VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Technológ roka 2020: Práca vedca musí byť koníčkom

Tamara Leontievová

Od milovníka motoriek k prestížnemu oceneniu. Technológ Marián Peciar hovorí o svojej vedeckej ceste.

Marián Peciar. Zdroj: Archív autora

Marián Peciar. Zdroj: Archív M.P.

Tohtoročný laureát ocenenia Vedec roka 2020 v kategórii Technológ roka profesor Marián Peciar z Ústavu procesného inžinierstva na Strojníckej fakulte STU v Bratislave mal v detstve rád motorky a bavila ho matematika i fyzika.

Dnes je odborníkom v oblasti procesnej techniky, špecifického interdisciplinárneho odboru prepájajúceho oblasť strojárstva a chemického inžinierstva. Od ukončenia štúdia sa jeho hlavná vedeckovýskumná činnosť zameriavala na výskum nových netradičných technológií spracovania trojfázových systémov s tuhou partikulárnou fázou (práškové, zrnité a pastovité materiály).

Na začiatku profesijnej kariéry prešiel pozíciou samostatného výskumníka vo výskumnom ústave a na univerzite pôsobí v rámci svojho pracovného zaradenia ako vysokoškolský pedagóg s takmer 40-ročnou praxou.

Jeho ťažiskové predmety sú zamerané na konštrukciu, dizajn a projektovanie strojov i aparátov pre chemický, potravinársky a spotrebný priemysel a technologických uzlov pre výmenu hybnosti, tepla a látky.

Je spoluautorom viacerých unikátnych technológií a patentovaných zariadení (vo forme pilot-plant) a desiatok realizovaných priemyselných výskumných projektov pre domáce aj zahraničné spoločnosti.

Okrem toho, že pracuje na mnohých projektoch a výskumných aktivitách, je autorom a spoluautorom 28 prihlášok patentov a úžitkových vzorov v národných databázach Úradu priemyselného vlastníctva SR a z toho 5 patentov v medzinárodných databázach Svetovej organizácie duševného vlastníctva WIPO.

Marián Peciar počas slávnostného ocenenia Vedec roka SR 2020. Autor: Marián Zelenák, CVTI SR

Marián Peciar počas slávnostného ocenenia Vedec roka SR 2020. Autor: Marián Zelenák, CVTI SR

Ako ste sa dostali k vede? Prečo ste si vybrali strojárstvo a chémiu?

Od detstva ma bavila matematika a fyzika, rozrábanie, vylepšovanie a upravovanie všetkého, čo bolo v dosahu. Mal som rád motorky a motory. Prvýkrát som sa dostal k prezentácii „vedy“ pre študentov na predmete fyzika, keď mi pani profesorka v Gymnáziu Jura Hronca na Novohradskej ulici v Bratislave dala k dispozícii celú hodinu na vysvetľovanie zákonov optiky, keďže som bol v triede dvorným fotografom. Bolo to už iba na skok k vede, ku ktorej som sa dostal hneď začiatkom štúdia na vysokej škole.

Študenti, ktorí mali chuť popri štúdiu skúsiť chlebíček výskumníka, mali možnosť pracovať ako takzvaná vedecká pomocná sila na niektorej z katedier. Mal som šťastie, bol som sa ponúknuť na Katedre chemických strojov a zariadení Strojníckej fakulty SVŠT. Chcel som tam pomáhať v laboratóriách. Ujali sa ma mladí asistenti a vtedy to u mňa s vedou začalo. Pomáhal som pripravovať experimenty, meral som, vyhodnocoval a kreslil výkresy. Bola to ohromná zábava robiť na reálnych projektoch a mať za to aj primerane zaplatené.

Spojenie strojárstva a chémie bola asi náhoda, na začiatku som si to ani neuvedomoval. V prvom rade som strojár so všetkým, čo k tomu patrí. Pre pochopenie procesov a navrhovanie strojov a aparátov pre chemický a potravinársky priemysel je chémia potrebná, rovnako aj pre iné odvetvia spojené so strojárstvom.

Aby nedošlo k omylu, odbor procesná technika nie je štúdium chémie, ale doplnková kvalifikácia zo základov chemického inžinierstva a príbuzných predmetov. Pre mnohých študentov je to strašiak, pretože na začiatku nevedia, že to nie je chémia, ako ju poznajú zo stredných škôl. Je to vynikajúca symbióza odborov. Naši absolventi sú perfektne pripravení pre prácu v priemysle, aj pre vedu. Nezažil som žiadneho z nich, ktorý by po štúdiu povedal, že oľutoval svoje rozhodnutie vyštudovať bakalára, inžiniera alebo doktoranda v našich študijných programoch odboru procesná technika.

Aké sú vaše najsilnejšie zážitky spojené s vedou?

Rád si spomínam na prvé pobyty koncom minulého storočia na nemeckých univerzitách, ktoré sú špičkou vedy v mechanike partikulárnych látok. Bol to celkom iný svet, čo sa týkalo vybavenia laboratórií, možností výskumných tém a podmienok.

Ako strojár-procesár som prvýkrát získal miesto vo výskumnom tíme v Inštitúte mechanických procesov Univerzity v Karlsruhe v Nemecku. Bola to skupina mladých výskumníkov z oblasti reológie (odvetvie fyziky/mechaniky, ktoré sa zaoberá deformáciou a tokovými vlastnosťami tuhých i tekutých látok), mechaniky kontinua a fyziky atómového jadra. Nemali žiadneho strojára.

