Známy antropológ Andrej Belák približuje, ako Rómovia vo vylúčených komunitách prežívajú druhú vlnu pandémie koronavírusu.
Antropológ Andrej Belák. Foto: Ctibor Bachratý
Mgr. Andrej Belák, PhD., nedávno získal ocenenie Biela vrana, ktoré sa udeľuje ľuďom za to, že preukázali občiansku odvahu a potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt či princípov. V odôvodnení jeho nominácie stojí, že po prepuknutí pandémie v rómskej osade v Žehre bol medzi prvými, ktorí informovali jej obyvateľov o koronavíruse a upokojoval ich. Toto ocenenie získal aj za to, že spoluvytváral plány a postupy, ktoré pomáhali podchytiť terénnym pracovníkom šírenie koronavírusu vo vylúčených komunitách Rómov. A v neposlednom rade aj za to, že neúnavne upozorňoval na ich nehumánne karantenizácie a na to, ako necitlivo sa o ich obyvateľoch komunikuje.
Andrej Belák pracuje v Ústave etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied a na polovičný úväzok aj v príspevkovej organizácii Ministerstva zdravotníctva SR Zdravé regióny. Už pred 19 rokmi začal skúmať, ako vplývajú životné podmienky Rómov v marginalizovaných osídleniach na ich zdravie a ako ho vnímajú oni sami. Nasťahoval sa vtedy na rok do rómskej osady, naučil sa po rómsky a s miestnymi ľuďmi sa osobne zblížil. Vďaka tomu dnes viac rozumie tamojším hodnotám a mysleniu, trpí menej predsudkami a dokáže ľuďom z osád zrozumiteľnejšie sprostredkovať aj takú zložitú tému, akou je pandémia koronavírusu.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo Rómovia vo vylúčených komunitách vnímajú zdravotné riziká inak;
- ako sa líši manažovanie pandémie v osadách počas 2. vlny pandémie oproti 1. vlne;
- aké sú dopady covidu v osadách v porovnaní s majoritnou spoločnosťou;
- o návrhu dvojkoľajnej národnej stratégie očkovania;
- o ďalších pracovných plánoch Andreja Beláka, výskume radikálneho environmentalizmu a romantickej lásky.
Keď prepukla pandémia nového koronavírusu, začínali ste pracovať na inom etnografickom projekte. Napriek tomu ste ho dali bokom a vybrali sa do rómskych osád. Bolo vám tých ľudí ľúto?
Oslovila ma organizácia Zdravé regióny, s ktorou ako vedec už dlhšie spolupracujem. No súhlasil som nie z pocitu ľútosti, ale z povinnosti. Posledné roky som sa výskumom zdravia Rómov v podstate živil, prišlo mi samozrejmé pokúsiť sa v tejto situácii pomôcť.
Aké prvé kroky ste v tomto smere podnikli?
Organizácia Zdravé regióny má svojich spolupracovníkov priamo v troch štvrtinách rómskych osád. Navrhol som preto, aby v nich začali zbierať dáta, ktoré sa neskôr môžu zísť regionálnym hygienikom. Pustili sa do toho už začiatkom marca minulého roku (oficiálne prvého chorého na covid-19 malo Slovensko 7. marca – pozn. red.). Vďaka tomu sme napríklad získali prehľad o lokalitách, do ktorých sa na Slovensko vracali ľudia, ktorí v tom čase pracovali z hľadiska koronavírusu v rizikových krajinách. Postupne sme s kolegami v SAV vybudovali celý monitorovací systém, ktorého výsledkom je dnes už obrovská databáza. Každý tretí deň sa do nej dopĺňajú dáta zo stoviek marginalizovaných osídlení.
Od začiatku pandémie sa ako jedno z hlavných preventívnych opatrení zdôrazňovalo dôkladné umývanie rúk. Rodiny v rómskych osadách ale často nemajú prívod vody do obydlí, zvyčajne je v osade len jeden vodovod. Ako sa dá v takýchto podmienkach zabezpečiť prevencia voči koronavírusu?
