Francúzsky fyzik Christophe Marcenat: Moderná fyzika je o tímovej spolupráci

Dr. Christophe Marcenat porozprával o výskume materiálov v extrémnych podmienkach, o cestovaní, ktoré rozširuje obzory, aj o nedôvere ľudí vo vedecké fakty.

Medzinárodne uznávaný francúzsky odborník v oblasti fyziky tuhých látok Dr. Christophe Marcenat si v septembri prevzal Medzinárodnú cenu Slovenskej akadémie vied za rok 2025. Na pôde SAV redakcii VEDA NA DOSAH priblížil, ako prebieha výskum, na ktorom pracuje s kolegami z Ústavu experimentálnej fyziky SAV (ÚEF SAV), čo ho priviedlo na dráhu fyzika, prečo podľa neho klesá dôvera vo vedecký výskum, ale aj to, kam by sa rád pozrel, keby mohol cestovať v čase, čo považuje pri svojej práci za veľké šťastie či aké pozitívum preňho prinieslo starnutie.

Počas rozhovoru, ktorý sme viedli v angličtine a na ktorom sa zúčastnil aj jeho kolega a priateľ slovenský fyzik Jozef Kačmarčík z Ústavu experimentálnej fyziky SAV, vyzdvihol i to, že spomínaná cena síce upriamuje pozornosť naňho, ale je za ňou tímová spolupráca. „Tento príbeh je výsledkom 25 rokov prebiehajúcej spolupráce medzi Grenoblom a Košicami, keď sme si počas celého procesu odovzdávali myšlienky, nápady a vedomosti.“

Dostali ste Medzinárodnú cenu SAV za rok 2025 za svoju spoluprácu s Ústavom experimentálnej fyziky SAV (ÚEF SAV). Kedy ste začali spolupracovať s kolegami z Košíc?

Naša spolupráca sa začala pred viac než dvadsiatimi piatimi rokmi. Prvý kontakt som nadviazal s dvomi slovenskými vedcami, profesorom Petrom Samuelym a Pavlom Szabóom. V tom období navštívili Laboratórium vysokých magnetických polí v Grenobli, kde realizovali experiment.

Môj kolega, s ktorým sme sa v tom čase venovali výskumu špecifického typu supravodiča, ma upozornil, že máme v laboratóriu návštevu slovenských fyzikov – odborníkov na niektoré experimentálne techniky. (Peter Samuely a Pavol Szabó sú špecialistami na mikrokontaktovú spektroskopiu, pozn. red.)

Keďže sme pracovali na podobných fyzikálnych systémoch, bolo prirodzené, že sme sa rozhodli stretnúť sa a vymeniť si skúsenosti. Tak sa vlastne začala naša spolupráca. Bolo to koncom roka 1997 alebo 1998, presný rok si už nepamätám, no živo si spomínam na inšpiratívne vedecké diskusie, ktoré sme viedli počas pobytu slovenských kolegov v Grenobli.

Čítala som, že vaša spolupráca s košickými vedcami sa začala výskumom supravodivého diboridu horčíka.

Naša spolupráca sa síce začala už o niečo skôr, významný bol však práve náš spoločný výskum diboridu horčíka. Pavol Szabó pôsobil v tom čase niekoľko mesiacov ako pozvaný profesor v Grenobli. Počas jeho návštevy sme začali pracovať na výskume spomínaného diboridu horčíka, ktorý bol vtedy novou zlúčeninou. (Supravodivý diborid horčíka [MgB₂] je relatívne jednoduchá chemická zlúčenina, ktorá sa v roku 2001 stala veľkou senzáciou, keď sa zistilo, že je supravodičom s pomerne vysokou kritickou teplotou ~39 K [−234 °C], pozn. red.)

Zistili sme, že slovenskí vedci Pavol Szabó a Peter Samuely sú odborníkmi na niektoré techniky, ako napríklad mikrokontaktovú spektroskopiu. Svojimi znalosťami tak dopĺňali naše odborné znalosti v Grenobli. Nadviazali sme teda s nimi spoluprácu na výskume spomínaného diboridu horčíka.

