Ľudstvo každoročne vyprodukuje až 40 miliónov ton nebezpečného plastového odpadu. Jeho objem sa stále zvyšuje.
Nápis SOS z mikroplastov na pláži. Zdroj: iStock.com/Halyna Romaniv
Kedysi takmer dokonalý a lacný materiál vzdorujúci zubu času, ideálny na uchovávanie potravín, využívaný v stavebníctve, hračkárstve, módnom priemysle, doprave, elektronike a pod. Plasty dnes stretávame doslova všade. Ak by sa niekedy v ďalekej budúcnosti dostali historikom do rúk nejaké trvácne artefakty našej zaniknutej civilizácie, nepochybne by túto éru nazvali dobou plastovou. Väčšina ostatných materiálov by sa totiž už dávno rozpadla.
Mikroplasty sú všade
Ubehli dve desaťročia od chvíle, keď vyšla v časopise Science prelomová štúdia. Upozornila na skutočnosť, že do životného prostredia sa každoročne uvoľňujú milióny ton plastového odpadu, ktorý v ňom pretrvá po stáročia. Navyše takýto odpad v podobe mikroplastových fragmentov a vlákien preniká až na dno oceánov a dostáva sa do tráviacich sústav morských živočíchov s neznámymi dôsledkami. Vo vedeckej literatúre sa tak prvý raz objavil termín mikroplasty. Táto štúdia, ktorej autori skúmali 17 lokalít na pobreží Veľkej Británie, dala vzniknúť celému vedeckému odvetviu.
Ryba na tanieri pokrytá mikroplastami. Zdroj: iStock.com/Daria Bulgakova
Odvtedy vyšlo viac ako 7 000 vedeckých štúdií, ktoré sa venujú danej problematike a ktorých počet rýchlo narastá. Morský biológ Richard D. Thompson z britskej Plymouth University je aj hlavným autorom novej štúdie skúmajúcej stav po 20 rokoch. Čo sme sa za toto obdobie naučili? Dnes už vieme, že mikroplasty prenikli do najvzdialenejších kútov planéty (dozviete sa v článku Veda na dosah) a môžu dokonca ovplyvňovať klímu. Ich vplyv sa prejavil na všetkých úrovniach biologickej organizácie od hmyzu až po vrcholné predátory.
Nachádzajú sa vo vode, ktorú pijeme, v pôde, kde pestujeme potraviny, a rýchlo pribúdajú dôkazy o ich škodlivých účinkoch. Podľa vedcov už teraz existuje dostatok argumentov na globálnu akciu na obmedzenie výroby a používanie plastov, pričom problém nebol nikdy pálčivejší. Zrejme bezkonkurenčne najväčším zdrojom mikroplastov (podľa definície plastové častice menšie ako 5 milimetrov) sú makroplasty (obr. 1).
Zdroje mikroplastov. A) Makroplasty, farby, plastové pelety, syntetické textílie, pneumatiky, výrobky osobnej spotreby. B) Objem odpadu podľa ich pôvodu (v kilotonách za rok). (Thompson a kol., 2024).
Obľubujú mozog
Nezodpovedanou zostáva rýchlosť degradácie plastov na mikroplasty, ako aj proces rozpadu na ešte menšie čiastočky neviditeľné ľudským okom – nanoplasty. Nie je ľahké určiť ani presný objem plastov, ktorý v prírode končí. Najnovšie odhady hovoria o jednom až troch miliónoch ton, ktoré skončia v oceáne, a tri- až desaťnásobne viac ich skončí na kontinentoch. Celkovo tak ľudstvo každoročne vyprodukuje až 40 miliónov ton tohto nebezpečného odpadu.
Bez ohľadu na nové štúdie a identifikáciu nových procesov uvoľňovania plastov sa ich objem v prostredí neustále zvyšuje. Niet divu, že mikroplasty boli zaznamenané v telách už vyše 1300 druhov živočíchov, pričom nepochybne ide len o špičku ľadovca. Ich vniknutie do organizmu môže viesť k fyzickému poškodeniu, neschopnosti tráviť potravu, zablokovaniu vylučovania, poraneniu vnútorných tkanív alebo k chemickému poškodeniu zlúčeninami, ktoré sa na plasty viažu.
