RNDr. Miroslav Piršel, CSc. je samostatný vedecký pracovník, zástupca riaditeľa Ústavu experimentálnej onkológie SAV, Bratislava. Po absolvovaní Gymnázia Eisteinova (bývala Makarenkova) v Bratislave vyštudoval genetiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Diplomovú aj kandidátsku dizertačnú prácu vypracoval na Ústave experimentálnej onkológie SAV, ktorý je dodnes jeho domovským pracoviskom. Celý život sa venuje problematike mechanizmov opravných procesov poškodenej DNA. Po absolvovaní prvého z troch pobytov na Národnom onkologickom ústave v Bethesde, USA, založil skupinu, ktorá sa zaoberá výskumom opravných procesov v cicavčích bunkách. Získal prestížne štipendiá od Medzinárodnej agentúry pre výskum rakoviny (IARC) v Lyone, Francúzsko, od Americkej onkologickej spoločnosti spravujúcej štipendium Eleanor Rooseweltovej, ktoré udeľuje Medzinárodná únia proti rakovine (UICC) v Ženeve, Švajčiarsko, od Národného onkologického ústavu v Bethesde. Bol a je zodpovedným riešiteľom doteraz siedmich grantov Slovenskej grantovej agentúry VEGA, grantu Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV), grantu od Fogarty International Center, USA, grantu Slovensko-americkej a Slovensko-českej vedecko-technickej spolupráce, grantu Medzinárodného Vyšegrádskeho fondu. Bol organizátorom a predsedom piatich medzinárodných workshopov zaoberajúcich sa opravou DNA. Bol pozvaný prednášať na významné medzinárodné kongresy (FEBS, EEMS...). Bol členom vedeckej rady PRIF UK a podpredsedom Komisie VEGA pre molekulovú a bunkovú biológiu. Prednáša na PRIF UK a LF UK. Je členom Odborovej komisie v odbore Genetika pre Ph.D. štúdium na ÚPJŠ v Košiciach a na UK v Bratislave.
Žijeme v prostredí, v ktorom sme denne vystavovaní rôznym faktorom, ako je napríklad slnečné žiarenie, cigaretový dym, chemické látky v ovzduší, vode, potravinách, ktoré sústavne poškodzujú DNA v našich bunkách. Okrem toho základné chemické reakcie, ktoré sa prirodzene uskutočňujú v našich bunkách, generujú škodlivé vedľajšie produkty spôsobujúce poškodenia DNA. Jedna ľudská bunka tak získa až 10 000 poškodení DNA za deň. Poškodenie DNA je teda úplne bežným a častým javom. Ak k tomu pridáme ešte chyby, ktoré sa vyskytnú počas replikácie DNA, zistíme, že v našich bunkách sa počas života postupne akumulujú poškodenia DNA, ktoré spôsobujú hromadenie mutácií a môžu potenciálne viesť k vzniku rakoviny. Prečo teda neochorieme všetci na rakovinu?
Všetky živé organizmy, od baktérií počnúc až po človeka, počas evolúcie vyvinuli sady mechanizmov, pomocou ktorých rozpoznávajú a opravujú poškodenie DNA. Oprava DNA, ako každý iný dej, ktorý sa odohráva v bunke, nie je účinná na 100 %, takže nie každé poškodenie je opravené. Ak oprava zlyhá a poškodenie DNA je príliš závažné, bunka podstúpi programovú bunkovú smrť – apoptózu. Narušenie rovnováhy medzi signalizáciou prítomnosti poškodenia DNA, jeho opravou a apoptózou môže mať fatálne následky: od predčasného starnutia až po vznik rakoviny.