Ako prebiehala spolupráca medzi Košicami a Grenoblom?

Samotné experimenty sa realizovali len v Grenobli, kde boli vysoké magnetické polia.

Z veľkej časti však išlo o prácu slovenských vedcov a ich expertízu. Pavol robil merania pomocou mikrokontaktovej spektroskopie, následne posielal dáta do Košíc. Jozef Kačmarčík dáta analyzoval a fitoval všetky krivky, Peter Samuely písal článok. Bola to fantastická spolupráca.

Takže išlo doslova o európsky výskum.

Áno, a v súčasnosti máme vďaka počítačom ešte oveľa viac možností, ako realizovať výskum aj na diaľku. Veľa komunikujeme online, napríklad cez Zoom a podobne. Dokonca môžem robiť experiment v Košiciach priamo z Grenoblu.

Naozaj? Nemyslela som si, že sa dajú robiť fyzikálne experimenty aj na diaľku.

Vďaka počítačom to ide. Samozrejme, sú na to potrebné aj nejaké ruky (smiech), je to však skutočne tak, že môžeme spolupracovať na experimentoch aj na diaľku, a takýmto spôsobom aj často pracujeme.

Niekedy samotnému experimentu predchádzajú diskusie. Napríklad hľadáme vhodné podmienky pre experiment, čo je, samozrejme, oveľa jednoduchšie, keď sú počas experimentu prítomní obaja vedci, napríklad Jozef (Kačmarčík) v Košiciach a ja v Grenobli. Online priestor nám dáva možnosť diskutovať a hľadať spoločné riešenia priamo počas experimentu aj na diaľku.

Ako pokračovala vaša spolupráca po úspešnom výskume supravodivého diboridu horčíka?

Po výskume zameranom na diborid horčíka absolvoval Jozef Kačmarčík ročný postdoktorandský pobyt v Grenobli. Hneď potom sa výskumná skupina rozšírila o ďalšiu postdoktorandku Zuzanu Pribulovú. Bol to začiatok intenzívnejšej spolupráce, ktorá v podstate trvá dodnes.

Prispeli ste aj k rozvoju unikátnej techniky mikrokalorimetrie. Čo je mikrokalorimetria a v čom spočíval váš prínos k jej rozvoju?

Kalorimetria je experimentálna metóda, ktorá sa používa na meranie tepelnej energie (energetických zmien) pri fyzikálnych či chemických procesoch. Ide vlastne o meranie energie vnútri vzorky alebo mimo nej, teda energie, ktorá je materiálom pohlcovaná alebo uvoľňovaná.

Jednoduchým príkladom je ohrev vody – dodaním tepla sa zvýši jej teplota, pričom z nameranej závislosti možno určiť tepelnú kapacitu. Táto veličina úzko súvisí s vnútornou energiou systému a jeho entropiou. (Entropia je fyzikálna veličina, ktorá meria neusporiadanosť systému, pozn. red.) Poskytuje nám teda mnoho dôležitých informácií o mikroskopických procesoch prebiehajúcich vo vzorke.

My sa špecializujeme na mikrokalorimetriu. Ide o veľmi citlivú experimentálnu formu kalorimetrického merania. Táto technika nám umožňuje zaznamenať aj nepatrné tepelné zmeny, a to aj na veľmi malých kryštáloch supravodičov alebo magnetických materiálov pri veľmi nízkej teplote a vo veľmi intenzívnom magnetickom poli. Pomáha nám teda skúmať a pochopiť javy prebiehajúce vnútri vzorky.

Ako pomáha mikrokalorimetria pri výskume supravodivosti, ktorému sa tiež venujete?

Supravodivosť skúmame už mnoho rokov. Pomocou spomínanej mikrokalorimetrie, o ktorej som teraz hovoril, získavame informácie o tom, ako dochádza k supravodivosti, aké sú vlastnosti hmoty vo vysokom magnetickom poli.

Náš výskum pritom poháňa predovšetkým zvedavosť. Ide nám o pochopenie základných otázok, nie o aplikovanie výsledkov výskumu do praxe. Chceme pochopiť, ako veci fungujú, keďže v prípade supravodivosti ide naozaj o mimoriadne komplexný stav hmoty. Pri tomto úsilí nám pomáha najmä spomínaná mikrokalorimetria.

Na Slovensku sa pritom používajú aj iné techniky. Sú to mikrokontaktová spektroskopia a teraz STM (skenovací tunelový mikroskop) a podobné zariadenia. Samozrejme, existujú aj ďalšie techniky. Každá technika nám pritom poskytuje inú časť informácií, vďaka čomu dostávame celkový obraz.

Takže to nie je tak, že by ste sa pustili do výskumu s nejakým konkrétnym cieľom. Skôr sa snažíte zistiť, ako veci fungujú.

Áno, presne tak. Neraz začínam svoj výskum s určitou predstavou alebo hypotézou, ktorá mi slúži ako počiatočný kompas. V experimentálnej fyzike však často presne nevieme, čo vlastne hľadáme, čo môže byť aj frustrujúce.

Keď občas strácam motiváciu, pomáham si mentálnym obrazom: predstavujem si, že kráčam neznámym lesom, možno dokonca niekde na inej planéte. Nemám presný cieľ ani mapu. Len kráčam poháňaný zvedavosťou. Zrazu zbadám niečo nezvyčajné, zvláštny tvar, farbu alebo štruktúru, ktorá upúta moju pozornosť.

V tej chvíli si poviem, že to stojí za preskúmanie. Zastavím sa teda, analyzujem, snažím sa pochopiť povahu neznámeho objektu. Práve tento pocit objavu niečoho nečakaného, ktorý sa rodí z čistej zvedavosti, ma často opäť vtiahne do práce a vráti mi energiu pokračovať ďalej, aj keď ešte netuším, kam presne cesta vedie.

Zaujímalo by ma, či počas výskumu v laboratóriu počúvate hudbu alebo potrebujete skôr ticho, aby ste sa mohli sústrediť.

Závisí to od ľudí. Ak ide o mňa, mám pocit, že nemám dobrý sluch, takže nemôžem počúvať hudbu. Netýka sa to len práce v laboratóriu, ale aj bežného života, napríklad návštevy kina. Môžem pozerať film, pričom hudbu na pozadí vôbec nevnímam. Jednoducho si ju nezapamätám.

Utvorili sa počas rokov spolupráce medzi vami aj priateľské väzby?

Jozef (Kačmarčík) nie je len mojím priateľom, je to môj strážny anjel. Nemôžete s niekým spolupracovať 25 rokov, ak medzi sebou nemáte atomes crochus (slov. zrážajúce sa atómy alebo iskriace atómy, hovorová fráza, ktorá sa používa vo francúzštine a znamená dobre si navzájom rozumieť alebo mať podobné záujmy).

Vo svojom výskume sa zaoberáte aj problematikou supravodivosti pri vyšších teplotách, čo je vo fyzike veľká vec. Aký je stav tohto výskumu v súčasnosti?

Vedci sa snažia nájsť nové materiály, čo by sa dalo prirovnať k hľadaniu svätého grálu. V tomto prípade sú svätým grálom supravodiče, ktoré vedú elektrinu pri izbovej teplote. Používame pritom absolútnu teplotnú stupnicu. (Absolútna teplota má značku T a vyjadruje sa v Kelvinoch. Jej začiatok je pri absolútnej nule –0 K, respektíve –273,15 °C. Pri tejto teplote by mala mať látka nulovú entropiu a maximálnu mieru molekulového usporiadania, pozn. red.)

Doterajší rekord, nie pod tlakom, je okolo 140 Kelvinov, to znamená len dvakrát chladnejšie ako tu. Nejde teda o niečo nemožné, je to skutočne dosiahnuteľné.

Supravodivosť však závisí od mnohých parametrov a dramaticky od každého z nich. Je teda naozaj veľmi ťažké ju predpovedať.

