Astrofotograf Róbert Barsa (II.): Najväčším nepriateľom v tme je vlastná fantázia

Kvôli fotografiám navštívil čilskú púšť, sledoval polárnu žiaru v severských krajinách a v USA sa ocitol uprostred nebezpečných búrok.

Slovenského astrofotografa Róberta Barsu od detstva fascinoval pohľad do „iného sveta“. Prvýkrát zavítal do hvezdárne ako piatak základnej školy a práve tam ho očarila hviezdna mapa. Neskôr začal pod vedením známeho popularizátora astronómie Petra Kaňuka navštevovať astronomický krúžok v Košiciach, ktorého členom je dodnes.

Na svojej stránke píše, že ak vás niečo skutočne baví, rýchlo sa v danej oblasti naučíte všetko potrebné. Tak sa z chlapca, ktorý nepoznal takmer žiadne súhvezdia, stal astrofotograf, ktorého snímky obdivujú ľudia po celom svete. Je dokonca spoluobjaviteľom prvej premennej hviezdy na Slovensku (SvKV23), zachytenej pomocou digitálnej zrkadlovky.

Počas dňa pracuje ako IT architekt, no večer si zbalí fotografické vybavenie a vyráža do noci za hviezdami. Tvrdí, že krása astrofotografie často spočíva v tom, že nikdy neviete, čo sa vám podarí zachytiť. Jeho fotografie možno vidieť na výstavách, v špecializovaných magazínoch a dopĺňajú aj knihu Jany Plauchovej s názvom Súhvezdia od Andromedy po Žirafu.

V druhej časti rozhovoru pre portál VEDA NA DOSAH prezradil, či plánuje nasmerovať aparát aj na interstelárnu kométu, prečo je medzi astrofotografmi výrazne menej žien a čo mu dokáže v teréne nahnať najväčší strach.

Za fotografiami do sveta

Mnohé z vašich fotografií vznikli mimo územia Slovenska. Do ktorých krajín vás astrofotografia zaviedla?

Kvôli zatmeniu Slnka som bol napríklad na Faerských ostrovoch, v Indonézii, USA, Mexiku alebo v Čile, kde nájdeme naozaj tmavú oblohu. Kvôli pozorovaniu meteorického dažďa zasa raz v USA, aj keď to malo nastať iba s nejakou pravdepodobnosťou. Za polárnou žiarou zasa v Nórsku a na Islande. Kvôli tmavej oblohe som bol napríklad aj u našich susedov v Poľsku v Bieszczadoch. Je to časť Karpát v juhovýchodnom výbežku krajiny, ktorá susedí s naším Parkom tmavej oblohy Poloniny.

Hoci je úkaz hlavným dôvodom navštíviť niektorú vzdialenú krajinu, človek to robí ako dovolenku, pretože ak to náhodou pre počasie nevyjde, bol by veľmi sklamaný. To sa, samozrejme, neraz stalo, hlavne ak ide o úplné zatmenie Slnka. V každom prípade primárnym cieľom je tieto úkazy vidieť na vlastné oči a mať z toho zážitok, fotografia je sekundárna.

Je nočná obloha v každej krajine rovnaká?

To, ako vyzerá obloha v danej krajine v nejakom období, závisí iba od zemepisnej šírky. Na severnej pologuli v našej zemepisnej šírke vidíme počas roka postupne celú severnú hemisféru a niečo aj z južnej oblohy. Keby sme boli na rovníku, kde priamo nad hlavou máme hranicu medzi južnou a severnou oblohou, počas roka by sme tu postupne videli všetky súhvezdia z oboch hemisfér.

Polárka, ktorá je veľmi blízko severného nebeského pólu, by bola niekde tesne nad horizontom. Ak by sme sa nachádzali na severnom póle, Polárku by sme mali priamo nad hlavou, ale nikdy by sme nevideli súhvezdia na južnej oblohe. Je to o geometrii. Aj keď z miest na Zemi v rovnakej zemepisnej šírke by obloha mala vyzerať v noci za jasného počasia približne rovnako, žiaľ, najmä pre svetelné znečistenie, ktoré vytvára človek, to tak nie je.

