných reaktorov typu RBMK, aby sa tento scenár už nezopakoval?
Poučenia získané z tejto havárie boli významnou hnacou silou desaťročnej pomoci MAAE krajinám strednej a východnej Európy a bývalého Sovietskeho zväzu. Veľká časť opatrení bola zameraná na identifikáciu slabých miest a zlepšenie konštrukčnej bezpečnosti reaktorov typu VVR (vodno-vodný tlakový reaktor) a RBMK. Na všetkých blokoch typu RBMK sa vykonala modernizácia s cieľom odstrániť konštrukčné nedostatky, ktoré prispeli k havárii v Černobyli, zlepšiť mechanizmy odstavenia a zvýšiť všeobecné povedomie o bezpečnosti medzi personálom. Rovnako dôležité ako práca v oblasti konštrukčnej bezpečnosti bolo zameranie sa na prevádzkovú bezpečnosť a systémy regulačného dohľadu.
V súčasnosti sa už reaktory typu RBMK používajú len v Rusku (napr. v Leningradskej a Kurskej elektrárni), postupne sa vyraďujú a nahrádzajú modernejšími typmi (hlavne VVER reaktormi).
Reaktor č. 4 v Černobyli. Zdroj: iStockphotos.com/Zheka-Boss
Ako žijú obyvatelia v oblasti dnes?
V zakázanej zóne sa nachádza 187 malých obcí, doteraz sú prakticky opustené. Niekoľko obyvateľov sa vrátilo do svojich domovov v zakázanej zóne, pobyt detí v oblasti nie je povolený ešte ani dnes. Pôvodní obyvatelia, ktorých pre haváriu evakuovali, žijú prevažne v novovybudovaných mestách, ako je Slavutič. Ide o oblasti s veľmi nízkou alebo so žiadnou kontamináciou.
Zdroj: International Atomic Energy Agency (1, 2), CNSC, Wikipedia, Beliana
Ryban, Ľuboš: Černobyľ 1986: Najväčšia havária jadrovej elektrárne v histórii, In: Historická revue 4/2026, str. 6 – 14
Pastorek, A.: Černobyľský scenár na Slovensku vylučuje fyzika, In: Historická revue 4/2026, str. 32 – 37
(zh)