Pri väčšine výskumu supravodivosti ide teda o metódu pokus a omyl. Svoju úlohu tam zohráva náhoda aj šťastie. Všetky predpovede sú zvyčajne nesprávne, vedci však aj naďalej pokračujú vo svojom úsilí objaviť ju. Existuje aj mnoho falošných tvrdení o supravodivosti pri izbovej teplote.

Ak ide o nás, my v skutočnosti nebádame týmto smerom, pretože fyzici skúmajúci supravodivosť sa snažia vytvoriť nové materiály. My sa skôr špecializujeme na podrobné štúdium materiálov, ktoré už boli objavené.

V rámci vašej práce máte to šťastie, že veľa cestujete. Istý čas ste strávili napríklad v USA či v Japonsku. Počas pobytov tak môžete spoznávať cudzie krajiny a kultúry. Bolo niečo, čo vás niekedy prekvapilo alebo zaskočilo?

Toto je asi jeden z najlepších aspektov mojej práce. Cestovanie a spoznávanie nových ľudí bolo pre mňa veľkou motiváciou popri práci vo fyzikálnom laboratóriu. Už počas môjho doktorandského štúdia v laboratóriu v Grenobli som mal pocit, že sa mi začali rozširovať obzory. V tom čase tam pôsobili ľudia z Japonska, Brazílie, Argentíny. Po doktoráte som absolvoval postdoktorandské štúdium v USA.

Vyrastal som na vidieku, v naozaj malej dedinke v centre Francúzska. Nemal som možnosti a ani pomyslenie na to, že by som cestoval. Vtedy nebolo také jednoduché cestovať ako dnes. Keď som potom strávil rok v USA, môj malý svet sa zrazu otvoril. Prežil som v USA, cestoval som, v mojom živote to bola veľká zmena.

A potom počas ďalšieho pracovného života som bol veľmi rád, že som mal tú možnosť spolupracovať s ľuďmi z rôznych krajín a kultúr. Asi to prvé, čo som sa naučil a čo som si uvedomil, bolo, že všetci sme rovnakí. Nie je tam veľký rozdiel. Máme radi jedlo, máme rodinu, deti. Keď sa potom spolu rozprávame, hoci nehovoríme rovnakým jazykom, sme v podstate všetci rovnakí.

V Spojených štátoch som mal čínskeho spolubývajúceho, s ktorým sme tieto veci rozoberali. Keď bol mladý, mal ten istý sen ako ja, len hovoril po čínsky a žil v Hongkongu. Myslím si, že je dôležité, aby sme si to uvedomili najmä dnes, pri pohľade na súčasnú politickú situáciu.

Myslím si, že nacionalizmus je choroba. Keď cestujete a pracujete s ľuďmi a istý čas sa s nimi delíte o ich život, nemôžete na nich hodiť bombu. Mobilita mladých ľudí v Európe je podľa mňa veľmi dôležitá.

Ako na vás zapôsobili Košice?

Ak si zoberieme Japonsko, navonok sú tam rozdiely, ale na konci dňa je to asi to isté. Rovnaký pocit som mal v Košiciach. Pred tým, ako som išiel do Košíc, nevedel som nič o východnej Európe. To bol môj prvý diplomatický prešľap. Bolo mi povedané, že sa nachádzame v strednej Európe. Aby ste mi rozumeli, vo Francúzsku je cool povedať, že idete na Slovensko, ktoré sa nachádza vo východnej Európe.

Keď som prišiel do Košíc, ako prvé som sa naučil, že Slovensko je v strednej Európe. Mal som príležitosť oboznámiť sa s kultúrou, spoznal som rôznych ľudí. Maďarsky hovoriacich slovenských vedcov, ľudí zo Starej Ľubovne, ľudí z nemecky hovoriaceho mestečka. Veľa sme diskutovali, vymieňali sme si názory, dojmy.