Kde sa vám fotografovalo najlepšie?

Nočná obloha sa mi najlepšie fotila v púšti Atacama v Čile. Je tam relatívne vysoká nadmorská výška, minimálna vlhkosť vzduchu, minimálne svetelné znečistenie. No prekvapila ma aj kvalita oblohy v púštnych oblastiach niektorých národných parkov v USA.

Mnoho ľudí na svete nikdy Mliečnu cestu nevidelo, dokonca sú takí, ktorí nikdy nevideli hviezdy.

Keď je Mesiac v splne, vidíte v noci svoj tieň, keďže v noci svieti ako lampa. No predstavte si oblohu takú tmavú, že dokonca Mliečna cesta vrhá tieň. Žiaľ, mnoho ľudí na svete, ktorí žijú vo veľkých mestách, nikdy Mliečnu cestu ako priemet našej Galaxie na oblohe nevidelo, dokonca sú takí, ktorí nikdy nevideli hviezdy.

Unstoppable Night (Astrofilm, 2021). Zdroj: Youtube/Robert Barsa

Svetelný smog aj starlinky – strašiaky nočnej oblohy

Čo je najväčším nepriateľom astrofotografa?

Mesiac je veru problém, keď nie je okolo novu. To zmeniť nevieme. Zima nie je nič príjemné, ale dá sa vydržať a pripraviť sa na ňu. Keď prídu oblaky, človeka to naštve, ale je to niečo, s čím treba počítať. Podľa rôznych meteorologických modelov môžeme nájsť miesto, kde to riziko minimalizujeme.

Kým nebude existovať účinná legislatíva, budeme vyhadzovať peniaze na svietenie doslova do neba a z noci sa možno raz stane deň.

S čím sa však bojuje najťažšie, je svetelné znečistenie. Podľa mňa je to dôsledok ľudskej hlúposti a bezohľadnosti nielen k prírode, ale je to zbytočne zhoršujúci sa environmentálny problém s dôsledkami na ľudské zdravie. Stačí sa pozrieť na to, ako sa modernizujú verejné osvetlenia, koľko zbytočného aj vizuálneho smogu vo forme reklám nám svieti na uliciach. Svieti sa nešetrne tam, kde svietiť netreba. Kým nebude existovať účinná legislatíva, ktorá donúti mestá, samosprávy, ale aj podniky s tým niečo spraviť – a tie riešenia sú naozaj jednoduché –, budeme vyhadzovať peniaze na svietenie doslova do neba a z noci sa možno raz stane deň. Ak si pozriete vývoj máp svetelného znečistenia na svete počas rokov, vyzerá to hrozivo.

Starlinky považujem za tragédiu. To nie je len o tom, že my astrofotografi máme takmer na každej fotke rušivé stopy po satelitoch. Sú postavené alebo sa stavajú obrovské ďalekohľady za miliardy, ktoré sú určené na seriózne vedecké účely. Znehodnocuje sa obrovské množstvo užitočných dát len preto, aby sme mali stopercentné pokrytie internetom na celej planéte. Ľudstvo si strieľa do kolena.

Aké astronomické úkazy sa vám fotografujú najlepšie a ktoré, naopak, najhoršie?

Najlepšie sa fotia úkazy, ktoré trvajú istý čas. Presné načasovanie nie je také dôležité: napríklad na fotenie maxima meteorického roja má človek stále celú noc, prípadne niekoľko nocí a ostáva to už len na počasí.

Oveľa väčší stres je napríklad úplné zatmenie Slnka. Je to niečo, na čo sa dopredu pripravujete. Doslova trénujete, pretože presné načasovanie fotografovania jednotlivých fáz je dôležité, zároveň to chcete vidieť na vlastné oči, takže sa to snažíte čo najviac zautomatizovať. A nesmie to zlyhať. Treba mať záložný plán, vedieť rýchlo zareagovať. Je to taký jedinečný úkaz, že to nechcete pokašľať a chcete si to užiť aj vizuálne.

