Manažér a aktivista počas Týždňa vedy a techniky prednášal o potrebe zníženia závislosti od fosílnych palív a o kritickom myslení.
Miroslav Šarišský počas svojej prednášky v rámci Týždňa vedy a techniky 2021. Foto: Marián Zelenák (CVTI SR)
Počas Týždňa vedy a techniky na Slovensku 2021 prebehla online konferencia Populárne o vede a technike: Súčasné trendy o popularizácii. Vystúpil na nej aj Miroslav Šarišský s prednáškou Všetci na Mars alebo ako zvládnuť klimatickú zmenu.
Miroslav Šarišský je riaditeľom úseku ľudských zdrojov a organizácie riadenia v spoločnosti Slovenské elektrárne, kde sa okrem iného venuje aj veľkej podpore vedy a vzdelania. Je iniciátorom a členom výkonného výboru Fondu pre transparentné Slovensko, jedným z kľúčových organizátorov Iniciatívy za právny štát aj predsedom správnej rady mimovládnej organizácie Projekt DOM.ov, ktorá sa venuje pomoci marginalizovaným skupinám.
Na základe verejne dostupných dát vo svojej prednáške predovšetkým priblížil, aká náročná, komplexná a veľká je úloha znížiť závislosť našej civilizácie od fosílnych palív. V jej druhej časti objasnil, prečo považuje snahu o osídlenie Marsu ľuďmi za dôležitú a prečo si zároveň myslí, že v prvom rade treba chrániť život na Zemi.
Svet je dnes tak komplexne poprepájaný ako nikdy v histórii. Rozhodnutia v jednej oblasti či v jednom regióne majú často vážne dôsledky v inej oblasti alebo inom regióne. Napríklad vládne politiky a regulácie v rozvinutých krajinách vedúce k zvýšeniu dopytu po biopalivách spôsobili výrazný rast niektorých dôležitých potravín. To malo závažné dopady najmä na obyvateľov v rozvojových krajinách.
Ako sa o opierať o dáta a zároveň myslieť kriticky
Snaha o dekarbonizáciu priemyslu v Európe viedla k presunu časti výroby do Ázie, čo malo z pohľadu boja proti klimatickej zmene úplne opačný efekt. Politické a regulačné rozhodnutia vedúce k zvýšeniu objemu spaľovanej drevnej hmoty na jednom kontinente vytvorili tlak na odlesňovanie a stratu biodiverzity na inom.
Kvalitných dát a štatistík je dnes pomerne veľa. Je treba ich používať, no zároveň je potrebné rozmýšľať v širších súvislostiach. Miroslav Šarišský prostredníctvom svojej prednášky približuje práve to, ako sa opierať o dáta, ale pritom nezabúdať myslieť kriticky.
Antoine de Saint Exupéry v roku 1948 povedal: „Čo sa týka budúcnosti, vaša úloha nie je predpovedať ju, ale umožniť ju.“ Miroslav Šarišský cituje autora Malého princa, jednej z najslávnejších moderných rozprávok. Exupéryho myšlienka podľa neho vystihuje dilemu, s ktorou dnes zápasíme. Nakoľko sme ochotní zmeniť svoj životný štýl, aby sme zanechali našu planétu vhodnú pre život aj pre nasledujúce generácie? Čo z toho sú len slová a čo reálne skutky? Dáta totiž ukazujú, že zatiaľ robíme málo.
Gargantuovská úloha
Miroslav Šarišský sa opiera o graf z portálu Our World In Data, ktorý vypovedá o množstve globálnych emisií CO2 z fosílnych palív. Dokazuje, aká gargantuovská úloha je pred nami. „Aby sme sa vyhli scenárom výrazného otepľovania medzi 1,5 až 2,5 stupňa Celzia do roku 2040, museli by sme kompletne prerobiť to, ako dnes fungujeme. No ak to neurobíme, budeme žiť v úplne inom svete,“ zdôrazňuje.
