Japonskí vedci sa teraz domnievajú, že srdcom blízkozemského asteroidu Ryugu kedysi prúdila voda v kvapalnom skupenstve, a to po tom, čo výskumníci zistili niečo nezvyčajné vo vzorkách vesmírnej skaly. Prekvapujúce zistenia majú podľa vedcov potenciálne dôsledky aj na to, ako Zem získala vlastnú vodu.
Asteroid Ryugu má približne 900 metrov a obieha okolo Slnka každých 474 dní. Zdroj: Wikimedia/ISAS/JAXA
Asteroid Ryugu má približne 900 metrov a obieha okolo Slnka každých 474 dní po trajektórii, ktorá sa často prekrýva so zemskou. Je nepravdepodobné, že by niekedy zasiahol našu planétu, ale stále je dostatočne veľký a priblíži sa k nám dostatočne blízko na to, aby ho NASA považovala za „potenciálne nebezpečný“.
V rokoch 2018 až 2019 navštívila Ryugu japonská misia Hajabusa 2, ktorá vyslala sondu. Tá pristála na rotujúcej skale v tvare vrcholu a zozbierala vzorky, ktoré sa v decembri 2020 vrátili na Zem. V novej štúdii uverejnenej 10. septembra 2025 v časopise Nature vedci odhalili chemické nezrovnalosti v týchto vzorkách, ktoré sa podľa nich v súčasnosti dajú vysvetliť len historickou prítomnosťou tečúcej vody v asteroide.
Všetko spôsobil veľký náraz
„Zistili sme, že Ryugu si zachoval neporušený záznam o tom, že cezeň tiekla voda,“ uviedol vo vyhlásení hlavný autor štúdie Cujoši Iizuka, geochemik z Tokijskej univerzity v Japonsku. Táto voda tiekla pomedzi jeho horniny, čo vedcov skutočne prekvapilo.
Podľa geochemika bol najpravdepodobnejším spúšťačom vzniku vody náraz do väčšieho materského asteroidu Ryugu, ktorý rozlomil horninu a roztopil ľad, čím umožnil prenikanie tekutej vody do telesa. Nové zistenia sa objavili po tom, čo tím analyzoval rádioaktívne izotopy, teda vzácne verzie prvkov so zmenenou atómovou hmotnosťou, chemické prvky lutécium (Lu) a hafnium (Hf) vo vzorkách.
Lutécium sa prirodzene rozpadá na hafnium prostredníctvom beta rozpadu, pri ktorom prvok vypudzuje nabité subatomárne častice, ako sú elektróny alebo pozitróny, a premieňa ich na niečo iné. Stanovením pomeru lutécia a hafnia a jeho porovnaním s polčasom rozpadu lutécia, teda s časom, za ktorý sa polovica vzorky izotopu prirodzene rozpadne, sa tím vedcov snažil zistiť, aké staré boli tieto vzorky.
Pri analýze však vedci zistili, že vo vzorkách je príliš veľa izotopu hafnia. Výskumníci tvrdia, že jediné, čo by mohlo tento výsledok správne vysvetliť, bolo, že dávna tekutá voda vyplavila väčšinu izotopu lutécia vo vzorkách, čo sa mohlo začať diať krátko po vzniku asteroidu.
Voda pochádza zo zrážok s asteroidmi
Nedávna analýza Vesmírneho ďalekohľadu Jamesa Webba naznačila, že materský asteroid Ryugu mohol byť aj zdrojom asteroidu Bennu, ktorý navštívila misia NASA OSIRIS-REx, ktorá neskôr v septembri 2023 vrátila na Zem vzorky z tohto asteroidu. Podobné známky tečúcej vody sa však vo vzorkách Bennu doteraz nezaznamenali, čo vytvára neistotu o príslušnom pôvode asteroidov.
Keďže cez asteroid Ryugu pravdepodobne tiekla voda, vedci sa tiež domnievajú, že jeho materský asteroid mohol obsahovať ľad najmenej miliardu rokov po vzniku slnečnej sústavy, čo je oveľa dlhšie, než predpokladali. To podľa vedcov mení predstavy o dlhodobom osude vody v asteroidoch. Voda tu bola oveľa dlhšie a nevyčerpala sa tak rýchlo, ako pôvodne predpokladali.
Podľa všeobecných predpokladov väčšina vody na Zemi pravdepodobne pochádza zo zrážok s asteroidmi, kométami alebo inými planétami v počiatkoch slnečnej sústavy. Nové zistenia naznačujú, že asteroidy mohli v tomto procese zohrávať oveľa väčšiu úlohu, než sme si doteraz mysleli, a mohli na našu planétu dodať až trikrát viac vody, ako vedci očakávali.
Študijný tím teraz plánuje analyzovať fosfáty zo vzoriek asteroidu, čo by mohlo určiť presnejší vek vody, ktorá cezeň prúdila. Rovnako plánujú bližšie preskúmať izotopy z asteroidu Bennu, aby zistili, či aj on má známky tečúcej vody.
Zdroj: Live Science
(RR)