Infraštruktúra je kľúčová vec, no prvotným problémom bolo, že mnohí ľudia v osadách majú nízku zdravotnú gramotnosť a bez sprostredkovania vysvetlenia prakticky chápali konkrétne riziká len ťažko. Napriek tomu, že koronavírus sa denne pretriasal v médiách. Ďalšia vec je, že celkovo menej dôverujú akýmkoľvek autoritám, čo historicky súvisí s tým, že ich pomáhali udržiavať na okraji. Všetky tieto problémy sa dajú preklenúť len prostredníctvom foriem, ktorým lepšie rozumejú, a ľudí, ktorým dôverujú. Veľkou výhodou organizácie Zdravé regióny v tomto je, že má väčšinu pracovníkov priamo z osád.
Ako ste im vedeli pomôcť s informovaním o novom koronavíruse?
Prostredníctvom týchto terénnych pracovníkov sme spustili osvetovú kampaň zameranú najprv na prevenciu jeho šírenia. Vysvetľovali, čo koronavírus je, ako sa šíri, koho ohrozuje, a postupne nabaľovali ďalšie informácie. Vysvetľovali základné preventívne odporúčania, teda rúška – odstup – ruky. Rúška sa v mnohých osadách najskôr rýchlo ujali, naozaj ich tam začali používať, dokonca vznikli zdola iniciatívy na ich výrobu.
Andrej Belák (vľavo) s ďalšími laureátmi ocenenia Biela vrana 2020. Po jeho ľavej ruke sú Jolana a Štefan Nátherovci a Štefan Macek. Úplne vľavo je Zuzana Wienk, občianska aktivistka a členka rady Bielej vrany. Foto: Ctibor Bachratý
V médiách sa často zdôrazňuje význam posilňovania imunity vitamínmi. Citujú sa výsledky štúdií, ktoré potvrdzujú, že vitamín D môže zmierniť prejavy covidu. Prevažne chudobní Rómovia ale asi nemajú peniaze na vitamíny. Neuvažuje sa o tom, že by sa im v rámci prevencie rozdávali?
V každej osade sú aj bohatší ľudia a tí sa vedia veľmi príkladne o svojich chorých postarať. Keď sme nedávno pomáhali hľadať „britskú“ mutáciu koronavírusu, videl som rodiny s naozaj vzornou starostlivosťou. V jednej z nich mali infekčnejší covid okrem babičky všetci členovia domácnosti. Mala totiž svoju izbu, ktorú jej príbuzní neustále vetrali, chodili za ňou len v rúškach a v rukaviciach, dávali jej denne vitamíny C, D aj zinok.
Ale, samozrejme, ide skôr o výnimku. 80 percent ľudí v marginalizovaných komunitách nemá na žiadne preventívne opatrenia ani peniaze, ani infraštruktúru. Ani neziskové organizácie nemajú financie na to, aby im ich dlhodobo dotovali. Navyše aby mala prevencia zásadnejší účinok, musela by byť, naopak, bežná, systematická a dlhodobá.
Permanentný krízový štáb si z vašich rád ohľadom zvládnutia karantény v rómskych osadách počas prvej vlny pandémie vzal za svoje len testovanie Rómov, ktorí sa vracali domov z Veľkej Británie, a problematiku šírenia koronavírusu v osadách ani premiér nekomunikoval práve najcitlivejšie. To, ako boli osady opáskované, keď sa v nich vírus objavil, pôsobilo nehumánne. Keď ste to verejne kritizovali, štáb s vami prestal komunikovať. Ako je možné, že napriek tomu stále v osadách pôsobíte?
Nielen ja, ale aj iní ľudia, najmä z neziskových organizácií, ktoré sa venujú Rómom, vládu kritizovali a navrhovali iné alternatívy, a neboli braní vážne. Problém bol aj v tom, že Permanentný krízový štáb vznikol ad hoc a nemal jasné kompetencie, takže bolo ťažké zlaďovať ho s bežnými rezortmi a so samosprávami. Našťastie prišlo leto a vláda manažovanie covidu presunula na rezorty. Keďže Zdravé regióny je organizácia Ministerstva zdravotníctva SR, akékoľvek podnety založené na dátach sa už teraz vyhodnocujú odbornejšie a vecnejšie.
Napriek tomu, že druhá vlna pandémie je oveľa horšia, o tom, ako ju prežívajú Rómovia v marginalizovaných osídleniach sa veľmi neinformuje. Ako ju prežívajú?