Na druhej strane sú vysoko nadhodnotené výroky typu Každý týždeň skonzumujeme ekvivalent kreditnej karty. Pravdou však je, že plasty sa v našom tele nachádzajú v pľúcach, pečeni, obličkách, krvi, reprodukčných orgánoch aj mozgu. Jedna z posledných štúdií dokonca hovorí, že práve mozog sa stáva ich obľúbeným cieľom. Jednoducho plastom sa podarilo prekonať aj pomyselne neprekonateľné biologické bariéry (obr. 2). Kým niektoré z plastov dokážeme vylúčiť, iné v nás zostávajú dlhý čas.
Biodostupnosť plastov a mikroplastov podľa veľkosti a kľúčových zdrojov. Spolu s tým, ako sa plasty rozkladajú na menšie časti, sa stávajú dostupné pre väčší počet organizmov (znázornené horizontálnymi šípkami). Zároveň sa zvyšuje potenciál prenosu prostredníctvom potravových reťazcov (diagonálne šípky). (Thompson a kol., 2024).
Aké sú dôsledky a riešenia?
V priebehu výskumu sa za posledných 20 rokov vedci snažia preukázať toxikologický účinok mikroplastov, pričom epidemiologický účinok bol preukázaný na orgánoch mimo živého organizmu a za použitia vyšších koncentrácií, ako je typické. Výzvou zostáva určiť možné dôsledky chronického vystavenia mikroplastom. Hoci existuje dostatok dôkazov na účinnú reguláciu používania plastov, neexistuje jasná stratégia, ako je to možné dosiahnuť. Svoju úlohu musia zohrať, tak ako v prípade iných zložitých problémov, humanitné (sociálne a behaviorálne) vedné odbory.
Z tohto hľadiska sa javí ako kontraproduktívne opatrenie Európskej únie, ktoré núti výrobcov plastových fliaš pripevniť pomocou ďalších menších plastov vrchnáčik k fľaši, aby sa neskôr fľaša mohla zlikvidovať aj s ním. Aby ste však mohli fľašu po otvorení znova uzavrieť, musíte ho väčšinou aj tak najskôr odtrhnúť, bez toho sa vám to totiž nepodarí. A do prostredia tak preniknú ďalšie malé čiastočky plastu navyše.
Korytnačka v oceáne znečistenom plastami. Zdroj: iStock.com/RomoloTavani
Nepoznáme bezpečnú hranicu
Hoci sú už dnes k dispozícii tisícky štúdií o neblahom pôsobení mikroplastov v životnom prostredí, neznamená to zďaleka koniec výskumu, skôr práve naopak. Nezávislá analýza tímu sociologičky Joyeety Guptovej z Amsterdamskej univerzity, zverejnená v poprednom medicínskom časopise The Lancet, uvádza, že nevieme, aká je bezpečná hranica používania plastov, za ktorou už dochádza k poškodzovaniu zdravia celej planéty. Nová správa o zdravotnom stave planéty v súvislosti s mikroplastmi konštatuje, že dlhodobé účinky môžu predstavovať hrozbu i po prijatí opatrení na kontrolu ich výroby a ukončenie uvoľňovania do prostredia. Z celkovo vyše 140 000 nových syntetických zlúčenín sú známe účinky iba niekoľkých tisíc, nehovoriac o interakciách v životnom prostredí.
Ani zďaleka nepoznáme potenciálne účinky pokračovania zvyšovania plastového odpadu, ale je takmer isté, že len čo sa podarí kvantifikovať bezpečnú úroveň ich množstva, zistíme, že musíme ich spotrebu výrazne znížiť, možno dokonca na číry zlomok tej súčasnej. „Názor verejnosti naznačuje obavy a potrebu akcie,“ konštatujú vedci s odvolaním sa na dostupné údaje zo Švédska.
Zdroj: DOI: 10.1126/science.adl2746, DOI: 10.1126/science.1094559
