Pôdny biológ, ekológ a vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku vystúpi na tohtoročnej konferencii TEDx Bratislava.
Ladislav Miko. Zdroj: archív LM
Pestrosť mikroorganizmov, ktoré žijú v hrsti zdravej pôdy, prirovnáva Ladislav Miko k exotike národného parku Serengeti v Tanzánii. V ňom žijú leopardy, žirafy či slony, v pôde chvostoskoci, pancierniky, šutky, slimáky, dravé roztoče a podobne. Niektoré z pôdnych živočíchov pracujú na rozklade listov, ktoré padli zo stromu, ďalšie kypria pôdu, iné lovia svoju živú korisť. V minulosti sa trochu podceňovali, dnes, keď vplyvom poľnohospodárskej veľkovýroby začala pôda strácať svoju vyživovaciu schopnosť, sa už vie, že sa v nej nedajú nijako nahradiť.
Zaoberali ste sa organizmami, ktoré žijú v pôde už ako študent alebo vám táto oblasť prišla do cesty inak?
Prišla ku mne tak trochu okľukou. Keď som skončil vysokú školu, chcel som robiť entomológa, ale v tom čase nebolo voľné pracovné miesto, ktoré by bolo úplne podľa mojich predstáv. Zamestnal som sa v Slovenskej akadémii vied v Ústave ekológie poľnohospodárskej krajiny, kde mi dal vedúci na výber z niekoľkých vedeckých tém. No a najbližšie k tomu, čo som chcel, bol výskum pôdnych roztočov.
V roku 2016 ste nakrútili dokumentárny film Geoderma – živý plášť planéty Zem, v ktorom ukazujete množstvo ďalších organizmov žijúcich v pôde. Mnohé farebne takmer splývajú s pôdou, niektoré dosahujú len 0,2 milimetra. Ako sa vám ich podarilo tak dobre nafilmovať?
Musím povedať, že bežne vedci v laboratóriu skúmajú mŕtve živočíchy, vyextrahované v liehu, ale ja som si ich tam nosil živé. Bavilo ma pozorovať, ako fungujú, pohybujú sa, žerú či to, ako sa navzájom naháňajú a lovia. Pritom som si uvedomil, že by bolo úžasné ich pestrý svet ukázať ľuďom. Veď je to ako Serengeti do dlane (Serengeti je národný park v Tanzánii – pozn. red.). Tam síce žijú antilopy, levy, gepardy, ale čo sa týka pestrosti, živočíchy exotických tvarov a dravce nájdeme pod nohami v ktoromkoľvek našom lese, len o tom málokto vie.
No vôbec nebolo ľahké nafilmovať ich. Roky som hľadal niekoho, kto by to urobil, ale všetci ma odmietali s tým, že je to príliš zložité a drahé. Nakoniec som si kúpil kvalitnejší mikroskop, kameru a tak ďalej a sám som začal hľadať spôsob, ako to zrealizovať. Na niektoré triky som prichádzal šesť – sedem rokov, viaceré zábery sú unikátne. Napríklad záznam, ako pôdne zvieratká žerú hubové vlákna, sú mojím know-how. To ešte nikto iný nenatočil.
Paradoxne v môj prospech hralo to, že vedu robím po nociach. Popri práci, ktorú mám, to inak nejde. No keby som ju robil počas dňa, na polovicu z tých záberov by som nikdy neprišiel. Pôdne živočíchy za vidna zďaleka tak dobre „nehrajú“ , až okolo druhej – tretej v noci sa začínajú chovať prirodzene. Na to som ale prichádzal postupne. Okolo polnoci som to zvykol zabaliť, lebo zábery boli na nič. Potom som párkrát vydržal dlhšie a zistil som, že sa oplatí počkať.
Posolstvom filmu je ukázať, že tieto drobné živočíchy zabezpečujú, že pôda dokáže udržať živiny a vodu, je úrodná a vie sa obnovovať. Poľnohospodárska veľkoprodukcia, ktorá využíva ťažké stroje a chemické hnojivá, však pôdne organizmy, tým pádom aj kvalitu pôdy, ničí.
Potvrdzuje sa, že všade, kde sa využíva poľnohospodárka veľkovýroba, nielen vo vyspelom svete, ale už aj v rozvojových krajinách sveta, vo veľkom stúpa miera erózia a degradácia pôdy. Len na Slovensku strácame každý rok milióny ton ornice. Navyše pri jej degradácii sa do ovzdušia uvoľňuje uhlík, ktorý bol dlhodobo viazaný v pôdnom humuse, čo prispieva ku klimatickej zmene. Podľa odhadov sa na nej podieľa v rozmedzí medzi desať až dvadsať percent.
Dnes sa už hovorí o nutnosti návratu k tradičnejšiemu obrábaniu pôdy. Nevedelo sa, že poľnohospodárska veľkovýroba môže mať na pôdu a atmosféru ničivý dopad?
Kým si každý obrábal svoje pole, pôda zhruba zachovávala svoj prirodzený potenciál. Problémy sa začali vynárať, až keď sme to začali robiť s veľkou intenzitou a vo veľkých rozmeroch. Zapríčiňuje ich najmä hlboká orba a súčasne používanie minerálnych hnojív namiesto organických, a aj veľké množstvo pesticídov.
O spoločenstve pôdnych organizmov vieme už okolo stopäťdesiat rokov, ale nevedeli sme, že je také pestré. A tiež sa v minulosti trošku podceňovali niektoré jeho funkcie. Práve sa zaoberám prieskumom o tom, čo sa v tejto oblasti vedelo na Slovensku pred 1. svetovou vojnou. Čo sa týka pôdnych roztočov, v celom Uhorsku poznali zhruba tridsať ich druhov. Dnes ich len na Slovensku rozlišujeme 550 a spoznávame ďalšie. Takže stále sa učíme.
Už síce vidíme, že je zle, ale nevieme, kedy presne nastávajú v pôde jednotlivé zmeny, ktoré vedú k jej degradácii. Zároveň sa nemôžeme vrátiť k malovýrobe, aká tu bola pred sto rokmi, lebo na Zemi odvtedy pribudlo toľko ľudí, že by sme pre nich nevypestovali dostatok potravín. Snažíme sa teda odhadnúť ideálnu mieru, ako odstrániť negatívne dôsledky a pritom zachovať potrebnú schopnosť produkcie potravín.
Túto tému z vedeckého hľadiska rozviniete v rámci svojej prednášky Ohrozený vesmír pod nohami na blížiacom sa TEDx Bratislava. Zaujíma ma však ešte jej politické hľadisko. Nová Spoločná poľnohospodárska politika EÚ (SPP) chce totiž problém degradácie pôdy zohľadniť a dotácie pre európskych poľnohospodárov nastaviť tak, aby na pôde hospodárili čo najšetrnejšie k prírode. Čo to môže znamenať v praxi? Budú napríklad musieť na časti poľa hospodáriť ekologicky?
Je to veľmi komplexné a hlavne, ešte nič nie je definitívne schválené. Politika EÚ vzniká tak, že návrh a analýzu vždy spracováva Komisia, ale potom sa o nej diskutuje v Európskom parlamente a v Európskej rade. Pri tejto diskusii budú zástupcovia členských štátov zo sekcie poľnohospodárstva. Je pravdou, že Komisia navrhuje, aby sa poľnohospodárstvo výrazne ozelenilo, čiže aby sa napríklad výrazne znížilo používanie pesticídov, lebo sú to toxické látky, ktoré pôdnemu životu nemusia robiť dobre. Existuje aj návrh, aby sa postupne 25 percent poľnohospodárskej pôdy využívalo na ekopoľnohospodárstvo. A súčasne sú v návrhoch aj také veci, ktoré nie sú nové a napriek tomu sa dostatočne neuplatňujú, čo takisto prispieva k degradácii pôdy. Mám na mysli napríklad nedostatočné či nevhodné striedanie plodín.
Zábery pôdnych živočíchov z filmu Geoderma – živý plášť planéty Zem. Zdroj: Youtube
Poľnohospodári často uprednostňujú ekonomicky najvýnosnejšie plodiny, napríklad kukuricu, slnečnicu či repku. Buď ich vysejú niekoľkokrát za sebou, alebo striedajú len dve namiesto štyroch, čo znamená, že pri ich pestovaní musia použiť viac minerálnych hnojív aj pesticídov. Na veľkých plochách s tou istou plodinou sa totiž rozmnožia škodcovia, ktorí sú pre ňu špecifickí, takže ich musia chemicky likvidovať. Keď striedajú viaceré plodiny, škodcovia nemajú svoju hostiteľskú rastlinu a prirodzene vyhynú. To je jeden z jednoduchých spôsobov, ako dosiahnuť zlepšenie stavu.
