Predstavenie malo ťažkú riť! Netop tú bábku! Tenor spieval s knedlíkom! Rozumiete replikám, ktoré zaznievajú v zákulisí divadla?
Takéto aj mnohé ďalšie repliky možno počuť v zákulisí divadla cez predstavenie aj mimo neho. Tie vyššie spomenuté „v preklade“ do spisovnej slovenčiny znamenajú: Divadelné predstavenie bolo ťažkopádne! – Nespúšťaj časť bábky pod paraván (skrývajúci bábkoherca), lebo ju nevidno celú! – Spevák s vysokým hlasom spieval nečisto, akoby mal v hrdle cudzí mäkký predmet!
My Slováci na Slovensku rovnako ako Taliani v Taliansku či ktoríkoľvek hovoriaci v rodnej reči si myslíme, že v materčine nás nič nezaskočí, veď sme ňou od kolísky „živení“. Žiaľ, neplatí to. Rodná reč obsahuje viac než oficiálny spisovný variant. Tak ako Bratislavčan nemusí ovládať šarištinu, záhoráčtinu alebo akékoľvek iné regionálne nárečie, tak ako starší ľudia nemusia poznať reč mládeže (a naopak), tak ani bežný človek nemá šancu ovládať ústnu reč odborníkov – rodákov – z rôznych profesií. Napríklad tú, akou sa hovorí v divadelných šatniach, maskérňach, technických priestoroch, skladoch… slovom, na divadelných pracoviskách. Nazrime spolu do divadelného zákulisia.
Tradícia, povery, príslovia
Zmienka o ťahaní Tespidovej káry sa medzi divadelníkmi odvíja od tradície pouličného účinkovania muža menom Thespis v starovekom Grécku. Jeho „divadlom“ bol voz, na doskách ktorého hral predstavenia a po skončení ho ťahal s celou výbavou inde, aby nasledujúci deň potešil divákov na inom mieste. Herci dodnes obrazne hovoria o svojej práci (hoci už v súčasnosti účinkujú v kamenných divadlách), že ťahajú Thespidovu káru. V obraze je aj symbolika nekonečnosti. V jednej slovenskej piesni sa spieva, že sa stále niečo začína, každý deň sa niečo končí. Slovami Freddyho Mercuryho: „Show must go on!”
K tradícii, podľa ktorej sa kostým na tele herca nezašíva, zašila by sa pamäť, niet čo dodať. Kostyméri vedia, že šaty sa na hercoch neupravujú, upravujú sa, až keď si ich vyzlečú. Ináč by sa mohlo stať, že by počas predstavenia herec dostal okno a o túto nočnú moru nik nestojí.
Aj herecký kumšt má svoje príslovia. Jedno z nich – Chorý herec, guľatý štvorec. – prináša poučenie pre nezasvätených, že herci plánované predstavenia pre „obyčajnú“ chorobu nerušia. Zrušenie divadelného predstavenia pre chorobu je (pri troche nadsadenia) asi také pravdepodobné ako vyformovanie guľatého štvorca.
Divadelná (aj filmová) súčasnosť – nie je rola ako rola
Nedávno som si pozrela druhý diel svetoznámeho filmu Mamma Mia! s piesňami nezabudnuteľnej (hoci pred desaťročiami zaniknutej) švédskej hudobnej skupiny Abba. V úvode filmu pri promócii hlavnej hrdinky sa objavila medzi promótormi známa tvár Björna Ulvæusa – jedného z členov skupiny. V ďalších častiach filmu sa už ani neukázal, čiže vo filme sa len tak „mihla“ známa tvár. Björn stvárnil vo filme rolu zvanú cameo [čítaj kameo], teda akéhosi „atraktora“. Takéto roly predstavujú vo filmoch či divadelných inscenáciách slávne „tváre“. Sú nimi režiséri, politici, športovci.
Jestvujú aj iné malé roly, takzvané frcky či šteky, ktoré sú spojené s krátkym vstupom aktéra (ale už nie celebrity) na scénu. Také, kde postava vyriekne napríklad jedinú repliku, alebo len čosi prinesie, podá a odíde. V prípade „jednovetových“ rol je známe – opäť česko-slovenské – označenie pan prokurist nesu list či paní nesu psaní.
No a sú aj veľké roly, klády či nálože stvárňujúce hlavné postavy. Také, o ktorých iste sníva každý herec. Nezávisle od toho, či ide o klaďasa alebo záporáka.
Napokon tak ako pekná žena vyzerá dobre aj vo vreci, dobrý herec zahrá virtuózne aj otváranie dverí. To dokáže len ozajstný pán javiska.
Do tretice zastavenie v zákulisí pred premiérou
Hoci sú divadelné prázdniny, navoďme si na chvíľu pracovnú atmosféru v divadle. Blíži sa divadelná premiéra, tímu tvorcov (režisérovi, hercom, scénografovi, kostýmovému výtvarníkovi, maskérom, technikom…) po dvojmesačnej príprave a dôkladných skúškach zostáva pár minút do začiatku prvého verejného predstavenia. V mravenisku aktérov sa ktosi prihovorí kolegovi: „Breptej, potvoro!” Ten mu obratom odpovedá: „Posral ťa pes!” Na prvý pohľad nejednému z nás skrsne v hlave podozrenie, že sme sa posunuli z divadla do „tretej cenovej“. Ale nie. Vraví sa, že za lieky sa neďakuje, že do pohára s červeným vínom sa nedolieva, že žena stojí po pravom boku muža. Nuž a divadelný bontón vraví, že hercovi sa praje veľa šťastia na premiére či predstavení vyššie uvedeným „zaklínadlom“, na ktoré sa nereaguje prostým „ďakujem“, ale spomenutou odpoveďou, prípadne alternatívne Čert ťě vem! A nech si o tom myslí, kto chce, čo chce (napríklad, že to je trochu hrubé alebo neslovenské), je to neoblomný rituál, ktorý ľudia danej profesie – v historicky spoločnom česko-slovenskom priestore – ctia, používajú a považujú za normálny.
Zaujali vás vytiahnuté „čerešničky“ z divadelnej torty? Tak dobrú chuť!
Prof. PhDr. Oľga Orgoňová, CSc., Katedra slovenského jazyka, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave