Vedci skúšajú zastaviť topenie najväčších ľadových plôch na zemeguli pomocou skleneného púdru, podmorských múrov či veterných čerpadiel.
Strata arktického, ale aj antarktického ľadu ešte zrýchľuje globálne otepľovanie. Miliónom zvierat preto hrozí vyhynutie a miliónom ľudí vysídlenie. Zdroj: iStockphoto.com
Kým časť Španielska vrátane Madridu pred vyše týždňom zaskočila snehová nádielka, akú zažilo naposledy pred päťdesiatimi rokmi, Arktída bojuje s otepľovaním. Zohrieva sa dvoj- až trojnásobne rýchlejšie ako zvyšok planéty. Najhoršie prognózy hovoria, že do roku 2042 môže stratiť všetok ľad.
Biely povrch polárneho ľadu odráža veľkú časť slnečného žiarenia, ktoré dopadá na Zem, späť do vesmíru. To znamená, že strata polárneho ľadu vedie k ďalšiemu otepľovaniu, ktoré prinesie nevyčísliteľné následky nielen na globálne počasie a podnebie. Terajší sneh v Španielsku je z tohto pohľadu len málo podstatnou udalosťou. Každý centimeter, o ktorý sa zvýši hladina svetového oceánu, znamená vysídlenie milióna ľudí. A tisícom živočíchov, ktoré obývajú Arktídu, hrozí vyhynutie.
„Pretože odborníci na klimatickú krízu predpokladajú, že súčasné programy znižovania emisií a obnoviteľnej energie na záchranu Arktídy nepostačia, hľadajú aj alternatívne projekty,“ píše The Guardian a zároveň približuje najzaujímavejšie z nich. Pri niektorých prinášame aj ďalšie informácie.
Sklenený púder
Nezisková organizácia Arctic Ice Project navrhla posypať časti Arktídy tenkou vrstvou sklenených guľôčok, ktorá by zvýšila odrazivosť povrchu a vytvorila viac ľadu, čo by mohlo potenciálne spustiť ochladzovanie. Perličky sú z oxidu kremičitého, ale s priemerom 35 mikrometrov na pohľad pôsobia ako biely púder. Arctic Ice Project púder testoval na ľadom pokrytých jazerách v pohorí Sierra Nevada v Minnesote a na Aljaške. Prvé výsledky ukázali, že naozaj zvyšuje odrazivosť slnečného žiarenia aj hrúbku ľadu.
Jedným z nádejných projektov na záchranu najväčších ľadových plôch na Zemi sú perličky z oxidu kremičitého s priemerom 35 mikrometrov, ktoré na pohľad pôsobia ako biely púder. Zdroj: Articiceproject/Instagram
Portál Polar Journal však upozornil na to, že toto riešenie môže mať aj negatívnu stránku. Karin Griesbrecht, chemička a oceánska ekologička z kanadskej Univerzity Viktórie, sa obávala, že mikrosklenené guličky môžu odrážať tak veľa svetla, že sa preto v oceáne nebude môcť vytvoriť rastlinný planktón, ktorý je potravou pre živočíšny planktón. Tiež mala obavy z toho, že síce zachránime ľad, ale budeme čeliť inému veľkému problému.
Pokusy so skleneným púdrom však jej obavy nepotvrdili. Sklenený púder sa zatiaľ považuje za ekologický spôsob, akým sa dá zachrániť ľad.
Obnova arktickej tundry
Rodinný projekt Pleistocénny park za posledné dve desaťročia postupne znovu zaviedol ekosystém stepných trávnych porastov do oblastí arktickej tundry na severe Sibíri. Založil ho ruský ekológ Sergej A. Zimov s cieľom znížiť rozmrazenie permafrostu v Arktíde, odkiaľ sa uvoľňuje zmes skleníkových plynov, metánu, oxidu uhličitého a oxidu uhličitého, čo globálne otepľovanie ešte zhoršuje.
Obnovu ekosystému stepných trávnych porastov umožnil chov veľkých pasúcich sa zvierat, ako sú bizóny, soby a kone, ktoré môžu premeniť krajinu svojím prirodzeným spôsobom života. Tieto veľké bylinožravce pri obhrýzaní trávnych porastov a mladých stromčekov šliapu po snehovej pokrývke, čím znižujú jej izolačný účinok, a vrstvu permafrostu pod ňou vystavujú chladnejším teplotám.
