Tieto temné objekty so svetelným prstencom pripomínajú svadobné obrúčky, ale zunia ako koniec manželstva.
Záber čiernej diery Sagittarius A* (Sgr A*) v strede Mliečnej cesty. Zdroj: ESO
Prvá snímka čiernej diery obletela svet už v roku 2019. Táto čierna diera je od Zeme vzdialená 55 miliónov rokov a tvorí stred galaxie Messier 87.
Nová snímka, ktorá bola odhalená včera, t. j. 12. mája, zachytáva supermasívnu čiernu dieru v strede Mliečnej cesty, čiže v strede galaxie, kde sa nachádza aj naša slnečná sústava. Je od nás vzdialená asi 27-tisíc svetelných rokov.
Oba obrázky vznikli vďaka projektu Event Horizon Telescope (EHT), čo je globálna sieť synchronizovaných rádioteleskopov, ktoré spolupracujú na výskume čiernych dier. Na snímke začali spolupracovať už v roku 2017, je výsledkom kombinácie záberov, ktoré vytvorili jednotlivé rádioteleskopy. Tie sa nachádzajú na ôsmich miestach Zeme, a to v Čile, Španielsku, Mexiku, Arizone, Dánsku, Francúzsku, na Havaji a Antarktíde. Detaily svojho pozorovania uverejnili v The Astrophysical Journal Letters.
Započúvajte sa do zvuku čiernej diery
Zvuk čiernej diery odhalila NASA 4. mája pri príležitosti Týždňa čiernych dier. Ide o ďalšiu čiernu dieru, ktorú delí od Zeme 200 miliónov svetelných rokov a je v strede kopy galaxií Perzeus.
Už v roku 2003 astronómovia zistili, že tlakové vlny, ktoré vysiela, spôsobili v horúcom plyne zhluky malých vlniek a tie by sa dali preložiť do tónov. Problém bol, že ľudia by ich nepočuli, lebo sú asi o 57 oktáv nižšie ako základný tón C. Nakoniec pomocou sonifikácie, techniky, ktorá prekladá dáta rôzneho typu na zvukové signály, ich ľudskému uchu priblížili.
Čierne diery predstavujú objekty vo vesmíre, v ktorých je gravitácia taká silná, že z nich nemôže uniknúť ani svetlo. Vznikajú zánikom niektorých veľkých hviezd a predpokladá sa, že sídlia v strede väčších galaxií.
Hoci ich existenciu predpokladal Albert Einstein na základe teórie relativity, ktorú vytvoril, zároveň o nej pochyboval. Matematika čiernych dier bola totiž neuveriteľne zložitá. Dlho sa preto považovali len za matematické modely, ktoré existujú na papieri.
Dokázal, že prerod hviezdy na čiernu dieru je reálny
Avšak, britský vedec Roger Penrose v roku 1965 predstavil nové matematické postupy, prostredníctvom ktorých dokázal, že prerod hviezdy na čiernu dieru je reálny a nezlomne potvrdzuje správnosť teórie relativity.
„Vnútri čiernej diery sa nachádza singularita – miesto, kde neplatia známe prírodné zákony a kde končí aj čas. Podľa hypotézy sa objekt približujúci k jej horizontu spomaľuje v čase. Ak sa teoreticky dostane cez horizont čiernej diery, čas začína plynúť opačne, takže stretávame našu budúcnosť. Objekt by bolo teoreticky zložité vytiahnuť späť rovnako, ako je zložité cestovať do minulosti,“ priblížil jej podobu Ulf Danielsson, člen Nobelovej komisie pre fyziku v roku 2020, pri príležitosti udelenia polovice Nobelovej ceny za fyziku v sume 10 miliónov švédskych korún (približne 951-tisíc eur).
Objavili čiernu dieru v strede Mliečnej cesty
Jej druhú polovicu si rozdelili Reinhard Genzel a Andrea Ghezová. Od začiatku 90. rokov minulého storočia viedli každý svoj tím astronómov, pričom obe skupiny skúmali silne žiariaci a kompaktný zdroj rádiového žiarenia v centre našej galaxie, nazývaný Sagittarius A*. Pri tom, ako stále presnejšie mapovali obežné dráhy najjasnejších hviezd najbližších k stredu Mliečnej cesty, zistili, že ich priťahuje akýsi extrémne ťažký neviditeľný objekt a v dôsledku toho krúžia okolo neho závratnou rýchlosťou. Pomocou najväčších ďalekohľadov na svete vyvinuli metódy umožňujúce vidieť cez obrovské oblaky medzihviezdneho plynu a prachu až do stredu Mliečnej cesty. V roku 2018 potvrdili, že to, čo vyvoláva pozorovaný efekt, je čierna diera v jej strede.
Čierne diery sa dajú vo vesmíre odhaliť podľa toho, ako deformujú okolitý priestor, no ich snímky sú prelomové aj preto, že to viditeľne potvrdzujú. Článok na portáli EHT vysvetľuje, že hoci samotnú čiernu dieru nevidíme, pretože je úplne tmavá, jej existenciu nepochybne potvrdzuje svetelný prstenec, čo je žiariaci plyn okolo nej.
Aktuálne zverejnený záber čiernej diery, ktorá je štyri miliónkrát hmotnejšia ako naše Slnko, zachytáva svetlo, ktoré ohýba vlastnou silnou gravitáciou. „Ohromilo nás, ako dobre sa veľkosť prstenca zhodovala s predpoveďami z Einsteinovej teórie všeobecnej relativity,” povedal vedec projektu EHT Geoffrey Bower z Inštitútu astronómie a astrofyziky, Academia Sinica v Taipei, hlavnom meste Taiwanu.
Zdroje: www.nobelprize.org, EHT, NASA
