Ctižiadostivosť, riskantné správanie, úzkosť či neschopnosť dlho sa sústrediť. Všetky tieto osobnostné črty môžu byť dôsledkom tráum prežitých v ranom detstve.
Ilustračný obrázok neurónovej siete ľudského mozgu. Zdroj: iStockphoto.com
Nestihli ste júnový Webinár Vplyv raného detstva na vývin mozgu a správania psychiatričky Natálie Kaščákovej, ktorý sprostredkovala Inspire Academy? Veľkú časť prednášky sme prerozprávali v dvoch článkoch.
V tomto texte sa dozviete:
- ktoré časti mozgu zodpovedajú za naše podvedomé reakcie a ktoré za tie vedomé;
- ktoré neuroprenášače ovplyvňujú naše emocionálne aj fyzické prežívanie;
- ako vplýva raná výchova na množstvo prenášačov, ktoré bude alebo nebude mozog schopný produkovať aj v dospelosti.
MUDr. Natália Kaščáková, PhD., je psychiatrička a psychoterapeutka, ktorá skúma súvislosti medzi traumatizáciou v detstve a v neskoršom živote, vzťahovou väzbou, odolnosťou a zdravím.
Takto zameranému výskumu sa venuje v Inštitúte sociálneho zdravia na Univerzite Palackého v Olomouci od roku 2015.
V súkromnej praxi pomáha prevažne dospelým pacientom s depresívnymi, úzkostnými, psychosomatickými a vzťahovými ťažkosťami. Je autorkou knihy Obranné mechanizmy z psychoanalytického, etologického a evolučno-biologického aspektu.
Nevedomie pracuje stále
Mozog obsahuje zhruba 86 miliárd nervových buniek, ktoré spolu komunikujú prostredníctvom elektrických signálov a chemických molekúl. Zhluky nervových buniek reagujú napríklad na zrakové či sluchové vnemy, pohyb, spúšťajú naše pocity a zodpovedajú aj za to, čo označujeme ako správanie, osobnosť alebo „vedomé ja“.
V skutočnosti však všetko, čo sa okolo nás deje, najprv bleskovo a nevedome zhodnocujú hlboké štruktúry nášho mozgu. A všetko, čo náš mozog vyhodnotí ako dôležité či nové, prepracúva ďalej, často vedome.
Zjednodušene môžeme mozog rozdeliť na mozgovú kôru, v ktorej sa detailnejšie spracúvajú informácie (sčasti vedome), a na hlboké štruktúry mozgu, ktorých aktivita je vždy nevedomá a automatická. V nej sa ukladajú návyky, vytvárajú hodnotenia a spúšťajú pocity.
MUDr. Natália Kaščáková, PhD., psychiatrička a psychoterapeutka. Zdroj: Inspire Academy
„Myslenie a pocity sa navzájom sprevádzajú. Všetky každodenné činnosti aj zdanlivo malé rozhodnutia, ktoré sa nám zdajú racionálne, sú pod nadvládou pocitov – hrôza, zlosť, hnus, opovrhnutie, radosť, hrdosť, prekvapenie. Pocity nás vedú, aby sme sa odklonili od potenciálne škodlivých podnetov k tým pozitívnym, odmeňujúcim,“ vysvetľuje psychiatrička Natália Kaščáková.
Zároveň nevedome signalizujeme, čo sa s nami deje prostredníctvom výrazu tváre a držania tela, vďaka čomu napríklad môžeme získať pomoc bez toho, aby sme o ňu nahlas volali.
Spodná limbická úroveň
Aby sme lepšie pochopili, ako náš mozog vytvára cítenie a myslenie, môžeme si ho priblížiť prostredníctvom jeho štyroch úrovní tak, ako ich rozčlenili nemeckí vedci Strüber a Roth. Ide o tri limbické úrovne – spodnú, strednú, hornú – a štvrtú, čiže kognitívne-rečovú úroveň.
„Spodná limbická úroveň zahŕňa predĺženú miechu, most a miechu, centrálnu amygdalu, hypotalamus a hypofýzu. Táto časť mozgu zahŕňa vrodené reakcie a pudy a je daná prevažne genetickými a epigenetickými vplyvmi (epigenetika skúma mechanizmy zodpovedné za reguláciu prejavu génov – pozn. red.), ktoré prebehli počas vnútromaternicového vývinu,“ opisuje psychiatrička a vedkyňa.
Ďalej dodáva, že v spodnej limbickej úrovni sídli aj centrum dýchania, krvného obehu, spánku, bdenia, prijímania výživy a regulácie teploty tela. V centrálnej amygdale sa v situáciách ohrozujúcich život spúšťa vrodený strach a agresia. Je tiež schránkou pre základné osobnostné charakteristiky, ako sú otvorenosť, uzavretosť, kreativita či zaobchádzanie s rizikami.