A, áno, myslím si, že ste to vystihli presne, mám šťastie. Pretože je to iné, než cestovať ako turista. Keď niekam cestujete ako turista, pozriete si prírodné a historické pamiatky, nejaké hory, chrám, vrátite sa domov, bolo to pekné a to je asi všetko. No keď pracujete s ľuďmi, o niečo sa s nimi delíte, je to iné.

Jednou z tém, ktorá v súčasnosti rezonuje, je kvantová fyzika. Organizácia Spojených národov vyhlásila rok 2025 za Medzinárodný rok kvantovej vedy a technológií. V tejto súvislosti sa spomína druhá kvantová revolúcia. Čo ju charakterizuje?

Termín druhá kvantová revolúcia sa pripisuje kvantovým fyzikom Jonathanovi P. Dowlingovi a Gerardovi J. Milburnovi, ktorí sú považovaní za autorov termínu.

Pred takzvanou druhou kvantovou revolúciou bola začiatkom 20. storočia prvá kvantová revolúcia, keď sa formulovali zákony kvantovej mechaniky. Ide o matematickú teóriu, ktorá funguje veľmi dobre pre atómy alebo častice (elektróny, fotóny, kvarky a iné elementárne častice, pozn. red.) na naozaj mikroskopickej úrovni, nie však v bežnom živote.

Ide o mimoriadne presnú a sofistikovanú teóriu. Profesor Feynman, slávny americký fyzik a odborník na kvantovú mechaniku a držiteľ Nobelovej ceny za fyziku, povedal, že v skutočnosti nikto nerozumie kvantovej mechanike. (Slávny výrok Richarda Feynmana znie: „Kvantovej mechanike nerozumie nikto. A ten, kto tvrdí, že jej rozumie, tak buď úmyselne klame, alebo nerozumie významu slova rozumieť,“ pozn. red.)

Je to pravda, pretože každodenný život takto nefunguje. Kvantová mechanika sa používa na vysvetlenie mnohých oblastí fyziky na mikroskopickej úrovni. Nedávno bolo za prínos k výskumu kvantovej mechaniky udelených niekoľko Nobelových cien, medzi nimi bol aj francúzsky vedec. (V roku 2022 ju získal Francúz Alain Aspect spolu s Američanom Johnom Clauserom a Rakúšanom Antonom Zeilingerom „za experimenty s previazanými fotónmi, ktoré preukázali porušenie Bellových nerovností a položili základy kvantovej informačnej vede“, pozn. red.)

Čo sa zmenilo od čias prvej kvantovej revolúcie? V súčasnosti už vyvíjame kvantové objekty. (To sú kvantové procesory a zariadenia využívajúce princípy kvantovej mechaniky na vykonávanie výpočtov alebo iných úloh, pozn. red.) Vytvárame kvantá, takzvané qubity, teda kvantové bity. Ako v kvantovom počítači.

V prvej kvantovej revolúcii išlo predovšetkým o čo najpresnejší opis prírodných javov prostredníctvom kvantovej mechaniky. Jej cieľom bolo pochopiť, ako sa častice správajú na mikroskopickej úrovni a aké zákony týmto procesom vládnu.

Druhá kvantová revolúcia sa už zameriava na praktické využitie kvantovo-mechanických princípov v technológiách. Vedci a inžinieri dnes skúmajú kvantovú kryptografiu, vývoj kvantových počítačov a kvantových senzorov, teda zariadení, ktoré využívajú kvantové javy pre nové typy aplikácií.

Za isté negatívum možno považovať to, že kvantová fyzika sa dnes stala akýmsi módnym pojmom. Mnohé oblasti fyziky nie sú populárne, kvantová fyzika však priťahuje pozornosť niekedy viac pre svoju populárnosť než pre skutočné porozumenie jej podstate.

V akom zmysle je to negatívne?

V súčasnosti sa veľa hovorí o kvantových počítačoch. Ak aj nerozumiete kvantovej fyzike, pojem kvantový počítač už takmer každý počul aspoň raz, pretože sa o ňom často píše a diskutuje. Tento fenomén sa stal populárnym aj z obchodného hľadiska. Mnohí ho využívajú na to, aby na ňom zarobili, keďže ide o oblasť s veľkým potenciálom a so značným množstvom peňazí. Práve toto vnímam ako odvrátenú stránku.

