Úzkosť je emócia, ktorá sprevádza životom nielen ľudí, ale aj zvieratá. Od miernych prejavov môže prechádzať až do stavov paniky a príčiny je v mnohých prípadoch ťažké definovať. Na to, čo sa deje v správaní potkanov, keď prežívajú úzkosť, sa bližšie pozrela doktorandka Emese Domonkos. So svojou prácou „Pohlavné rozdiely v úzkosti podobnom správaní starnúcich potkanov: úloha endogénnych pohlavných hormónov“ sa umiestnila v súťaži Študentskej vedeckej odbornej činnosti /ŠVOČ/ na 3. mieste.
Emese Domonkos pochádza z Dolného Štálu v okrese Dunajská Streda a je doktorandkou 3. ročníka na Ústave molekulárnej biomedicíny Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave pod vedením docenta Petra Celeca. Tvrdí, že jej v procese bádania veľmi pomohol 10-mesačný vedecký pobyt na Centrálnom ústave mentálneho zdravia v Mannheime v Nemecku, kde nabrali jej záujmy o neurovedu jasnejšie kontúry. Keď práve neskúma, aktívne sa venuje folklóru, tancu i spevu a rada oddychuje v prírode. Netají sa tým, že by v budúcnosti neodmietla pracovnú ponuku zo zahraničia. Stále viac ju totiž lákajú molekulárne mechanizmy v mozgu, ktoré sú zatiaľ neobjasnené.
M. HUCÁKOVÁ: Sledovali ste prejavy podobné úzkosti u potkanov a všímali ste si ich pohlavie. Ako sa toto dá sledovať?
E. DOMONKOS: Úzkostné správanie hlodavcov sa dá sledovať pomocou rôznych behaviorálnych testov. Na jednej strane, princíp takýchto testov je založený na prirodzenej averzii či strachu hlodavcov z otvoreného priestranstva, osvetlených priestorov a výšky. Na druhej strane, zvedavosť zvierat ich núti explorovať celú arénu. Na základe času stráveného v jednotlivých častiach arény, napríklad v tmavej vs. osvetlenej, zhodnotíme motiváciu zvierat. Ak zvíťazí zvedavosť nad strachom, považujeme zviera za menej úzkostné.
M. H.: Vo Vašom výskume sa ukázalo, že samice sú menej úzkostné, ako samce. Prečo to tak je, keď u ľudí to platí naopak?
E. DOMONKOS: Je to dobrá otázka. 
Vedeckú odpoveď na túto otázku neviem, avšak môžeme špekulovať. Z hľadiska prežívania, nižšia miera úzkosti samíc v porovnaní so samcami môže byť spojená s rodičovským správaním. Samice potkana majú strážiť potomkov a zároveň musia zabezpečiť aj potravu pre seba. Úspešné vychovanie veľkého počtu mláďat pravdepodobne vyžaduje, aby samice mohli ľahšie prekonať strach.
M. H.: Ide o prvý experiment takéhoto typu, prečo? Bežný človek si predstaví, že úzkosť sa primárne skúma priamo na ľuďoch, je to tak?
E. DOMONKOS: Čo sa týka mechanizmu a liečby úzkosti existuje veľké množtvo experimentálnych i klinických štúdií. Avšak náš experiment je unikátny v tom, že sme skúmali úzkosť starnúcich potkanov – naše experimentálne zvieratá mali viac ako 12 mesiacov, kým potkan prežíva max. 1,5 – 2 roky. A prečo je to prvý experiment? Odpoveď je jednoduchá. Takéto experimenty trvajú dlho a zabezpečenie krmiva i štandradných podmienok pre potkanov za takúto dlhú dobu je náročné, hlavne z hľadiska financií. Observačné, ale aj intervenčné klinické štúdie sa bežne uskutočňujú na pacientoch. Avšak ak dobre viem, experimenty, či už na zvieratách (in vivo) alebo na bunkách (in vitro), ktoré testujú základnú hypotézu, vždy predcházajú klinickej štúdii.
M. H.: Ako sa dnes pomocou medicíny bránime proti úzkosti? Je to kombináciou medikamentóznej liečby či psychterapie?
E. DOMONKOS: Podľa mojej vedomosti terapia/liečba úzkostných porúch môže byť rôzna u jednotlivých pacientov. Závisí to hlavne od príčin alebo stimulov, ktoré úzkostné stavy vyvolajú. Vo všeobecnoti však terápia zahŕňa ako psychoterapeutickú aj farmakologickú liečbu.
M. H.: Ako ste sa postupným vzdelávaním a cieľavedomou prácou dostali až ku skúmaniu úzkostného správania potkanov?
E. DOMONKOS: Neuroveda ma stále zaujímala. Aj preto som šťastná, že už počas magisterského štúdia v študijnom programe Fyziológia živočíchov a etológia na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, odkedy je mojím školiteľom pán doktor Július Hodosy, som mala možnosť venovať sa sledovaniu vplyvu pohlavných hormónov na rôzne prejavy správania. Ide o prejavy, ktoré sú spojené s mentálnymi (ako napr. úzkosť, depresia) či s neurovývinovými poruchami (ako je autizmus). V budúcnosti by som sa chcela zaoberať okrem účinkov pohlavných hormónov aj s viacerými mechanizmami v mozgu, ktoré môžu hrať potenciálnu úlohu pri psychiatrických poruchách, pretože mnohé takéto prejavy sú zatiaľ neobjasnené.
Zhovárala sa: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: z archívu Emese Domonkos
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: ZVČ