Vedkyňa roka SR 2021 v kategórii Mladá vedecká pracovníčka hovorí o dôvodoch, pre ktoré sa vrátila zo Švajčiarska robiť výskum na Slovensko.
Vedec roka SR 2021: Kategória Mladá vedecká pracovníčka. Mgr. Lucia Balážová, PhD. Foto: Marián Zelenák, CVTI SR
Mgr. Lucia Balážová, PhD., vyštudovala Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Titul bakalárky získala v odbore biológia, na druhom aj treťom stupni vysokoškolského štúdia sa špecializovala na fyziológiu živočíchov a etológiu.
Ako postdoktorandka pôsobila šesť rokov vo Švajčiarskom technologickom inštitúte ETH v Zürichu, ktorému momentálne patrí 8. miesto v rebríčku najlepších svetových univerzít. Podieľala sa pri tom na identifikácii viacerých mechanizmov, ktoré kontrolujú metabolickú aktivitu tukového tkaniva. Výsledky jej výskumov boli publikované v prestížnych vedeckých časopisoch ako Nature, Nature Medicine, Nature Metabolism, Cell Metabolism.
O jednej z jej najnovších prác, publikovanej v časopise Nature Communications, v ktorej sa venovala štúdiu alternatívnych spôsobov aktivácie hnedého tukového tkaniva ako efektívnej stratégie na liečbu metabolických ochorení, sa dočítate v rozhovore Lucia Balážová: Každý dobrý výskum vyprodukuje okrem odpovedí aj ďalšie otázky.
Úspešná mladá vedkyňa sa vrátila na Slovensko, kde bude vďaka získanému štipendiu SASPRO2 (Marie Skłodowská-Curieová program COFUND) pokračovať vo svojom výskume v Biomedicínskom centre Slovenskej akadémie vied.
Prečo ste sa na vyšších stupňoch vysokoškolského štúdia zamerali na fyziológiu živočíchov a etológiu?
Fascinovali ma veľmi pútavé prednášky profesora Michala Zemana o fyziológii, ktorý hovorieval, že v nej všetko so všetkým súvisí a všetko má svoj význam.
Ako postdoktorandka ste pôsobili na Švajčiarskom technologickom inštitúte ETH v Zürichu. Prečo ste si ho vybrali?
Pôvodne som chcela ísť pracovať do Švajčiarska, aby som bola čo najbližšie k manželovi, ktorý získal pozíciu v tomto inštitúte v tíme profesora Christiana Wolfruma. Pri tom som sa uchádzala aj o miesto v laboratóriu profesora Wolfruma a on sa rozhodol, že mi dá šancu a ponúkol mi miesto v jeho tíme, aby sme mohli byť s manželom spolu. Na jednej strane to bolo super, na druhej strane to bolo ťažké, lebo som musela ostatným dokázať, že tam nie som iba preto, lebo som Mirova manželka, ale aj preto, lebo niečo dokážem.
Ako dlho trvalo, kým sa vám to podarilo?
Našťastie sa mi to podarilo dosť rýchlo, pretože hneď na začiatku som získala prestížne ETH postdoktorandské štipendium, ktoré pokrylo na dva roky nielen môj pobyt v zahraničí, ale aj náklady inštitútu na môj výskum.
Ostali ste však napokon dlhšie…
Profesor Wolfrum bol so mnou spokojný a aj ja som bola rada, že môžem pracovať v jeho tíme, takže sme sa dohodli na predĺžení pobytu.
Napokon ste tam boli šesť rokov. Nechceli ste už vo Švajčiarsku ostať?
S manželom sme išli do zahraničia s tým, že sa ideme naučiť nové metodiky, vytvoriť si nové pracovné kontakty, ale že sa vrátime domov, aby sme mohli svoje skúsenosti odovzdať ďalej. Keďže sme rozbehli veľa pekných projektov, stále sme si hovorili: ešte rok, ešte rok…
Čo rozhodlo, že už je ten správny čas na návrat?
Dozvedeli sme sa o výzve SASPRO 2 (spoločný projekt SAV, STU a UK realizovaný v rámci programu EÚ pre výskum a inovácie Horizont 2020 Marie Skłodowská-Curieová COFUND, pozn. red.). Vďaka tomu, že sme v nej obaja uspeli, sme získali prostriedky na to, aby sme mohli pokračovať vo svojich výskumoch doma. Vtedy sme si povedali, že sa vraciame a vo Švajčiarsku rozrobené projekty dokončíme na diaľku.
Mnohí vedci na Slovensku sú frustrovaní z podmienok na výskum a rozvoj vedy, ktoré tu vládnu. Za ten necelý rok doma ste to nepocítili?
Nemáme ružové okuliare. Uvedomujeme si, že z kariérneho hľadiska by pre nás bolo jednoduchšie ostať v zahraničí, kde funguje viacero grantových schém na podporu začínajúcich vedcov. Je nám jasné, že to tu bude náročnejšie aj pre neskutočné podfinancovanie vedy, aj pre enormnú administratívnu záťaž.
Potom vášmu rozhodnutiu celkom nerozumiem. Tak veľmi vám chýbal domov?
Bol to nezanedbateľný dôvod. Máme maličkého syna a chceme, aby bol v kontakte so starými rodičmi a aby hovoril naším materinským jazykom, čo by sa v zahraničí dosahovalo ťažšie. Tým, že sme vo Švajčiarsku veľmi tvrdo pracovali, nestihli sme si vytvoriť vzťahy mimo pracoviska, ale v laboratóriu, kde sme sa zišli vedci z celého sveta, sme fungovali ako rodina, vznikli tam veľmi silné priateľstvá.
Vedci často hovoria, že ich práca si vyžaduje 10 až 12 hodín denne, čiže nad rámec pracovného úväzku. Je to podľa vás v poriadku?
Keby len toľko… S manželom sa rozprávame o vede veľmi často. Aj keď robím niečo úplne iné, napríklad v záhradke, v mysli mi bežia pracovné otázky a zrazu mi napadne riešenie. A už idem za manželom a pýtam sa ho, čo si o tom myslí. Mimochodom, je skvelé, že obaja robíme na podobnej problematike, lebo si veľmi pomáhame, jeden od druhého sme sa veľa naučili a o vede sa radi spolu rozprávame nielen v pracovnom, ale aj v súkromnom živote.
No vrátim sa k vašej otázke. Keď sa vedec v práci pozerá na hodinky, či mu už ubehlo povinných osem a pol hodiny, asi nedosiahne dobré výsledky. Človek, ktorý sa venuje vede, do nej musí byť úplný blázon. Nadšeného vedca od práce neodradia ani ťažké podmienky. A čas je to posledné, na čo myslí, keď túži prísť veciam na kĺb.