Z tohto grafu je na prvý pohľad evidentné, že naša závislosť od fosílnych palív stále prudko rastie. Zatiaľ čo sme v roku 1960 globálne do atmosféry vypustili 6 miliárd ton CO2, v súčasnosti vypúšťame každý rok 36 miliárd ton CO2, teda šesťnásobne viac. „I keď vidíme, že v Európe a Severnej Amerike od roku 1990 tento trend mierne klesá, nevieme presne, nakoľko to ovplyvňuje fakt, že sme významnú časť produkcie presunuli do Ázie a Číny. Tam totiž zhruba od roku 2000 dochádza k enormnému rastu emisií a v nasledujúcich rokoch bude tento nárast pokračovať.“
Miroslav Šarišský však upozorňuje aj na súvisiaci aspekt, a to fakt, že pred 20 rokmi žilo v Číne zhruba 13 percent ľudí pod hranicou extrémnej chudoby, kým dnes je to zlomok percenta. „Treba brať do úvahy, že za dve desaťročia sa Číne a Indii podarilo stovky miliónov ľudí dostať spod tejto hranice a, samozrejme, obe krajiny nemajú v úmysle svoje úsilie zastaviť.“
Kým niekto brzdí, iný rýchlosť pridáva
Nasledujúci graf o primárnych zdrojoch energie znázorňuje, že na produkciu elektriny a tepla, na dopravu a priemyselnú výrobu využívame z 85 percent fosílne palivá, teda uhlie, ropu a plyn. „Veľmi často hovoríme o zelených, čistých zdrojoch energie, čo môže vytvárať mylný dojem, že situácia sa zlepšuje. Avšak realita je komplikovanejšia.“
Z čistých alebo nízkoemisných zdrojov dnes používame cca 15 percent, z toho zhruba 6 percent tvorí vodná energia, asi 4 percentá jadrová energia, približne 2 percentá energia z vetra a 1 percento energia zo Slnka. Ostatné energie sú v zlomkoch percenta. Podiel fosílnych palív za posledných dvadsať rokov klesol iba o necelé dva percentuálne body, ale ich objem kumulatívne narástol z 25 miliárd ton emisií CO2 na takmer 37 miliárd ton ročne. Nízkouhlíkové zdroje, žiaľ, doteraz nedokázali zastaviť výrazný rast spaľovania fosílnych palív.
Pritom stále veľká časť populácie, desiatky až stovky miliónov ľudí v Afrike, Južnej Amerike či Ázii, naďalej používa tradičnú biomasu, drevo, slamu, sušený trus zvierat. „Prirodzene, chcú zvýšiť svoju životnú úroveň. S tým však súvisí zvýšená spotreba fosílnych palív. A hoci Medzinárodný panel pre klimatické zmeny (IPCC) nakreslil viaceré scenáre dekarbonizácie, ktoré predpokladajú, že sa závislosti od fosílnych palív zbavíme, je otázne, či je to v týchto súvislostiach reálne.“
Vyžadovalo by to totiž kompletnú a rýchlu zmenu fungovania našej civilizácie. Miroslav Šarišský ju prirovnáva k úsiliu o zastavenie plne naloženého rozbehnutého nákladného vlaku. „Dúfame, že jazda skončí skôr, ako narazíme do prekážky. Predstavujeme si to jednoducho – veď stačí zatiahnuť všetky ručné brzdy. Ale v realite to vyzerá inak. Kým niektorí za ručnú brzdu ťahajú veľmi, iní len trošku a ďalší vôbec, dokonca ešte rýchlosť pridávajú. Akákoľvek okamžitá zmena je preto v globálnom meradle mimoriadne komplikovaná. Dá sa uskutočniť, ale najskôr to bude v priebehu niekoľkých dekád.“
Za klimatickú krízu môže najviac Európa
„V mnohých diskusiách zaznieva, že za rast CO2 v atmosfére sú zodpovedné najmä Čína a India, ale najviac skleníkových plynov doteraz vypustila do ovzdušia Európa, kumulatívne je to až 33 percent. V tesnom závese je Severná Amerika a až potom Ázia, India, Čína, Afrika a ostatné krajiny.“ Tento problém sa zvýrazní ešte viac, ak si uvedomíme, že v uvedených krajinách žije približne 8 z 10 ľudí na svete a len 2 z 10 osôb na svete žijú v tých častiach, ktoré prispeli k vzniku klimatickej krízy najviac.
Ešte viac ho umocňuje prepočet emisií na hlavu z pohľadu spotreby. „V Indii pripadajú na 1 obyvateľa zhruba 2 tony emisií ročne, v Číne okolo 6 ton, na Slovensku zhruba 8 ton, v Nemecku vyše 10 ton, vo Švajčiarsku 14 ton a v Spojených štátoch až 17 ton.“ Každá vec, ktorú vyrobíme, zanecháva nejakú emisnú stopu. A táto stopa rastie priamo úmerne s našou spotrebou.
Povedzme si celú pravdu
Miroslav Šarišský je skeptický aj voči predstave, že dekarbonizáciu zemskej atmosféry pomôže urýchliť vodíkový pohon v doprave. Vodík nie je primárny zdroj, je to len nosič. Je potrebné ho vyrobiť, pričom dnes sa vyrába cca 95 percent vodíka z fosílnych zdrojov. Len 5 percent sa vyrába bez emisií, najmä elektrolýzou, teda za pomoci elektriny.