V desiatkach osád sú veľmi vysoké podiely nakazených a veľká časť dotknutých samospráv improvizuje v dosť panickom móde. Vyplýva to aj z toho, že na túto situáciu stále neexistujú funkčné oficiálne odborné usmernenia zhora. Jediné, čo sa zmenilo od prvej vlny je, že regionálni hygienici sa zdráhajú vydávať opatrenia ohľadom karantén vyslovene celých osád.
Mnohé obce to riešia tak, že keď sa v osade objaví zopár chorých na covid, postavia okolo nej svojvoľne stráž, policajtov alebo občianske hliadky. A jednoducho z nej nikoho nepúšťajú. Zažil som už aj starostu, ktorý svojvoľne vyjednal so zamestnávateľmi pracujúcich obyvateľov osady, aby im zakázali prísť do práce, hoci boli z rodín, v ktorých nebol nikto nakazený – jednoducho sa rozhodol udržať všetkých doma.
V lokalitách, kde sa nákaza objaví a šíri sa rýchlo, je, samozrejme, rozumné pred ňou ostatné časti obce chrániť. No tým, že aj v osade by bolo potrebné obmedziť šírenie nákazy, sa väčšina samospráv už nezaoberá. Jednoducho ju „odrežú“, prinajlepšom ľuďom z nej dovezú jedlo, drevo, prípadne vodu.
Andrej Belák s terénnymi pracovníkmi z organizácie Zdravé regióny. Zdroj: www.bielavrana.sk
Pomáha túto situáciu Rómom riešiť niekto iný?
Keď v nejakej osade vyskočia väčšie čísla nakazených, zatiaľ väčšinou po plošných testovaniach, rôzne organizácie sa snažia čím skôr priamo do týchto lokalít prísť a vyjednávať čo najrozumnejšie a najcitlivejšie scenáre. Zdravé regióny, ktoré úzko spolupracujú s Intervenčným tímom Ministerstva zdravotníctva SR, robia ďalšie testovanie, ale hlavne kultivovanejšie, a tým pádom aj funkčnejšie manažujú izolácie a karantény. To znamená, že sa usilujeme predísť rizikám voči ostatným nielen silou, ale tiež sa snažíme zabezpečiť ľuďom v osade všetko na to, aby mohli a chceli preventívne opatrenia reálne dodržiavať.
Môžete to priblížiť?
Scenáre sú rôzne. V niektorých osadách je objektívne nemožné udržať domácu karanténu, či už v rodine, alebo v časti osady. Napríklad keď ide o domácnosti so 6 – 7 ľuďmi, ktorí žijú v izbách s rozlohou 3 x 3 metre, nemajú žiadne zásoby ani hotovosť a všetka základná „infraštruktúra“ je mimo príbytkov. Majú spoločné suché záchody, prípadne v osade záchody nie sú, po vodu aj drevo sa chodí mimo. Tam ľuďom nanajvýš vysvetlíme ich situáciu, poradíme im, ako sa môžu čo najlepšie chrániť. Terénny pracovník zo Zdravých regiónov sa im snaží počas karantén aspoň trocha pomáhať.
No často ide, naopak, o situácie, keď majú rodiny v osadách štandardnejšie rodinné domy. V nich dokážu s podporou samosprávy a terénnych pracovníkov účinne zvládnuť 10- – 14-dňovú karanténu. Tu sa dá šíreniu v rámci osady zabrániť. Ešte pestrejšie je to v prípade otázky, ako má kde zmysel testovať.
Čo to v praxi znamená?
Napríklad minulý týždeň sme boli v osade, v ktorej žije skoro 3000 ľudí. Po plošnom testovaní sa ukázalo, že v 35 domácnostiach má niekto covid. Ľuďom zo samosprávy sme vysvetlili, že nemá zmysel sústrediť všetku kapacitu najskôr na masové pretestovanie celého osídlenia, lebo šírenie nákazy sa nezastavuje testovaním, ale znížením mobility. Dali si povedať a samospráva sa vrhla najskôr na príkladnú podporu izolácie rodín, v ktorých už ochorenie bolo potvrdené. Tým sa vyslal všetkým ľuďom signál, že situácia je a bude braná vážne.