Popri projekte, na ktorom som pracoval, som sa ako konštruktér dostal aj k projektu, ktorý mal preukázať, že pri vytláčaní pastovitých látok v piestovom extrudéri sa v smere toku pohybuje kvapalina rýchlejšie, ako sa pohybujú tuhé častice matrice. Experimenty, ktoré sme navrhli, sa realizovali v tomografe (MRI). To si vyžadovalo stavbu axiálneho extrudéra bez použitia akéhokoľvek kovu a ako pasta sa použila zmes teflónového prášku s vodou.

Snímkovanie procesu trvalo vyše týždňa a vyhodnocovanie takmer mesiac. A potom to prišlo! Keď sme poskladali snímky do videosekvencií, bolo jasne vidieť, že kvapalina v póroch naozaj prúdi oveľa väčšou rýchlosťou ako teflónový prášok. Bol to neopakovateľný zážitok nielen pre mňa, ale pre celý kolektív. Boli sme prví na svete, čo to reálnym experimentom dokázali a publikovali. Aj dnes je táto práca citovaná v renomovaných vedeckých časopisoch. V podobných pokusoch sme, pravdaže, pokračovali, ale také silné prekvapenie to už potom nebolo, aj keď aj ďalšie výskumy boli unikátne.

Čo vás v práci motivuje a ako sa vyrovnávate so zlyhaniami?

Práca na univerzite sa nedá robiť z donútenia, nasilu, bez zápalu, práca musí byť koníčkom. Ani po desaťročiach práce v ústave nemám pocit, že by som každý deň nevedel, čo by som mal robiť.

Prešiel som všetkými pracovnými pozíciami vysokoškolského pedagóga a vedca, t. j. od radového odborného asistenta až po vedúceho ústavu a garanta vzdelávania a výskumu. Viem pochopiť problémy študentov, mladých nastupujúcich kolegov, ale aj mojich rovesníkov v zrelom veku.

Mám obrovské šťastie, že kolektív spolupracovníkov ústavu je rovnako nadšený prácou so študentmi a vo výskume, ako som celý život nadšený ja. Máme spoločný cieľ byť dobrí alebo radšej najlepší, nie iba priemerní.

Hovorí sa, že výsledky vo vede sú úmerné počtu zničených zariadení. Môžem to potvrdiť. Sú dni, keď sa veci nepodaria, nezískame grant s financiami na nový výskum alebo sa poškodí drahé zariadenie – to človeka zamrzí.

Viac ma však trápi, ak dobre neodhadnem napríklad vlohy pre tímovú prácu niekoho v kolektíve a musím potom riešiť aj medziľudské vzťahy. Občas sa to pritrafí, a aj keď to zabolí, musím robiť nepopulárne rozhodnutia a so spolupracovníkom sa radšej rozlúčime.

Čím by ste boli, keby ste neboli vedcom?

Nikdy ma nebavila stereotypná práca, mám rád zmenu. Asi by som nevedel pracovať za pásom a vyhovuje mi, ak si obsah a množstvo práce môžem určovať sám. Mám hobby, ktoré moje blízke okolie pozná – rád opravujem technické veci a najradšej také, ktoré sa zdajú neopraviteľné. To je výzva, adrenalín. Pritom si kladiem otázku, či je to naozaj neopraviteľné, či to nedokážem.

Na otázku, čím by som chcel byť, ak by som nebol vedcom, veľmi odpovedať neviem. Určite by som sa ale rád venoval technike, napríklad rekonštruovaniu a reštaurovaniu strojov a zariadení, prípadne oživovaniu a zabehávaniu nových technológií.

Čo si myslíte o vede na Slovensku? Čo jej chýba a čo je jej silnou stránkou?

Slovensko je relatívne malé, v nedávnej minulosti malo vo svete veľmi dobré meno technicky vyspelej krajiny s vedeckým zázemím a kvalitným priemyselným portfóliom. To však neprišlo automaticky samo od seba, veda sa musí financovať a musí byť v záujme spoločnosti, aby sa rozvíjala.

Aj v súčasnosti máme niektoré oblasti vedy, ktoré zaiste patria k špičke v celosvetovom meradle. Ale mám pocit, akoby sa v ostatnom čase na vedu zabúdalo, nie je prioritou pri plánovaní rozvoja spoločnosti. Ani zo strany politikov, ani zo strany priemyselníkov.

Všetci volajú po excelentných výsledkoch, svetovo porovnateľných, ale nikto sa neopýta, čo by vedci potrebovali na to, aby sa dostali aspoň na porovnateľnú úroveň v podmienkach pre vedu a výskum. Určite nemáme v republike víziu do budúcna predávať tony surového železa, ale radšej „švajčiarske hodinky“. A na to treba rozvíjať vedecký potenciál krajiny. Určite na to máme.

Logá partnerov ocenenia Vedec roka 2020: Interway, SPP, Asseco, Tatravagónka Poprad, Datalan, SVOP, RTVS, VAT, Quark, Nextech, Veda na dosah

Operačný program MSSR

Investícia do Vašej budúcnosti
Tento projekt je podporený z Európskeho fondu regionálneho rozvoja

Táto webová stránka vznikla vďaka podpore v rámci Operačného programu Integrovaná infraštruktúra pre projekt: Podpora národného systému pre popularizáciu výskumu a vývoja
(kód ITMS: 313011T136), spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja.