Vydajte sa s nami na pomyslenú púť aj po jej pohoriach, kráteroch a sopkách.
Slnečná sústava. Zdroj: iStockphoto.com
Vďaka medziplanetárnym sondám, predovšetkým agentúry NASA, dnes už poznáme povrchy mnohých telies v slnečnej sústave. Do tabuľky sme zoradili desať jej najvyšších vrchov, pričom v zozname je vždy len jeden vrch na každom telese. Ak by sme neuplatnili toto kritérium, polovicu by vyplnili vrchy na Marse.
Zem nie je zastúpená Everestom, pretože sme pritom použili výšku ako rozdiel medzi základňou a vrcholom, neberúc do úvahy vodnú hladinu, ktorú na iných telesách nemáme k dispozícii. Pri uplatnení tohto kritéria má totiž Everest len 3,6 – 4,6 kilometra, závisí od toho, z ktorej strany Tibetskej náhornej plošiny sa meria.
Určenie základne je na všetkých telesách dosť subjektívne, uvedené výšky a poradie preto treba považovať za orientačné.
Desať najvyšších vrchov slnečnej sústavy. Zdroj: JS, grafika: MZ
1. Olympus Mons, Mars
Marťanská sopka Olympus Mons. Foto: sonda Viking 1 (NASA), 1978.
Olympus Mons je obrovská štítová sopka na planéte Mars. S výškou takmer 22 kilometrov bola viac ako štyridsať rokov považovaná za najvyšší vrch v slnečnej sústave. Dnes sa o prvenstvo delí s centrálnym vrcholom Rheasilvia na asteroide Vesta. Olympus Mons je najmladšia z veľkých sopiek na Marse, objavená bola už koncom 19. storočia.
2. Rheasilvia centrálny vrchol, Vesta
Asteroid Vesta s kráterom Rheasilvia. Foto: sonda Dawn (NASA), 2011.
V roku 2011 sa zistilo, že stredný vrchol kráteru Rheasilvia na asteroide Vesta má porovnateľnú výšku so štítovou sopkou Olympus Mons – dovtedy najvyšším vrchom slnečnej sústavy. Pre obmedzenia v presnosti meraní a nedostatok presnej definície základne je ťažké určiť, ktorý z týchto vrchov je vyšší. Rheasilvia je najvýznamnejším povrchovým prvkom na asteroide Vesta a predpokladá sa, že je impaktným kráterom (čo znamená, že vznikol v dôsledku nárazu iného vesmírneho telesa – pozn. red.). S priemerom 505 kilometrov, čo je 90 percent priemeru samotného asteroidu Vesta, pokrýva väčšinu jeho južnej pologule.
3. Rovníkový hrebeň, Japetus
Rovníkový hrebeň na mesiaci Japetus. Foto: sonda Cassini (NASA), 2004.
Japetus je tretí najväčší mesiac Saturna a jedenásty najväčší v slnečnej sústave. Známy je pre svoj dvojfarebný povrch. Pre vedcov je však najväčšou záhadou objav sondy Cassini, ktorá na ňom nasnímala obrovský rovníkový hrebeň s dĺžkou troch štvrtín, približne 1300 kilometrov. Niektoré vrcholy v hrebeni stúpajú do výšky takmer 20 kilometrov nad okolité roviny.
4. Boösaule Montes, Io
Trojvršie Boösaule Montes na mesiaci Io. Foto: sonda Voyager 1 (NASA), 1979, Wikipedia.
Na povrchu Jupiterovho mesiaca Io bolo identifikovaných viac ako 135 vrchov. Napriek rozsiahlemu aktívnemu vulkanizmu, ktorý sa tam odohráva, väčšinu hôr formovali tektonické procesy. Boösaule Montes tvoria 3 vrchy spojené vyvýšenou planinou. Najvyšší z nich, nazývaný Juh, presahuje 18 km.
5. Vrcholový kráter (nepomenovaný), Oberon
Mesiac Urána Oberon s najvyšším vrchom v strede veľkého krátera. Foto: sonda Voyager 2 (NASA), 1986.
Oberon je druhý najväčší mesiac Urána, na ktorom sonda Voyager 2 objavila vrch s výškou asi 11 kilometrov. Pravdepodobne ide o centrálny vrchol veľkého krátera s priemerom približne 375 kilometrov.
6. Mauna Loa a Mauna Kea, Zem
Výbuch havajskej sopky Mauna Loa. Foto: F. Trusdell, United States Geological Survey, 4. 12. 2022.
Z pozemských vrchov sa do nášho zoznamu dostala dvojica havajských sopiek Mauna Kea a Mauna Loa. Nad hladinou mora sa vypínajú do výšky 4205 a 4170 metrov, ale z väčšej časti sú skryté pod hladinou. Od základne na dne mora dosahujú výšku 10,2 kilometra. 29. novembra 2022 vybuchla sopka Mauna Loa (prvýkrát od roku 1984) a v čase písania tohto článku je stále mimoriadne aktívna.
7. Herschel centrálny vrchol, Mimas
Snímka mesiaca Mimas s kráterom Herschel. Foto: sonda Cassini ( NASA/ESA/ASI), 2005.
Herschel je obrovský kráter na Saturnovom mesiaci Mimas, druhý najväčší kráter v slnečnej sústave vzhľadom na teleso, na ktorom sa nachádza. Jeho priemer dosahuje 139 kilometrov, steny majú výšku približne 5 kilometrov a jeho stredový vrchol sa týči 7 kilometrov nad dnom krátera.
8. Skadi Mons, Venuša
Radarový obraz vrchu Skadi Mons na Venuši. Foto: sonda Magellan (NASA), 1996.
Pôvod pohoria s vrcholom Skadi Mons je tektonický, jeho svahy boli na radare veľmi jasné a dobre rozlíšiteľné, keďže „sneh“ na Venuši je tvorený časticami kovov, napríklad sulfidom olovnatým.
9. Tenzing Montes, Pluto
Hory Tenzing Montes na Plute. Foto: sonda New Horizons (NASA), 2015, Wikipedia.
Tenzing Montes sú ľadové hory na trpasličej planéte Pluto, ktoré siahajú až do výšky 6,2 kilometra. Sú najvyšším pohorím na Plute a ich pôvod je pravdepodobne tektonický. Pomenované sú po Tenzingovi Norgayovi, ktorý spolu s Edmundom Hillarym urobil prvý úspešný výstup na Everest.
10. Mons Huygens, Mesiac
Mesačné pohorie Apeniny s vrchom Mons Huygens (v strede nad veľkým kráterom). Foto: sonda Lunar Reconnaissance Orbiter (NASA), 2015.
Mons Huygens je najvyšší vrch na Mesiaci. Je vysoký 5,5 kilometra a nachádza sa v pohorí Apeniny, ktoré vzniklo po impakte (pravdepodobne po dopade asteroidu – pozn. red.), ktorý vytvoril Mare Imbrium. Vrch bol pomenovaný po holandskom astronómovi Christianovi Huygensovi.