Jedna časť terénnych pracovníkov sa začala venovať informovaniu a mapovaniu potrieb jednotlivých rodín s covidom, druhá dohľadu nad nimi. Po dohode s tými, ktorí boli v karanténe, sa na viditeľné miesto, napríklad vchodové dvere, pripevnili aj oznamy o tom, odkedy dokedy sú v karanténe. Mobilita v celom osídlení sa znížila a následné testovanie sa sústredilo až na čas ukončovania prvých karantén. Takto sa podarilo pôvodné karantény otvoriť bezpečne, popritom sa zachytilo niekoľko ďalších domácností, s ktorými sa postupovalo rovnako, a šírenie v lokalite sa dostalo pod kontrolu.
A dôležité je aj rozumne prispôsobiť druhy testov. Ak napríklad použijeme v rozumnom čase aj testy na protilátky, zistíme, aká časť osady už ochorenie prekonala a s akým druhom rozšírenia v akom čase asi máme dočinenia.
Na základe výsledkov testovania zároveň môžeme roztriediť jednotlivcov či celé rodiny na také, kde už všetci ochorením prešli. Je teda nezmysel, aby boli v najbližšom čase pravidelne testovaní či akokoľvek obmedzovaní. Dostanú o tom doklad a môžu normálne fungovať. Je to „popoluškovská” práca, ale pre dané rodiny, osídlenia a obce má obrovský význam.
Keďže sme už v druhej vlne pandémie, chápu ju obyvatelia osád viac ako na jar minulého roka?
Dosť to závisí od histórie covidu priamo v tej-ktorej osade. Tam, kde bolo hospitalizovaných viac ľudí s covidom alebo naň niekto zomrel, berú pandémiu o niečo vážnejšie. Ale nie je to pravidlo. Niekde dospejú aj k opačnému výkladu. Hovoria si, že keď už tadiaľ pandémia prehrmela, nemusia sa tým vôbec zaoberať.
Celkový pocit ohrozenia vedia dosť skresať aj vysoké počty aktuálne negatívnych výsledkov testov po plošnom testovaní. Poväčšine nebýva pochopené, že negatívni môžu byť na druhý deň pozitívni, a berie sa to ako povestné „priepustky na slobodu“. Ostatne podobne ako v majoritne populácii.
Andrej Belák (vpravo) s intervenčným tímom, ktorý počas pandémie nového koronavírusu pomáhal v rómskych osadách. Zdroj: www.bielavrana.sk
K nízkemu vnímaniu rizika v osadách navyše prispieva aj to, že tam skoro nie sú ľudia nad 65 rokov. Niekde ide len o 2 percentá populácie, čiže pár ľudí. Znamená to, že pri prepočte na obyvateľa je v osadách menej hospitalizácií a menej úmrtí ako vo väčšinovej populácii. Pri nízkych celkových počtoch je potom ťažšie všimnúť si to, čo dosť jednoznačne vidíme v našich dátach – to, že v rovnakých vekových kategóriách majú osady v porovnaní s majoritnou populáciou naopak viac hospitalizovaných aj úmrtí.
Od začiatku pandémie upozorňuje vláda na to, že marginalizované rómske komunity zvyšujú riziko šírenia covidu. Avšak podľa vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR o kritériách poradia očkovania proti covidu sa to nezohľadnilo. Nemali by byť Rómovia z týchto skupín zaočkovaní medzi prvými?
Pôvodne boli marginalizované komunity zaradené do tretej vlny. Mrzí nás, že z nej pre nedostatok vakcín a kritický stav nemocníc vypadli. Na závažné epidemiologické dôsledky tejto zmeny ale naďalej upozorňujeme a napríklad odborné konzílium je očkovaniu momentálne skôr naklonené. Navrhujeme dvojkoľajnú národnú stratégiu očkovania.
Poradie kategórií hlavného, masového očkovania je zvolené rozumne, pokiaľ ide o znižovanie bezprostredného rizika úmrtí. No úplne vylučuje dlhodobejšie hľadisko, keďže situačne môžu vznikať rozličné dlhodobé ohniská nákazy regionálneho významu. A nielen v osadách, ale aj vo veľkých výrobných prevádzkach, robotníckych ubytovniach či medzi ľuďmi bez domova. Na takéto miesta navrhujeme vyčleniť paralelne aspoň pomerne malé objemy vakcín a očkovať z dôvodu blokovania vzniku ohnísk, aby sa bránilo aj cyklickým návratom pandémie.