Viac o projekte Pleistocénny park sa dozviete na jeho webových stránkach, zaujímavý je napríklad úsek hovoriaci o jeho benefitoch. Na rozdiel od modernej vegetácie tvoria trávy hlboký koreňový systém, ktorý dokáže absorbovať viac CO2 z atmosféry, tým pádom ostáva uložený v chladných arktických pôdach. Navyše uhlík v pôde nepodlieha lesným požiarom. Pasienky tiež na rozdiel od kríkov alebo smrekovcových lesov odrážajú viac slnečných lúčov, čím udržujú povrch chladnejší. Tento efekt je zvlášť výrazný počas apríla a mája, keď už tmavé stonky stromov absorbujú slnečné teplo, zatiaľ čo pastviny sú stále pokryté bielym snehom.
Kone, bizóny, aj soby sú súčasťou projektu Pleistocénny park, ktorý má za cieľ zmierniť globálne otepľovanie. Jama na jednej z fotiek vznikla na Sibíri pri topení permafrostu. Zdroj: Pleistocenepark/Instagram
Vedecká štúdia o tomto projekte publikovaná v magazíne Nature dospela k záveru, že vďaka zvieratám osídľujúcim tundru by sa planéta do roku 2 100 ohriala takmer o polovicu menej ako bez nich. To by stačilo na zachovanie 80 percent globálneho permafrostu.
Okrem zmierňovania zmeny podnebia bude mať vytváranie takýchto ekosystémov aj silný sociálno-ekonomický vplyv na život miestnych a domorodých obyvateľov.
Milióny veterných čerpadiel
Snáď doposiaľ najambicióznejším návrhom v oblasti geoinžinierstva je výstavba 10 miliónov veterných čerpadiel po celej Arktíde, ktoré by neustále distribuovali morskú vodu na povrchový ľad, kde by potom mrzla. Túto myšlienku navrhli v roku 2017 vedci v časopise Earth’s Future s cieľom zvýšiť množstvo ľadu v Arktíde a zabezpečiť, aby bol hrubší. Tým pádom by prežil letné roztápanie a spomalil globálne otepľovanie. V roku 2019 vedci z Inštitútu Alfreda Wegenera tento nápad otestovali pomocou modelu. Pri tom sa ukázalo, že použitie veterných čerpadiel by na niekoľko desaťročí oddialilo celkovú stratu letného morského ľadu, ale neponúkalo by trvalé riešenie problému.
Expanzia rašeliny na ochladenie arktickej tundry
Jedno riešenie arktického otepľovania by mohlo nastať prirodzene, pretože jeho ekosystémy sa vplyvom globálneho otepľovania menia. V posledných rokoch sa severnejšie časti Kanady, Sibíri a Aljašky zazelenali a potenciálne vytvorili správne podmienky pre krajinu bohatú na rašelinu.
Rašelina z arktickej tundry je známa tým, že absorbuje viac uhlíka, ako ho uvoľní. Vedci teraz študujú, aké to má dôsledky na uhlíkový cyklus regiónu. Aj keď je ekologickejšia Arktída v konečnom dôsledku negatívnym účinkom zmeny podnebia, ak by sa rašelinisku darilo, mohla by tundra potenciálne vyrovnať niektoré z účinkov zmeny podnebia v regióne.
Podmorské múry
V roku 2018 John C. Moore a Rupert Gladstone z Arktického centra na Laponskej univerzite navrhli projekt. Jeho cieľom by bolo spomaliť topenie rýchlo sa pohybujúcich ľadovcov, ktoré siahajú nad hladinu, ako sú ľadovec Jakobshavn v Grónsku, ale aj ľadovec Thwaites v západnej Antarktíde.
Uvažovali o možnosti vybudovať pod morom múr, či už poriadne, alebo voľnejšie ukotvený, ktorý by zabránil teplým oceánskym prúdom prenikať k ľadovcu a topiť ho zdola. Moore a Gladstone navrhovali postaviť takúto bariéru na záchranu ľadovca Jakobshavn cez Ilulissatský fjord, aby blokovala teplé oceánske prúdy dosahujúce jeho dolný tok. Aj toto riešenie vedci považujú za realizovateľné. V súčasnosti pracujú na laboratórnych a počítačových simuláciách takýchto podmorských múrov. Viac o tomto projekte ako aj o ďalších geoinžinierskych návrhoch na záchranu ľadu a ľadovcov okolo pólov Zeme sa dočítate tu.
Zdroje: The Guardian, Polar Journal, Science Direct, NDTV, University of Leeds, Nature
Foto: Pleistocenepark/Instagram, Arcticiceproject/Instagram, iStockphoto.com