Moja prednáška na TEDx bude aj o tom, že striedanie rôznych druhov plodín na poliach prispieva k obnove pôdy organickou hmotou v rôznych množstvách i v rôznej kvalite. A to je dobré.
Poľnohospodári tvrdia, že pri striedaní viacerých plodín im prudko klesne ekonomický zisk.
Aby sme im nekrivdili, musím povedať, že si uvedomujú klady týchto zmien vo vzťahu k pôde. Ale áno, pri prechode k ekologickejšiemu poľnohospodárstvu hrozí v mnohých prípadoch ekonomická strata, a preto do toho nejdú. Poľnohospodárske dotácie by sa preto mali nastaviť tak, aby im umožnili robiť správnu vec a túto stratu dočasne kompenzovali. Keď sa totiž prekoná fáza prechodu na nový systém, po čase začne fungovať dobre aj ekonomicky.
Pripomenuli ste mi fotografiu z nedávnej výstavy Odvrátená strana Slovenska v Slovenskom národnom múzeu, ktorá zachytávala zhora rakúsko–slovenské pohraničie. Bolo z nej zrejmé, že Rakúšania radia polia ekologicky, kým my zjavne vysádzame najziskovejšie plodiny. Prečo ten rozdiel, keď aj oni a aj my sme členmi EÚ?
Spomínate výstavu Tomáša Hulíka, ale touto otázkou ste trafili klinec po hlavičke. Poľnohospodárska dotačná politika EÚ má takzvaný prvý a druhý pilier. Prvý pilier predstavuje priamu podporu a priame platby na produkciu a na plochu. V druhom pilieri ide o podporu šetrnejších ekologickejších spôsobov na menej výnosné plochy a Rakúsko je v celej EÚ známe tým, že ho dobre využíva.
U nás šli väčšinou dotácie do prvého piliera. Keď dostávate 350 eur na hektár a nepotrebujete nič dokazovať len tie hektáre, pre mnohých je to lákavé. Ľudia využívajú, že dostanú na plochu ornej pôdy dotácie na reštart. Tým to ale mnohokrát aj končí, takže to treba zmeniť.
Poľnohospodárska politika je rovnaká pre každú krajinu EÚ, ale každá krajina si sama vyberá, čo z nej použije. S ekologickým poľnohospodárstvom je práca, treba mať na ňu chuť a vôľu. Verím však, že väčšina našich poľnohospodárov už vidí, že prístup, ktorý sa u nás uplatňuje, často nie je z dlhodobého hľadiska udržateľný, lebo pôda degraduje. Poľnohospodári sami cítia, že s tým treba niečo robiť.
Doc. RNDr. Ladislav Miko, PhD., (* 1961) už vyše dvadsať rokov pôsobí vo vysokých štátnych úradoch. Od januára 2018 je vedúcim Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku. Predtým bol napríklad riaditeľom odboru ochrany prírodných zdrojov Generálneho riaditeľstva pre životné prostredie Európskej komisie (2005 až 2009), zástupcom generálneho riaditeľa pre zdravie a bezpečnosť potravín Európskej komisie (2011 – 2018) či Ministrom životného prostredia Českej republiky (2009).
Pôvodom Košičan, po mame Čech a po otcovi Slovák, vyštudoval biológiu a ekológiu na Karlovej univerzite a potom bol desať rokov vedeckým pracovníkom Slovenskej akadémie vied. Dnes ako hosťujúci profesor prednáša predmet obnovy ekosystémov na Univerzite v Antverpách a na Karlovej univerzite v Prahe vyučuje odbor životné prostredie a spoločnosť.
Ladislav Miko je jedným z rečníkov na tohtoročnej konferencii TEDxBratislava, ktorá sa bude konať v sobotu 3. júla od 15.00 do 18.00 v živom prenose z bratislavského Štúdia 23. Vstupenky na podujatie sú dostupné na stránke tedxbratislava.sk/tedxbratislava-2021 za jednotnú cenu 11 eur. Prístup k záznamu budú mať účastníčky a účastníci ešte aj po jeho skončení, a to po dobu 28 dní.