Občas sa dá odfotografovať napríklad prelet stanice ISS popred Slnko – to trvá veľmi krátko, často nie viac ako jednu sekundu. Musíte byť pripravený včas na mieste, mať presne nastavené hodinky, namierený ďalekohľad, nastavený fotoaparát, zaostrené a byť v strehu.

Hľadanie budúcich objektov

Aké vesmírne úkazy alebo objekty plánujete fotografovať v dohľadnom čase? Prípadne na aké úkazy na oblohe sa najviac tešíte?

Ak by sa opäť objavila jasná kométa, budem, samozrejme, pripravený. Nasledujúci rok v auguste nastane úplné zatmenie Slnka, ktoré bude pozorovateľné hlavne v Španielsku. Bude to dobrá príležitosť naplánovať si tam ďalšiu dovolenku aj s takýmto bonusom. Potom budú pozorovateľné tradične meteorické roje, najznámejšie sú Perzeidy, ktoré budú mať dokonca maximum práve počas zatmenia. Maximum trvá niekoľko hodín, úplná fáza zatmenia však asi iba dve minúty).

Plánujete fotografovať aj široko medializovanú medzihviezdnu kométu 3I/ATLAS?

Počasie mi momentálne veľmi nepraje, ale ak by sa náhodou vyjasnilo a bolo by to ešte možné, možno sa ju pokúsim aspoň na pamiatku zachytiť.

Aby toho nebolo málo, pre astronómov na severnej pologuli sa odohráva momentálne zaujímavejšie divadlo – kométa C/2025 K1 ATLAS sa nám rozpadáva doslova pred očami.

Momentálne má viditeľné tri veľké fragmenty a pre tých, ktorí majú jasno a majú možnosť ju svojou astrofotografickou technikou zachytiť – tu už bude potrebný ďalekohľad – nemali by váhať, lebo je to ďalšie unikátne nebeské divadlo.

Ktoré ročné obdobie najviac praje astrofotografii?

Všetky ročné obdobia sú zaujímavé a ponúkajú iné pohľady na oblohu. Z pohľadu deep-sky astrofotografa je jar typická tým, že sa dajú fotiť galaxie. Hmloviny sa nachádzajú blízko roviny našej Mliečnej cesty a tá sa vtedy nachádza ešte nízko nad obzorom. Vychádzajúca Mliečna cesta je však zaujímavá pre krajinársku astrofotografiu na vytvorenie zaujímavej kompozície s horizontom.

Kódex astrofotografa

Čím sa „slovenské“ nebo odlišuje od oblohy v ostatných krajinách, kde ste fotografovali?

Na Slovensku nikdy nemáme možnosť vidieť veľkú časť južnej oblohy, kde sa nachádzajú napríklad Magellanove mraky. Sú to satelitné trpasličie galaxie našej Galaxie viditeľné voľným okom. Taktiež nevidíme celé jadro našej Galaxie, u nás vychádza iba mierne nad južný horizont, no v južnejších zemepisných šírkach sa táto jej veľmi jasná časť nachádza vysoko nad horizontom. Potom je to, samozrejme, aj iná kvalita oblohy. V púšti pri nízkej vlhkosti vzduchu je priezračnosť oblohy vyššia, a to aj nízko nad horizontom.

Aké rady by ste dali začínajúcim astrofotografom?

Keďže astrofotografia je predovšetkým o astronómii, povedal by som, že sa hodí mať aspoň nejaké základy. Je potrebné sa orientovať na oblohe, poznať súhvezdia, rozumieť dostatočne fyzike, ktorá je základom jednotlivých úkazov a javov.

Ak ide o fotografickú stránku veci, iste si každý sám dohľadá, aké konkrétne modely fotoaparátov sú vhodné. Základ je však to, aby mali možnosť manuálne ovládať expozíciu a vymeniť objektívy. Skvelé veci dnes dokonca dokážu aj smartfóny, takže nebudem príliš konkrétny, lebo možností, ako začať, je neúrekom.