Stredná limbická úroveň
V strednej limbickej úrovni sa od raného detstva uskladňujú kladné aj záporné emočné skúsenosti človeka.
„Touto časťou takisto nevedome vnímame neverbálne emočné signály a tiež si ich vieme rýchlo nevedome vyhodnotiť. Stredná limbická úroveň spolu so spodnou limbickou úrovňou tvoria jadro osobnosti, ktoré sa vytvára najmä v prvých troch až štyroch rokoch života.“
Vrchná limbická úroveň
Vedomé prepracovanie zážitkov, respektíve vedomé sociálne a emočné učenie sa odohráva vo vrchnej limbickej úrovni, ktorú tvorí predná cingulárna kôra, ventromediálna kôra, orbitofrontálna kôra, prefrontálna kôra a insula.
„Tieto časti sa utvárajú v neskoršom detstve, puberte a v adolescencii. Vrchná limbická úroveň je zodpovedná aj za schopnosť regulovať amygdalu. Ak z amygdaly (čiže zo spodnej limbickej časti – pozn. red.) príde informácia o nebezpečenstve, vrchná limbická časť je schopná ju zregulovať. Avšak uskladňujú sa v nej aj komplikovanejšie pocity, ako sú hrdosť, hanba, sklamanie či škodoradosť; sociálne dôležité znaky, ako sú empatia, schopnosť komunikovať, sledovať ciele či dominancia.“
Deti, ktoré zažívali v ranom detstve nadmerný stres, môžu mať zmeny vo vylučovaní kortizolu, neuroprenášača, ktorý hrá kľúčovú úlohu pri zvládaní stresu. Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphoto.com
Kognitívno–rečová úroveň
Rovnako ako vrchná limbická úroveň sa môže meniť a vyvíjať po celý život aj kognitívno-rečová úroveň.
„Tvoria ju najmä Brocovo centrum reči, Wernickeho centrum porozumenia rečí a spojenia medzi nimi, dorzolaterálna prefrontálna kôra a ventrolaterálna kôra. Sú tu dôležité centrá pre pracovnú pamäť, racionálnu pamäť, vedomé správanie a plánovanie.“
Do tejto úrovne spadá aj náš obraz sveta a obraz, ktorý si vytvárame o sebe. Zaujímavé je, že tu môže dochádzať k rôznym skresleniam.
„Človek, ktorý je veľmi zameraný na seba, aby svojmu sebaobrazu ulahodil, napríklad niekomu daruje niečo malé, lebo sa to patrí. Z toho istého dôvodu niekoho navštívi, hoci to tak vnútorne necíti. Naopak, človek, ktorý zažil veľa zlého, môže mať vďaka tejto oblasti pocit, že je necitlivý a nedokáže sa „naladiť“ na druhých. A pritom ho môže veľmi trápiť, keď sa deje nejaká neprávosť alebo krivda.“
Prečo sa niekto nepoučí ani na vlastných chybách
Množstvo nervových buniek v našom mozgu môže tvoriť rozličné prepojenia, no kým niektoré z nich sa zachovajú, iné zaniknú. O ich selekcii rozhoduje to, čo zažijeme počas prenatálneho vývoja a počas života, no najmä v jeho prvých rokoch a v priebehu puberty.
Odlišní sme aj preto, že u každého trošku odlišným spôsobom fungujú rozličné neurochemické látky (neuroprenášače), čo je sčasti dané geneticky a sčasti vplyvom prostredia.
V prvej línii sú pri zvládaní stresu neuroprenášače kortizol a noradrenalín. Pre sebaupokojenie a brzdenie impulzov je dôležitý sérotonín a dopamín. Opioidy zohrávajú rolu v tom, ako zaobchádzame s odmenami a spolu s oxytocínom aj v schopnosti väzby na iného človeka. Kortizol sa spolu s acetylcholínom významne podieľajú aj na zhodnocovaní rizík.
Našťastie má ľudský organizmus pre zvládanie stresu vrodenú bezprostrednú reakciu, na základe ktorej sa buď rozhodne pustiť do boja, alebo utiecť – zodpovedá za ňu takzvaný sympatický systém.
„Pri tejto reakcii sa zvýši hladina noradrenalínu, ktorý spôsobí, že sa nám zrýchli tep, začneme sa potiť a sme bdelí, čiže pripravení zvládať stres, ktorému čelíme,“ približuje Natália Kaščáková.
Jeho protiváhu tvorí parasympatický systém, ktorý zodpovedá za upokojenie a procesy trávenia.
Kľúčový kortizol
Pri zvládaní stresu je dôležitý neuroprenášač kortizol, ktorý pôsobí v dvoch fázach.
