Profesor Pavol Rajniak pracoval viac ako dvadsať rokov v špičkových laboratóriách v zahraničí. Aj vďaka schéme Návraty, ktorú realizovalo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, sa mu podarilo vrátiť.
Aktuálne pôsobí vedec na Slovenskej technickej univerzite (STU) v Bratislave na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie.
Viac ako dvadsať rokov ste strávili v zahraničí. Prečo ste sa rozhodli vrátiť?
Mal som na to niekoľko dôvodov, jedným z nich bola moja rodina. Na Slovensku žije moja aj manželkina mama a naše dve staršie deti. Okrem toho sa nám narodila vnučka, ktorá bola veľkou motiváciou na návrat najmä pre moju manželku.
Po šestnástich rokoch strávených v USA ste sa vrátili naspäť do Európy, ale nie priamo na Slovensko.
V tom čase som ešte nevedel, čo by som na Slovensku robil. Mal som pocit, že farmaceutické inžinierstvo, na ktorom som pracoval v USA, by tu nemalo veľké opodstatnenie. A tak som najprv ešte dva roky pracoval v Rakúsku v Research Center Pharmaceutical Engineering (RCPE) v Grazi a dva roky vo firme Process Systems Enterprise v Londýne, kde sme vyvíjali software pre farmaceutické jednotkové operácie.
Potom ma však oslovili kolegovia z STU, či by som sa nechcel podeliť o to, čo som sa v zahraničí naučil, a zaviesť predmet súvisiaci s farmaceutickým inžinierstvom. Vtedy som si povedal, že nastal čas vrátiť sa domov.
Čo bolo pre vás najťažšie, keď ste sa po toľkých rokoch vracali na Slovensko?
Aj to malo niekoľko aspektov. V USA som pracoval v súkromnej firme Merck, čo je dosť odlišné prostredie ako akademická sféra, pretože sa kladie dôraz na iné veci. V súkromnom sektore je dôležité, aby veci fungovali a výskum i vývoj sa dotiahli do konca. Prioritou pre nás bolo to, aby sme konečný produkt, ktorým boli lieky, vedeli vyrobiť a aby bol postup výroby reprodukovateľný. Navyše Spojené štáty americké sú úplne iné prostredie aj zo sociálneho hľadiska. Napríklad v práci nemáte žiadnu výpovednú lehotu. Keď sa prepúšťa, môžete prísť o prácu z minúty na minútu. Ochrankár vás odvedie a po osobné veci si môžete prísť po pracovnej dobe. Neexistuje žiadna ochrana zamestnanca, žiadna trojmesačná výpovedná lehota, počas ktorej by ste si mohli hľadať novú prácu. A keď ste v USA nezamestnaní a hľadáte si prácu, ste zase v úplne inej pozícii. Nemôžete si veľmi klásť pracovné či finančné podmienky. Aj sociálne podmienky napr. pre matky sú tam oveľa nepriaznivejšie než v Európe. Je bežné, že ženy sa do práce vracajú už mesiac po pôrode. Neexistuje tam žiadna materská dovolenka. Okrem toho som sa stále cítil ako cudzinec. Aj v USA, ale v Rakúsku prekvapivo ešte viac. Amerika je síce multikultúrna krajina, kde naozaj pracovne záleží najmä na tom, čo viete, ale vytvoriť si v nej nejaký rodinno-spoločenský život, keď ste cudzinec, je veľmi ťažké. Na Slovensku budem vždy doma a nemusím si už ani kriviť ústa angličtinou.
Dostali ste sa do bodu, že ste začali myslieť v angličtine?
Nerozmýšľam a ani nesnívam v angličtine. Ale je pravdou, že odborné veci sa mi prednášajú omnoho ľahšie v anglickom jazyku ako v slovenčine. Je to aj kvôli terminológii, pretože farmaceutické inžinierstvo je relatívne nový odbor v porovnaní s inými. Mnohé slovíčka, ktoré sa v ňom využívajú, v našom jazyku neexistujú. Aj nový predmet farmaceutické inžinierstvo pre našich špecialistov učím v angličtine. Svojich diplomantov a svoju doktorandku nútim tiež používať anglický jazyk, či už pri tvorbe prezentácií, alebo písaní záverečných prác. Zo začiatku sa im to síce nepáči, ale viem, že raz to ocenia.