Aká je šanca, že sa to podarí presadiť?
Momentálne neveľká, lebo ani v rezorte zdravotníctva o tom nepanuje úplná zhoda. Budeme sa však snažiť túto tému v diskusii udržať aspoň vo vzťahu k veľkým osadám. Tie totiž potenciálne predstavujú aj priamu záťaž pre nemocnice. Keďže osád nad 1000 obyvateľov je len zhruba tridsať, bol by potrebný pomerne malý počet vakcín, jednorazovo pár desiatok tisíc. Keby sme ich jednorazovo z niektorej zo státisícových dodávok vakcín pre Slovensko „odhryzli“, celkové mierne spomalenie masového očkovania by z nášho pohľadu predstavovalo dosť malú cenu za dlhodobé „vymazanie“ z mapy desiatok potenciálnych ohnísk regionálneho významu.
Pred pandémiou ste sa venovali výskumu s názvom Úrovne podmienok pre zdravie a zdravotné potreby vo vylúčených rómskych osídleniach na Slovensku. Zameriavali ste sa na sociálne determinanty zdravia v osadách. Výsledky výskumu boli zverejnené v lete minulého roka. Čo vás najviac prekvapilo?
Tomuto výskumu predchádzala vyše rok trvajúca kvalitatívna fáza, ktorej cieľom bolo čo najpraktickejšie nastaviť metodiku následného merania. Zjednodušene povedané, chodili sme do osád a s ich obyvateľmi a aj miestnymi profesionálmi sme sa do hĺbky rozprávali o tom, čo by mal výskum zahŕňať, aby mal čo najväčší praktický význam. Po predchádzajúcich skúsenostiach a tiež po tejto skúsenosti ma priemerné čísla neprekvapili. Ale fascinujúca sa mi zdala miera variability medzi osadami v niektorých dôležitých kategóriách.
Napríklad kým v jednom okrese sa v nemocnici k Rómom správajú vyslovene rasisticky, vo vedľajšom okrese ich ošetria bez diskriminácie. Toto podčiarkuje, že úroveň podrobnosti informácií je z praktického hľadiska kľúčová. Viaceré predošlé výskumy správne naznačili, čo všetko býva z hľadiska podpory zdravia problémom, no prinajlepšom prostredníctvom regionálnych priemerov.
No pre terénnych pracovníkov v konkrétnych obciach či osadách sú takéto priemery prakticky nepoužiteľné a vo svetle našich výsledkov môžu byť aj zavádzajúce. Z vedeckého hľadiska je preto podľa mňa najväčším prínosom nášho výskumu práve samotná metodológia mapovania, ktorú sme vyvinuli, pretože prináša omnoho praktickejšie výsledky.
Zaujalo ma, že ste merali aj psychosociálnu záťaž Rómov. Aj v tejto oblasti sú rozdiely medzi osadami?
Sú tam aj značné a pestré rozdiely a dôvodov bude viac. Aj medzi ľuďmi, ktorí majú všetky ostatné podmienky veľmi podobné, napríklad rovnako mizernú infraštruktúru a rovnako vysokú nezamestnanosť, sme zachytili veľké rozdiely napríklad v tom, ako veľmi sú nespokojní so svojou situáciou, ako ich ťaží. No pretože prišla pandémia, do hlbšej analýzy takýchto vzťahov medzi meranými parametrami sme sa zatiaľ nemohli pustiť. Som na ne ale veľmi zvedavý.
Chcete sa však vedecky začať venovať aj celkom iným témam, a to výskumu radikálneho environmentalizmu a výskumu romantickej lásky. Čím vás tieto témy oslovili?
