Výskumníci na palube ISS skúmali, ako vplýva nulová gravitácia na hustotu kostí.
Myši pobudli vo vesmíre 37 dní. Zdroj: iStock.com/MarquesPhotography
Počas výskumov mikrogravitácie zobrali astronauti na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS) myši. Podľa portálu Science Alert sa s nimi stalo niečo desivé. Myši pomáhajú na ISS výskumníkom zisťovať, prečo dochádza v nulovej gravitácii k zníženiu kostnej hustoty. Štúdia na myšiach na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice dáva vedcom z NASA lepšiu predstavu o tom, prečo existuje toto významné a nevyriešené zdravotné riziko.
Výskum ukázal, že strata hustoty kostí nebude s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobená vesmírnou radiáciou, nedostatkom svetla ani podobným faktorom. Myši nechali na palube ISS 37 dní, pričom po skončení experimentu boli niektoré časti ich kostry viac poškodené ako iné.
Vedci porovnávali myši na obežnej dráhe Zeme s myšami, ktoré žili na Zemi. Ukázalo sa, že myši mali vo vesmíre v stehenných kostiach zadných labiek obrovské diery. Tieto diery sa nachádzali najmä na koncoch kosti, kde sa kosť napája na panvu a kolenný kĺb končatiny. Výskumníkov prekvapilo, že bedrová časť myšej chrbtice ostala pozoruhodne nedotknutá nulovou gravitáciou.
Riešením je pohybová aktivita
Čo sa týka nás ľudí, bedrová kosť zohráva veľmi dôležitú úlohu. Nesie totiž celú váhu vrchnej časti tela. V prípade myší nemá rovnakú úlohu. Z tohto výskumu vyplýva, že v mikrogravitácii trpia najviac kosti cicavcov, ktoré na Zemi nesú najviac váhy.
Hustota kostí myší sa menila. Zdroj: Plos One
Keď boli myši na Zemi, uzavreli ich do klietok, takže sa nemohli pohybovať. V tomto prípade tiež stratili určité percento hustoty kostí, ale v oveľa menšej miere ako vo vesmíre.
Ak by bola strata hustoty kostí zapríčinená napríklad ionizujúcim žiarením, kosť by bola zvonka hustejšia, aby ochránila vnútornejšie mäkšie vrstvy. Výskumy však uvádzajú, že to tak nie je. Kosti myší sa poškodili smerom zvnútra von. Simulácie ukázali, že radiácia môže viesť k úbytku hustoty kostí, no dávka by musela byť oveľa vyššia, než akú dostali myši na palube ISS. Dávka by sa mala rovnať 13 rokom života na palube ISS.
Za menej ako pol roka na nízkej obežnej dráhe však môžu astronauti stratiť množstvo kostnej hmoty, o ktoré by prišli postupne v priebehu niekoľkých desiatok rokov. Každý mesiac prídu astronauti vo vesmíre minimálne o jedno percento hustoty kostí. To je približne 10-násobne rýchlejšie, ako strácajú hustotu pacienti trpiaci osteoporózou na Zemi. Strata hustoty kostí výrazne zvyšuje riziko, že dôjde k zlomeniu dlhých kostí, napríklad stehennej kosti.
Myši testovali veľmi mladé a počas dospievania, keď im kosti dozrievali. Astronauti vo vesmíre sú už dospelí. Myšie stehenné kosti, ktoré by mali ešte nejaký čas rásť, vykazovali známky predčasného kostnatenia, teda vzniku kostného tkaniva. Zaujímavosťou je, že chrupavka sa menila na kosť skôr, ako je to typické. To by mohlo obmedziť rast kostí a spomaliť ich vývoj. Podľa novej hypotézy by mohli hustotu kostí efektívnejšie udržiavať rôzne cvičebné nástroje, napríklad bežiaci pás s popruhom, ktorý drží astronauta na páse. Ďalšími sú prístroje, ktoré simulujú dvíhanie váh.
Zdroj: Science Alert
(RR)