Na porovnanie, ja som úplne na začiatku mal starú dvojokú zrkadlovku mojej mamy, kde sa zakladal film 6 × 6 centimetrov. Najdôležitejšie je dobre sa zoznámiť s prístrojom, rozumieť princípom, ako vôbec vzniká obraz, čo ovplyvňujú rôzne parametre, a potom sa s tým začať doslova hrať. Kto sa už serióznejšie venuje dennej fotografii, iste mnohé veci už ovláda.

Existuje niečo ako nepísaný kódex astrofotografa? Čo môže robiť, čo nie, ako sa má správať a podobne?

Povedal by som, že aj tu jestvuje nejaká etika. Vieme, že digitálne spracovanie obrazu ponúka množstvo nástrojov, ktorými sa dá ohýbať realita. Kto čo robí so svojimi fotografiami, je jeho vec, ale mal by vedieť približne opísať postup vzniku fotografie do takej miery, aby hocikto mohol posúdiť, či to je ešte fotografia, či to je fyzikálne verné zobrazenie reality a či to nie je skôr fotomontáž.

Keďže pre mňa je to súčasť astronómie a je tam ten vedecký rozmer, považujem za dôležité, ako aj všade vo vede, keď je autor schopný aspoň nahrubo zverejniť tento postup. Vyhne sa tak zbytočným špekuláciám a dá sa k tomu zaujať nejaký postoj.

Ja napríklad nemám problém zodpovedať na akékoľvek otázky ohľadom spracovania, niektorí autori sa však tomu vyhýbajú. Predpokladám, že chcú rôznym spôsobom vyťažiť z toho, že si to nechajú pre seba, aj keď sú to väčšinou verejne dostupné postupy. Chýba mi tu väčšia transparentnosť.

Fotografia, ktorá prirástla k srdcu

Držíte sa nejakej zaručenej rady alebo motta pri fotografovaní?

S jednoduchým mottom by som si v tomto komplikovanom hobby asi nevystačil. No keď celé hodiny spracovávam fotografie, väčšinou si poviem, že si za to môžem sám, lebo som si to tak vymyslel. No aj v takom prípade to je niekedy ešte lepšie, ako som čakal.

Existuje aj v tejto oblasti niečo ako astrofotografický vzor?

Nájde sa veľa inšpiratívnych a obdivuhodných astrofotografov, ktorých aj poznám. Vzory ako také sú pre mňa typické skôr niekde v športe – v zmysle dosiahnuť nejaké výsledky, ale tu pri fotografovaní sa dá vymyslieť stále niečo jedinečné, čo ešte nikto predtým takto neodfotil. Alebo sa dá vymyslieť nový unikátny postup, technika fotenia a spracovania.

Obdivujem ľudí, ktorí robia nekonvenčné veci a niečo nové prinesú. Alebo objavia novú hmlovinu, lebo obetovali dokopy viac ako sto hodín exponovania nejakej časti oblohy bez toho, aby tušili, že tam niečo bude.

Chceli by ste dosiahnuť nejakú astrofoto métu? Prípadne záber, ktorý by ste chceli odfotografovať a pri ktorom si poviete, že toto je môj splnený sen?

Chcel by som odfotografovať extrémnu polárnu žiaru počas úplného zatmenia Slnka, do toho veľmi jasný meteor, supernovu a kométu s obrovským chvostom – všetko na jednej fotke. Žartujem. Ohromujúce, dych berúce fotografie sú zväčša výsledkom náhody. Šťastie praje pripraveným, takže sa nechám prekvapiť.

Ohromujúce, dych berúce fotografie sú zväčša výsledkom náhody.

Máte svoju obľúbenú fotografiu?

Aj keď sa mi podarili viaceré vzácne fotografie, nad ktorými som strávil hodiny fotením a ďalšie hodiny nad zložitým technickým spracovaním, jednu z mojich naj fotiek som spravil v Košiciach v roku 2021, keď sa na oblohe objavila jasná kométa NEOWISE.

Fotografia, ktorú som nazval Ahoj Kométa, smiem prosiť?, má v sebe aj nádych umenia. Získala ocenenia v medzinárodných súťažiach, objavila sa v astronomických časopisoch doma aj v zahraničí. Ešte dodám, že modelka na Zemi to pri fotení nemala vôbec ľahké, vydržať stáť takto nehybne. Ja som iba stláčal spúšť.

