Tento fenomén prvýkrát spozorovali vedci z Minnesotskej univerzity v roku 1989.
Červené škriatky zo Záhradného na východnom Slovensku. Zdroj: Petr Horálek
Silné búrky v strednej Európe priniesli v júni tohto roku jeden z najfascinujúcejších atmosférických javov – červené škriatky. Tento fenomén po prvý raz spozorovali vedci z Minnesotskej univerzity v roku 1989, aj keď o jeho existencii už prvýkrát diskutoval nositeľ Nobelovej ceny Charles Wilson v roku 1925.
Jedinečný červený úkaz
Petrovi Horálkovi, nadšenému astrofotografovi, sa tento jav podarilo zachytiť v sobotu 29. júna 2024 v noci po druhej hodine ráno. Úchvatné fotografie vznikli zo Záhradného na východnom Slovensku. Červené škriatky boli v diaľke asi 380 kilometrov nad vzdialenou búrkou, ktorá postupovala z Poľska na bieloruské a litovské územie.
„Ich fotenie je náročné, lebo fotograf nikdy dopredu presne nevie, kde sa môže jav objaviť. Musí smer vzdialenej búrky odhadovať a skúšať metódou pokus a omyl. Búrka môže byť pri takej vzdialenosti totižto už ďaleko za obzorom. Je to trošku ako hra na slepú babu,“ opisuje Horálek.
NASA pravidelne informuje o úchvatných kozmických fenoménoch. V júni tiež zverejnila ako svoju snímku dňa gigantické červené prúdy žiariaceho svetla pozorované nad himalájskymi horami. Odfotil ich Li Xuanhua, ktorý ich pozoroval nad Čínou a Bhutánom.
Červené škriatky zo Záhradného na východnom Slovensku. Zdroj: Petr Horálek
Červené trpaslíky nad Himalájami. Zdroj: Li Xuanhua.
Čo vieme o červených škriatkoch?
Na rozdiel od typických bleskov, ktoré sa pohybujú predovšetkým medzi oblakmi a zemou, poháňajú červené škriatky silné výboje elektrického náboja do nižšej ionosféry a dosahujú výšky, kde sa zemská atmosféra stretáva s vesmírom. Tieto blesky sa vyskytujú v stratosfére, mezosfére a tiež v spodných vrstvách termosféry a označujú sa ako nadoblačné svetelné javy alebo TLE.
Červené škriatky vznikajú po silnom údere blesku z mraku s pozitívnym nábojom na zem ako protipól. Sú to vlastne gule ionizovaného vzduchu s priemerom sto metrov, ktoré vystreľujú z asi 50- až 95-kilometrovej výšky rýchlosťou, ktorá predstavuje desať percent rýchlosti svetla. Škriatky pritom vznikajú najmä nad veľmi rozsiahlymi búrkovými systémami (MCS), kde je dostatok energie na produkciu týchto špecifických bleskov.
O červených škriatkoch v súčasnosti nevieme všetko. Ich vznik je stále predmetom skúmania mnohých odborníkov.
Ich energia by mohla potenciálne ovplyvniť satelity na nízkej obežnej dráhe Zeme, komunikačné systémy, ktoré sa spoliehajú na ionosférické odrazy, a rôzne radary. Škriatky väčšinou pozorujú piloti z lietadiel a niekedy i astronauti z Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS).
20. júna 2024 sa to podarilo taktiež astronautovi NASA Matthewovi Dominickovi, ktorý fotil z ISS svetelnú búrku pri pobreží Južnej Afriky. Náhodou sa mu podarilo zachytiť aj vzácneho červeného škriatka. V roku 2023 sa k šikovným fotografom pridal tiež dánsky astronaut Európskej vesmírnej agentúry Andreas Mogensen, ktorý zachytil červený záblesk počas experimentu Thor-Davis. Ten začal svoj úspech ešte v roku 2015, keď dokonca nakameroval 160-sekundové video zachytávajúce 245 modrých výbojov.
Vzácny červený škriatok zachytený z Medzinárodnej vesmírnej stanice uverejnený na X (predtým Twitter) 20. júna 2024. Zdroj: Matthew Dominick/NASA/X)
Zdroj: Petr Horálek, Space, VND, The Economic Times, iStream
(JM)