Vrátili ste sa na Slovensko aj vďaka podpornej schéme Návraty. Uľahčila vám táto schéma nejakým spôsobom návrat?
Určite mi to pomohlo. Keď sa vrátite do akademického prostredia po dvadsiatich rokoch a potrebujete niečo naštartovať, potrebujete finančné prostriedky. Vďaka schéme Návraty som dostal peniaze na laboratórium, zariadenie kancelárie, počítače, nákup prístrojov, a to až takmer sto tisíc eur. Podarilo sa mi vďaka tomu na STU rozbehnúť nový predmet, na ktorý bol dôležitý nákup softwaru. Ten používame pri výučbe. Nehovorím, že keby nebolo schémy, tak sa na Slovensko nevrátim, to nie, ale bol to dôležitý nástroj, ktorý mi pomohol. Celkovo som mal z projektu veľmi dobrý pocit. Nemal som žiaden problém s komunikáciou a využívanie finančných prostriedkov v porovnaní s inými grantmi bolo pomerne flexibilné.
Vedeli by ste laikom nejako priblížiť, čomu sa tu venujete? Aký výskum ste na Slovensku naštartovali?
Predtým, než som odišiel do zahraničia, som sa na STU venoval klasickému chemickému inžinierstvu, ktoré zahŕňa reaktory či absorpciu a destiláciu chemických látok. Keď som v zahraničí začal pracovať vo farmaceutickom priemysle, bolo to pre mňa niečo úplne nové. V tomto odvetví som pracoval dvadsať rokov a vracať sa naspäť ku klasickej chémii by bolo pre mňa naozaj náročné. Dávalo mi zmysel pokračovať vo farmaceutickom zameraní, takže z hľadiska výučby aj výskumu sa zameriavam na farmaceutické inžinierstvo. Pred dvomi rokmi som začal učiť predmet farmaceutické inžinierstvo. Pri výučbe využívame aj software, na ktorom som pracoval v Londýne. S touto mojou bývalou firmou naďalej spolupracujeme.
Vo výskume pracujem najmä s firmami, ktoré pôsobia na Slovensku. Napríklad s firmou Hameln, ktorá pôsobí v Modre. Pre ňu robíme rozličné merania a výpočty. Ďalej s firmou Sitno Pharma, s ktorou by sme chceli vybudovať výskumné vývojové laboratórium na výrobu parenterálnych aseptických liekov (lieky, ktoré sa podávajú injekčne, pozn. red.). V tejto súvislosti sme podali aj návrh na pomerne veľký projekt z európskych fondov zameraný na vývoj liečivých prípravkov v boji proti koronavírusu. Minulý školský rok sme na fakulte otvorili nový študijný odbor biochémia a biofyzikálna chémia pre farmaceutické aplikácie. Aktuálne školím dvoch diplomantov a jednu doktorandskú študentku.
Aj v minulosti ste sa veľa venovali výučbe študentov. Ktorú časť práce máte radšej? Akademickú alebo výskumnú?
To je ťažká otázka. Študentov mám rád a mám s nimi aj dobré vzťahy. Spravidla sa mi podarilo mojich diplomantov motivovať, aby pokračovali na doktorandskom štúdiu. Samozrejme, učiteľské povolanie je aj náročné, občas aj nevďačné. Občas musíte učiť aj takých, ktorí sa učiť nechcú, a to najmä vtedy, keď učíte ťažší predmet základného štúdia, kde nie každý vie, čo chce robiť. Ale práca na špecializácii je veľmi vďačná, študenti si vašu snahu vážia. So študentmi na tejto úrovni sme už ako jedna rodina a máme viac partnerský ako mentorský vzťah.