Aká atmosféra panuje medzi astrofotografmi? Ide o súťaženie alebo skôr o priateľské uznanie, keď niekto dosiahne úspech?

Vzhľadom na to, že je to pre mňa hobby a my, ktorí to robíme preto, lebo nás to hlavne baví, nás to skôr spája a podelíme sa o skúsenosti, stretávame sa pri rôznych pozorovaniach, akciách a seminároch. Dokonca často aj spolupracujeme na zaujímavých projektoch, pri expedíciách a podobne.

Astrofotografické súťaže existujú, ale ja nefotím preto, aby som tam posielal fotografie, to je sekundárne. Možno tak ako záhradkári, ktorí niečo pestujú a idú na výstavu, aby sa pochválili. Ak to niekto robí na komerčnej báze, zrejme to vníma inak.

Ticho, tma a samota

Čo najkurióznejšie ste zažili počas fotografovania?

Ja doslova vyhľadávam temné miesta, takže o kuriozity si koledujem. Vybitá autobatéria, zapadnuté kolesá v blate, prípadne zvláštne zvuky z lesa je niečo, čo sa bežne môže stať. Najväčším nepriateľom v tme je vlastná fantázia.

V istých situáciách treba zachovať chladnú hlavu a porozmýšľať. No stále vás niečo prekvapí, napríklad extrémny vietor. Taký ma postretol počas pozorovania outburstu meteorického roja Tau Herkulíd na vrchole observatória Mt. Graham. Nielenže bolo ťažké ustáť to na vlastných nohách, ale musel som obsluhovať niekoľko fotoaparátov v okruhu sto metrov. Stále, keď som šiel von do tmy za hlasného kvílenia víchrice, som mal pocit, akoby som robil výstupy do otvoreného kozmu. No tam im aspoň nefúka.

Niečo podobné sme zažili aj na Islande – fotoaparáty si spokojne fotia a vy ich chránite pred vetrom vlastným telom, aby sa netriasli. V USA pri Monument Valley sme zažili strašnú piesočnú búrku. Na začiatku sme si užasnutí fotili blesky, ktoré udierali pri týchto ikonických pieskovcových útvaroch. Zároveň sa v dohľade objavili ešte ďalšie búrky, na každú svetovú stranu a všetky naraz smerovali na nás.

Astrofotografia teda dokáže byť aj nebezpečná…

Samozrejme. Najhoršie je ísť v noci na neznáme miesta, ktoré vôbec nepoznáte. Nemusí to byť ani niekde v Mexiku. Stačí, že nepoznáte terén, vkročíte do prázdna a skončíte prinajlepšom v nejakej priekope. V lese na vás číhajú divé zvery, opití pytliaci, našlo by sa toho dosť veľa. No najväčší strach vám naženie obyčajný ježko, ktorého funenie si pomýlite s diviakom.

Prečo je podľa vás oveľa viac astrofotografov mužov než žien?

Asi to bude tým, že viac mužov je ochotných ísť na temné, vzdialené miesta a stráviť tam celú noc osamote fotením, vystavení všetkým tým nebezpečenstvám. Ženy toľko neriskujú. Napriek tomu poznám niekoľko žien, ktoré sa venujú astrofotografii a sú v tom naozaj dobré, majú pre to cit a sú dokonca lepšie ako väčšina mužov.

Čo vás astrofotografia naučila z ľudskej stránky?

Snažím sa veciam porozumieť a tak vyriešiť problém. Na ceste astrofotografie sa človek stretne s množstvom problémov. Nie vždy sa niečo podarí, ale hlavne sa netreba vzdávať, je potrebné vytrvať, byť trpezlivý a skúšať znova. Treba si zvyknúť, že veci majú tendenciu úplne prirodzene nefungovať. Až keď vyskúšate všetko, čo máte poruke, potom sa môžete vzdať alebo nájsť inú cestu.

(zh)