Pútavé sondy do unikátnych fenoménov živej prírody nám už niekoľko rokov ponúka Miroslav Saniga – neúnavný hovorca a ochranca prírody. Jedným z tajomstiev živej prírody je aj komunikácia medzi živočíchmi.
Ako sa zvieratá dorozumievajú
Aj napriek intenzívnemu výskumu sú ešte aj dnes, na úsvite tretieho milénia, prírodovedci len na začiatku chápania zvieracej reči. Prostredníctvom pachových, optických a akustických signálov si živočíchy dokážu odovzdávať množstvo informácií o sebe, potravnom zdroji či situácii v okolí. Rôznym spôsobom vedia vyjadriť agresivitu, podriadenosť, vlastnícke nároky na územie alebo túžbu po zblížení s opačným pohlavím. O mimoriadne zložitom spôsobe komunikácie živočíchov vieme stále ešte len veľmi málo.
Pachom si hľadajú partnerov i oznamujú hrozby
Pachové signály (feromóny) patria k vývojovo najstarším spôsobom komunikácie. Tento typ dorozumievania je rozšírený predovšetkým pri bezstavovcoch. Výhoda chemickej komunikácie spočíva v tom, že na dorozumievanie medzi jedincami stačí malé množstvo, šíri sa cez rôzne mechanické „prekážky“ a má ďaleký dosah. Nočné motýle využívajú najmä na sexuálnu komunikáciu špeciálne feromóny, tzv. atraktanty. Samičky, ktoré rozprašujú do okolia atraktant, dokážu potenciálni samčekovia pomocou citlivých receptorov umiestnených na bohato rozvetvených tykadlách lokalizovať aj na vzdialenosť niekoľkých kilometrov. Pri bezstavovcoch sú známe tiež poplachové feromóny, prostredníctvom ktorých jedince, spozorujúce príznaky nejakej hrozby, informujú svojich spoludruhov o hroziacom nebezpečenstve. Tento typ feromónov má kratšiu „trvanlivosť“ ako feromóny sexuálne.
Ďalším typom feromónov sú chemické látky, ktoré slúžia živočíchom na ohraničovanie teritória jedinca alebo kolónie. Pri rôznych druhoch mravcov značkujú zberači potravy svoje cesty domov pomocou tzv. stopového feromónu, aby aj ostatní príslušníci kolónie boli informovaní o tejto dôležitej potravnej situácii. Stopové feromóny sú účinné v nepredstaviteľne malých množstvách. Len pre ilustráciu – pri mravcoch rodu Atta by vystačilo 0,33 mg feromónu na označenie stopy okolo celej zemegule!
Značkovanie teritória
Feromóny hrajú v živote bezstavovcov mnoho iných komunikačných funkcií, ktorými si dokážu odovzdávať rôzne informácie. Veľký význam zohráva pachová signalizácia aj pri väčšine cicavcov.
Signálne látky sa nachádzajú v ich potných, mazových a špeciálnych pachových žľazách v koži. Mnoho cicavcov značkuje svoje územia tak, že na určitých miestach zanechávajú pachové značky, napríklad vlky močením na vyvýšené miesta, medvede trusom na chodníkoch a mnoho iných cicavcov vylučovaním sekrétov produkovaných špeciálnymi žľazami.
Myši domáce vylučujú pri nebezpečenstve zvláštne „zaváňajúci“ moč, ktorý vystríha ostatných príslušníkov rodu. Pachové značky živočíchov sú ich „identifikačnými kartami“, v ktorých je zašifrovaných viacero „osobných“ informácií dôležitých pre ostatných príslušníkov druhu v danom území – môžu obsahovať „údaj“ o pohlaví, veku, zdravotnom stave jedinca, ako aj pripravenosti na párenie. Matky cicavcov spoznávajú podľa špecifického pachu svojich potomkov a platí to aj naopak. Napríklad netopieria matka je schopná nájsť svoje mláďa medzi tisíckami potomkov, keď sa nadránom vráti z lovu. Každé mláďa je „navoňané“ špecifickým pachom z veľkých potných žliaz, zatiaľ čo druhý pach pochádza z pachovej žľazy matky, ktorý zanechala na svojom mláďati pri jeho čistení. A tak matka podľa takýchto identifikačných značiek neomylne nájde svoje mláďa.
Okrem pachu spolu zvieratá komunikujú aj hlasovými prejavmi či optickými signálmi.
Chcete vedieť ako zvieratá riešia problémy s bývaním alebo prečo husi letia v usporiadanom kŕdli? Odpovede na tieto otázky, ale aj množstvo ďalších fascinujúcich tajomstiev živej prírody nájdete v publikácií Príroda – čo o nej (ne)vieš?
Autori:
doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc.
Ing. Jana Matejíčková
Zdroj a foto: http://ncpvat.cvtisr.sk/buxus/docs//dokumenty/Priroda-co_o_nej__ne_vies.pdf
Ilustračné foto: www.pixabay.com
Redigovala: Mgr. Patrícia Stanová
Uverejnila: ZVČ
Doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc. (1964), slovenský prírodovedec, pochádzajúci z Liptovských Revúc, v súčasnosti pôsobí na Výskumnej stanici Ústavu ekológie lesa SAV v Starých Horách a prednáša na Katolíckej univerzite
v Ružomberku. Podieľa sa na riešení vedeckovýskumných a vedecko-popularizačných projektov. Jeho široký záber v oblasti popularizácie prírodovedy priniesol doposiaľ 16 knižných publikácií o živote prírody pre deti a 40 knižných titulov pre dospelých. O dianí v prírode už štvrťstoročie pripravuje relácie pre rádiá, televízie a zásobuje článkami časopisy. Takmer desať rokov publikuje aj v časopise Quark. Pre žiakov základných škôl a študentov stredných škôl uskutočnil stovky populárno-náučných prednášok a zorganizoval množstvo terénnych exkurzií. V záhrade rodného domu v Liptovských Revúcach vytvoril ekodvor „Vtáčí raj“ a množstvom vtáčích búdok a kŕmidiel. S menom tohto známeho hovorcu a zanieteného ochrancu prírody sú neodmysliteľne spojené dva operence – murárik červenokrídly a hlucháň hôrny. Tieto vzácne vtáčie stvorenia ho v ranom detstve očarili, a tak sa stali hlavnými objektmi jeho prírodovedného výskumu, ako aj základnými ikonami na poli osvetovej činnosti. Vďaka najrozmanitejším popularizačným aktivitám a počinom Miroslava Sanigu sa murárik červenokrídly a hlucháň hôrny dostali do povedomia obyvateľstva nielen u nás doma, ale aj v zahraničí.