„Najprv nás spolu s limbickými centrami a s noradrenalínom aktivuje, v druhej fáze blokuje limbické oblasti pred nadmerným rozrušením. Vďaka tomu dokážeme o udalosti flexibilne uvažovať a tlmiť ďalšie vyplavovanie kortizolu, ktoré by už mohlo byť škodlivé.“
Za normálnych okolností podlieha vylučovanie kortizolu cirkadiálnemu rytmu. Najvyššie hladiny dosahuje okolo šiestej hodiny ráno, potom sa vylučuje v jeden až jeden a polhodinových intervaloch, pričom k večeru jeho krivka klesá. V stresovej situácii sa ho vylúči viac, aby nám ju pomohol zvládnuť. Normálne vylučovanie kortizolu nám tiež umožňuje zvládať zvýšené požiadavky, efektívne sa učiť, rozlišovať správne rozhodnutia od nesprávnych.
3D ilustrácia molekuly neuroprenášača sérotonínu, ktorým sa liečia napríklad depresie a úzkosti. Zdroj: iStockphoto.com
Avšak deti, ktoré zažívali v ranom detstve nadmerný stres, môžu mať aj v rámci kortizolovej krivky buď priveľa, alebo primálo kortizolu. V dôsledku toho môžu byť emocionálnejšie, vnímať situácie ako ohrozujúcejšie, než v skutočnosti sú, robiť si nadmerné starosti, mať sklony k depresii a úzkostným poruchám.
„Stáva sa tiež, že ľudia, ktorí boli v ranom detstve pre nadmerný stres veľmi dlho vystavení zvýšenému vylučovaniu kortizolu, ho neskôr vylučujú v menšej miere a jeho krivka ostáva okresaná aj v stresových situáciách, v ktorých by ho potrebovali viac. V dôsledku toho môžu mať sklon k emočnej otupenosti, zvýšenej tendenčnej agresivite a impulzivite, atypickým depresiám. Väčšie je aj riziko, že po prežití traumatickej situácie sa u nich rozvinie posttraumatická stresová porucha.“
Inokedy odborníci pozorujú takzvanú asymetrickú stresovú odpoveď, čo znamená, že človek má zníženú kortizolovú krivku a zároveň veľmi zvýšenú stresovú reakciu. V kritickej situácii má všetky znaky stresu, viac sa potí, má vysoký tlak, je veľmi rozrušený, ale zároveň nemá dostatok kortizolu, ktorý by tieto prejavy mohol zregulovať.
Podľa takzvanej duálnej hypotézy majú niektorí ľudia veľmi znížené hladiny kortizolu a zároveň zvýšený testosterón, čo môže spôsobovať sklon k veľmi riskantnému správaniu, k zníženej empatii a zvýšenej agresivite. Celkovo platí, že zvýšená hladina kortizolu môže viesť k tomu, že človek sa viac vyhýba riziku a znížená hladina kortizolu k tomu, že ho vyhľadáva a nie je schopný poučiť sa na vlastných chybách.
Upokojenie a odmena – sérotonín a dopamín
Schopnosti upokojiť sa pomáha neurotransmiter sérotonín. Jeho dostatok zabezpečuje, aby sme nadmerne nehĺbali nad vecami, pri ktorých to už nemá význam, a nevytvárali si negatívne predstavy. Avšak deťom, ktoré v ranom veku prežívajú zvýšený stres, sa môže popri zvýšených stresových hormónoch vylučovať vo väčšej miere aj sérotonín. Neskôr sa im však jeho hladiny znížia a zvýši sa riziko vzniku depresívnych a úzkostných ochorení.
Vidina odmeny nás dokáže motivovať aj k činnostiam, ktoré vyžadujú viac času a sily, napríklad chodenie do práce (pričom odmenu v podobe výplaty dostaneme až na konci mesiaca), vzdelávanie sa, pravidelný pohyb. Pocit odmeny je sprostredkovaný endorfínmi, telu vlastnými opioidmi, medzi ktoré patrí aj dopamín.
„Pri zažívaní nadmerného stresu v ranom detstve môže mať človek buď zvýšený, alebo znížený dopamínový systém. V prvom prípade to znamená, že človek je extrémne ctižiadostivý a aj keď nejaký cieľ dosiahne, nedokáže sa z toho až tak tešiť.
V druhom prípade má človek zníženú motiváciu aj schopnosť pracovať na dlhodobých cieľoch. Môže mať tendenciu vyhľadávať extrémnejšie vzruchy s „dosť vysokou odmenou“, čo môže znamenať i tendenciu vyhľadávať drogy alebo riskantné aktivity, pri ktorých sa vyplaví dostatok telu vlastných opioidov,“ vysvetľuje psychiatrička Natália Kaščáková.
V ďalšom článku si viac priblížime, ako môže výchova ovplyvniť veľkosť určitých častí mozgu a aké typy vzťahov si na jej základe v dospelosti vyberáme.
Zdroj: Webinár: Vplyv raného detstva na vývin mozgu (Inspire Academy)
(GL)