Každého antropológa pritiahne do terénu problém, ktorý ho zaujíma osobne. Mne sa nikdy nepáčilo, ako funguje naša civilizácia. Nepáčilo sa mi, aká je pretechnizovaná, jej prirodzené chápanie rôznych mocenských hierarchií, koľko ľudí v nej končí na okrajoch spoločnosti a podobne. Predstavoval som si, že v osade sú ľudia, ktorí dokážu žiť spokojne vďaka inej spoločenskej organizácii.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Do veľkej miery to bola projekcia, ale do istej miery si to stále myslím. Keď sú ľudia stáročia odkázaní budovať nejaký alternatívny spôsob života, okrem rôznych nezanedbateľných nevýhod, ako sú chudoba a neistota, sa im, samozrejme, podarí vybudovať aj celú škálu alternatívnych výhod. Napríklad členovia rodín, dokonca aj rozšírených, sú k sebe solidárnejší automatickejšie, bez akýchkoľvek podmienok. Generácie k sebe majú emocionálne omnoho bližšie, rodiny spolu trávia rádovo viacej času. Bežný život tu nie je tak prísne organizovaný ako náš, meranie a sledovanie času tu nezohráva takú kľúčovú úlohu, ľudia nemajú šéfov, plné hlavy abstraktných pojmov a modelov, obáv z budúcnosti. Deti nemajú veci také nalinkované a nikto ich tak nedrezuruje.
Ale nenašiel som, samozrejme, presne to, čo som hľadal. Spôsob života, ktorý by bol skutočnou alternatívou k spôsobu života majoritnej spoločnosti. Osady sú ekonomicky vyslovene závislé na tom, čo sa deje v majoritnej spoločnosti. Hodnoty a organizácia života v nich do veľkej miery predstavuje reakciu na útlak, protest proti nemu. Osady potrebujú civilizáciu na dosah, pretože sa špecializujú na spracovanie jej odpadu. Keď som to pochopil, postupne ma začali viac priťahovať ľudia, ktorí skúšajú žiť naozaj úplne alternatívne, pokiaľ možno čo najnezávislejším až radikálne environmentalistickým spôsobom. Cítim k tomu sympatie a rád by som sa na to pozrel tiež „od podlahy“, aby som zistil, čo všetko to so sebou prináša.
Aj do tohto výskumu sa pustíte na vlastnej koži ako kedysi do skúmania Rómov?
Inak sa sociálna antropológia ani robiť nemá a nedá. Chcel by som založiť vlastnú lesnú škôlku pre deti a zaoberať sa výhodami a nevýhodami analógového života. Nezaťažovať to žiadnou ideológiou, len sa postarať o to, aby sme boli čo najviac vystavení čo najdivokejšej prírode. Očakávam, že vďaka tomu by si deti mohli uchovať na celý život prirodzený hlboko vďačný a skromný vzťah k ostatnému živému a prirodzenú chuť to brániť. Rozbehol som kúpu pozemku pri krásnej rezervácii, ale vstúpila mi do toho pandémia.
Prečo uvažujete aj o skúmaní romantickej lásky? Akým spôsobom sa na to podujmete? Skúmať ju na vlastnej koži by mohlo byť aj vyčerpávajúce.
V tejto téme je moja predstava o realizácii ešte viac v plienkach. Ale ide o podobnú zápletku ako s divočinou. Stav, ktorý prežívame ako romantickú lásku, podľa mňa patrí medzi vzácne prírodné zdroje – podobne ako divoký les. A podobne tento zdroj v našej spoločnosti len vysávame, ale nevieme sa oň dobre starať. A hoci sme bez neho podobne „nahratí“ – v tomto prípade osamelí a otupení – a všetci sme šťastní, dobrí, kreatívni a najsilnejší, keď sme „v tom“, neváhame ho ničiť. A to napriek tomu, že ho tiež vôbec nedokážeme ničím nahradiť ani vyrobiť.
A za veľmi príznačne absurdné považujem aj to, že všetok štandardný výskum lásky v podstate len dokumentuje, čo sa počas lásky deje na úrovni chemických procesov v tele, ako v našej spoločnosti zvykne tento stav rýchlo odznieť a sugeruje, že je to takto prirodzené.
Ale čo ak je to tak, že keby sa romantická láska takto nebagatelizovala a život by sme si organizovali viac vyslovene v jej prospech, tak by sa tomuto krásnemu stavu viac darilo? Zdá sa mi bizarné, že veda nehľadá spôsoby, ako to, po čom všetci túžia, udržať čo najdlhšie.
