Hypotéza hovorí, že po veľkej sopečnej erupcii trvá veľmi dlho, kým sa vytvorí nová. Nemusí to tak byť vždy.
Aktívna sopka na Islande. Zdroj: iStockphoto.com
Existuje hypotéza, ktorá hovorí, že po veľkej sopečnej erupcii trvá veľmi dlho, kým sa vytvorí nová sopečná erupcia. Nemusí to tak byť vždy. To, že vulkanické krátery sú schopné vyprodukovať obrovské množstvo materiálu aj pomerne krátko po veľkej erupcii, ukazuje nová štúdia, ktorú v prestížnom vedeckom časopise Nature Geoscience publikoval medzinárodný tím. Jeho súčasťou bol aj Günther Kletetschka z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Karlovej.
Obľúbený ostrov Santorín
Na styku dvoch litosferických dosiek, kde dochádza k podsunu jednej pod druhú, vzniká takzvaná subdukčná zóna (subdukcia je geologický proces, pri ktorom jedna tektonická doska poklesáva pod druhú), ktorá je spojená so vznikom sopečných pásov. Jednou takou oblasťou je rozhranie Egejského a Krétskeho mora. Okolo roku 1600 pred n. l. tam došlo k veľkej sopečnej erupcii. Zanechala za sebou kráter, ktorý dnes dovolenkári poznajú ako obľúbený grécky ostrov Santorín.
Sopečná činnosť v tejto oblasti sa začala už oveľa skôr, zhruba pred pol miliónom rokov. „To bol tiež jeden z cieľov nášho výskumu, zistiť, kam až história siaha,“ povedal Günther Kletetschka. Vzhľadom na husté zaľudnenie a turistickú popularitu miesta vedcov zaujímalo aj to, či sa dá zistiť, ako vulkanická aktivita dosiaľ aktívnej sopky prebiehala a prípadne predpovedať, ako bude prebiehať ďalej. „Na seizmografe, ktorý preskenuje sediment v tejto oblasti, sme videli vrstvy. Čo znamenajú? Pokiaľ nemáme konkrétne dáta, dá sa o tom len špekulovať. Preto sme sa do oblasti vydali,“ vysvetlil docent Kletetschka.
Datovali sedimenty aj erupciu
Tím vedcov sa vybral priamo doprostred krátera, kde vykonali štyri vrty, aby získali vzorky sedimentu, ktorý bol datovaný do veľkej erupcie okolo roku 1600 pred n. l. Aktivita vulkánu viditeľne pokračovala. Uprostred teraz zatopeného krátera možno pozorovať sopku, ktorá začala vznikať zhruba 200 rokov pred n. l. a produkovala lávu, čo je v historických prameňoch aj zaznamenané.
V záznamoch zo seizmografu vedci pozorovali hrubé vrstvy sedimentu evidentne súvisiace s veľkou erupciou, no nevedeli, kedy nastala.
Pohľad na kalderu Santorín z vtáčej perspektívy. Zdroj: Wikipedia, autor: Steve Juvertson
Pomocou analýzy vzoriek získaných z vrtov vnútri krátera sa podarilo sedimenty datovať a priradiť ich k historickej podmorskej erupcii tohto vulkánu, pri ktorej sa do okolia dostalo viac ako tri kubické kilometre materiálu. „Ukázalo sa, že sediment vznikol v roku 726, čo je len o niečo skôr, než začalo vznikať mesto Praha,“ zasadil Günther Kletetschka udalosť do historického kontextu.
Nová štúdia tak ukazuje, že vulkanické krátery nie sú také ospalé, ako sa vedci predtým domnievali. Môžu produkovať obrovské množstvo materiálu, ktorý sa dostane do ich okolia, aj keď sa nepredpokladalo, že by toho mohli byť po relatívne krátkom čase schopné. Hoci výskum prebiehal vo vulkáne na Santoríne, podobné vulkanické krátery môžeme nájsť nad subdukčnými zónami po celom svete, napríklad v Indonézii alebo v Japonsku.
Zdroj: TS Univerzita Karlova v Prahe
(JM)