Existujú aj iné oblasti, ktoré v minulosti v určitom okamihu získali na popularite: kupráty, potom keď Bill Clinton inicioval Národnú iniciatívu pre nanotechnológiu (National Nanotechnology Initiative, NNI) v USA, tak to boli nanomateriály, neskôr zasa supravodiče a teraz je to kvantová fyzika.

Za týmto smerovaním sa skrýva aj istý prvok populárnosti a honba za finančnými prostriedkami. S tým, žiaľ, prichádza aj tendencia k určitému zveličovaniu výsledkov. Myslím si, že to nie je správne, pretože dôvera vo vedeckú expertízu v radoch verejnosti v súčasnosti čoraz viac upadá. Takýto prístup oslabuje dôveru verejnosti vo vedecký výskum.

Ľudia si hovoria: „Ja tomu neverím a mám na to právo.“ Objavujú sa presvedčenia, že Zem je plochá, že vakcíny nefungujú, či iné formy odmietania vedeckých faktov. Za tento skepticizmus môžeme, podľa môjho názoru, čiastočne aj my vedci.

Myslíte si, že je to tým?

Áno, pretože ak tvrdíme, že sa dostaneme na Mesiac, a o desať rokov tam stále nie sme, ľudia si povedia: „Sľubovali ste, že pristanete na Mesiaci a ešte stále tam nie ste? Takže ste sa mýlili.“ Je to, ako keby ste ľuďom sľubovali, že dosiahnete supravodivosť pri izbovej teplote zajtra alebo na budúci mesiac. Nie je to správne. Ak sľubujeme kvantový počítač na budúci rok, nie je to správne, pretože na budúci rok žiadny kvantový počítač nebude. Verejnosť má potom právo nedôverovať vedeckým tvrdeniam.

Čoraz častejšie nám navyše zháňanie financií na výskum zaberie rovnako veľa času ako samotný výskum. Ide doslova o preteky týkajúce sa financovania. Ak chcete získať financie a predkladáte hoci len návrh európskeho projektu, musíte sa zaviazať k výsledkom, ktoré dosiahnete do troch, štyroch alebo piatich rokov.

Máte stanovené míľniky: prvý rok spravím toto, druhý rok toto a ten ďalší zasa toto; v prípade, že neuspejem napríklad pri druhom míľniku, čo urobím potom… Predostriete strom rizík.

Mnohí výskumníci však nie sú v tejto fáze. Ak však chceme získať peniaze, musíme takto postupovať. Aj v rámci fyzikálnej komunity musíme sľúbiť príliš veľa, niečo celkom nové, exotické, aby sme získali financie na výskum.

Nemôže to byť aj problém takzvaných predátorských štúdií?

Myslím si, že je to všeobecnejšie. Aj keď to, čo ste spomínali, je možno ešte horšie. Vo všeobecnosti je to však dôsledok, jeden z dôsledkov systému, akým je výskum financovaný. Musíme podať žiadosť do národnej agentúry alebo európskej agentúry a sľúbiť príliš veľa.

Takže je to o peniazoch. Ako je na tom financovanie vedy vo Francúzsku?

Vo Francúzsku boli určité škrty vo financiách. Otázka je, ktorých oblastí sa šetrenie týka. V súčasnosti smeruje veľa peňazí práve do výskumu kvantových počítačov. Na európskej úrovni ide do tohto výskumu veľa peňazí, Francúzsko do toho dáva veľa peňazí, pretože musíme držať krok s USA aj s Čínou. Čiže do tohto výskumu smeruje veľa peňazí, ktoré potom zasa chýbajú inde. Takže odpoveď, samozrejme, závisí od toho, koho sa pýtate. (smiech)

Ako vnímate umelú inteligenciu? Ak hovoríme o populárnych témach, umelá inteligencia je v súčasnosti tiež populárna téma.