„Mnohé výrobné procesy, ktoré sú postavené na fosílnych palivách zatiaľ nevieme nahradiť, ale mnohé vieme, a to práve pomocou elektriny. Napríklad na vykurovanie nemusíme využívať plyn, ropu, uhlie, drevo a podobne, vieme ho elektrifikovať, a tak znížiť globálne emisie.“ Avšak rýchlosť elektrifikácie musí byť oveľa väčšia, ako je dnes.
Dáta Európskej environmentálnej agentúry potvrdzujú, že Slovensko patrí v rozsahu elektrifikácie medzi európsku špičku. „Na každú kilowatthodinu (kWh), ktorú vyrobíme, pripadá 102 gramov emisií CO2. Pred nami sú napríklad Rakúsko, ktoré má Alpy a vodu, takže dokáže vyrábať elektrinu z tohto hydropotenciálu, Švédsko s podobne priaznivými podmienkami a Francúzsko, ktoré vyrába väčšinu svojej energie z jadra.“
Miroslav Šarišský upresňuje, že aj Slovensko vyrába väčšinu elektriny z jadra, na druhom mieste z vody. V oveľa menšej miere využívame solárne elektrárne. Zdôrazňuje, že v porovnaní so Slovenskom má napríklad často citované Nemecko až trojnásobne špinavší elektro-energetický mix. „Znamená to, že s každou vyrobenou kWh vypúšťa do atmosféry až 311 gramov CO2. Podobne je na tom Česko, ale v rebríčku vedú Poľsko a Estónsko s obrovskými zásobami uhlia, ktoré, pochopiteľne, spaľujú.“ Keďže na rozdiel od uvedených krajín máme uhlie len vo veľkých hĺbkach, čo ťažbu komplikuje a predražuje, alebo ho musíme dovážať, spaľovanie uhlia utlmujeme.
Prečo sa postaviť výzvam, ktoré prináša Mars
Predstava, že sa ľudstvo z klimatickej krízy dostane útekom na Mars, je podľa Miroslava Šarišského veľmi málo reálna, i keď teraformácii Marsu fandí. Pripomína, že Mars je nehostinná planéta. Slnečné žiarenie na nej dosahuje len 63 percent intenzity slnečného žiarenia na Zemi, tlak je tam 100-krát nižší. Netreba zabúdať na 35 – 70 dní trvajúce prachové búrky či nebezpečné kozmické žiarenie, ktoré na Mars preniká.
Miroslav Šarišský sa v druhej časti svojej prednášky venoval aj téme dobýjania Marsu. Foto: Marián Zelenák (CVTI SR)
„Vynára sa aj primárna otázka z oblasti energie. Odkiaľ budú ľudia na Marse brať energiu na to, aby si tam kúrili, chladili, vyrábali vodu, čistili vzduch, pestovali rastliny a tak ďalej?“ Miroslav Šarišský upozorňuje, že Spirit a Opportunity, prvé rovery, ktoré na červenú planétu poslala NASA, používali solárne panely a tie mali vážne problémy kvôli prachovým búrkam a nízkej intenzite slnečného žiarenia. Novšie rovery NASA Curiosity a Perseverance fungujú na jadrové palivo. Intenzívna diskusia prebieha o zdrojoch na výrobu energie na Marse, ale napreduje aj ich vývoj. Možno vyvinieme kvalitnejšie fotovoltické panely alebo jadrové zdroje, ktoré by sa mohli využívať v kozme. Ako príklad možno uviesť Kilopower, prototyp moderného jadrového zariadenia z dielne NASA, ktoré by mohlo prispieť aj k riešeniu našich pozemských problémov. Dnes máme totiž iba jednu planétu, na ktorej môžu žiť ľudia. A tú by sme si nemali vydrancovať, ale zachovať!
„Ľudská nátura je taká, že chce objavovať, či je pred ňou Everest, Amerika, Mesiac alebo Mars. Núti nás podávať určité špecifické výkony a motivuje k premýšľaniu o Zemi, ale aj o vede, nových objavoch a možnostiach,“ uvažuje Miroslav Šarišský.
Pripomína, že aj na Slovensku máme ľudí, ktorí sa tejto téme venujú. Medzi nimi je aj slovenská astrobiologička Michaela Musilová, ktorá pod záštitou ESA aj NASA realizuje simulované misie na Mars, napríklad na Havaji. „Miška Musilová je patrónkou súťaže Slovenských elektrární pod názvom Misia na Mars. Organizujeme ju už tretí rok, oslovujeme tak stovky až tisíce mladých ľudí, a umožňujeme im tak prinášať projekty, ktoré potom Michaela na týchto simulovaných misiách realizuje. Avšak stále máme iba jednu planétu a tú by sme si nemali vydrancovať, ale zachovať!“
(GL)