Áno, ale ak si zoberieme kvantové počítače, tie v skutočnosti ešte nemáme. Možno budú existovať v budúcnosti, to však s určitosťou nevieme povedať. Je to zložitá téma. Ľudia si myslia, že možno o päť rokov budeme mať kvantový počítač, že si ho budeme môcť kúpiť. Podľa mňa to tak nebude. Možno bude kvantový simulátor či veľmi špecifické kvantové objekty. Zato umelá inteligencia sa od čias svojho vzniku dostala na ďalšiu úroveň.

Používate ju pri svojej práci?

Na vyhľadanie informácií áno, pri experimentoch ako takých nie. Osobne som ju začal používať pre zábavu a zo zvedavosti. Potom som ju začal používať ako pomôcku pri prekladoch a pri písaní textov. Občas sa jej na niečo opýtam. Pri práci ju však v skutočnosti veľmi nepoužívam. Pri experimentoch sú naším pracovným nástrojom naše ruky. Je trocha desivé a zároveň úžasné, čo už umelá inteligencia dokáže.

V kultovom filme z osemdesiatych rokov Návrat do budúcnosti vedec Emmett Brown zostrojí stroj času. Keby ste mali možnosť cestovať v čase, kam by ste sa vybrali?

Dobrá otázka, sám si ju niekedy kladiem. Poznáte sériu sci-fi kníh Time Patrol? (Sci-fi Time Patrol, v českom preklade Strážci času, je séria poviedok a noviel amerického autora Poula Andersona uverejnených v rokoch 1955 až 1995, pozn. red.) Je o organizácii, tajnej agentúre Strážcov času, ktorí majú za úlohu zabraňovať zločincom, aby menili priebeh udalostí v minulosti a spôsobovali tým chaos v budúcnosti.

Prvý príbeh sa začína niekedy začiatkom 20. storočia v New Yorku a hovorí o tom, ako v budúcnosti vytvorili stroj času. V jednotlivých poviedkach členovia agentúry cestujú v čase do rôznych období histórie. Každá kniha série sa odohráva v inom časovom období a má inú tému, je to veľmi zaujímavé.

Do akého časového obdobia by som sa rád premiestnil? Nie som si istý, či chcem ísť teraz do budúcnosti, je desivá. Asi by som preferoval minulosť. Raz som to preberal s priateľom, ktorý je historik. Povedal som mu, že by som rád išiel do Japonska v období Edo. Povedal, aby som tam nešiel, že to boli veľmi zlé časy, keď bolo veľa chorôb.

Keď som bol mladší, túžil som sa pozrieť do starovekého Grécka, keď bolo urobených veľa objavov. Priateľ mi povedal: „Tam nechoď, v tých časoch bolo veľa vojen, za dva dni by si bol mŕtvy.“ Takže asi preferujem zostať v súčasnosti. Povedal by som, že niekedy máme romantickú predstavu o minulosti. V skutočnosti život nebol taký jednoduchý, ako sa nám dnes zdá.

Ako fyzik by som pravdepodobne chcel žiť na počiatku 20. storočia. V tom období fyzici spravili skutočne mnoho dôležitých a revolučných objavov. Myslím si, že v dobe, v ktorej žijeme dnes, ide v skutočnosti len o postupné zlepšovanie a nie o skutočnú revolúciu, ako to bolo začiatkom 20. storočia. Možno o druhú kvantovú revolúciu, tá sa však ešte neudiala. Začiatok 20. storočia bol pre fyzikov pravdepodobne veľmi vzrušujúci.

Mnohí rodičia majú na svoje deti veľké nároky. Vy ste experimentálny fyzik, vedec, študovali ste na renomovanej univerzite. Chceli ste, aby vaše deti išli vo vašich šľapajach?

Nie, nechcel som, aby robili niečo konkrétne. Chcel som, aby robili to, čo chcú ony, aby si vybrali samy. S manželkou im dávame na výber, majú možnosti. Ani moja dcéra, ani môj syn si nevybrali fyziku. Napadá mi v tejto súvislosti vtipná historka s mojou dcérou.

V tom čase, mala asi 14 rokov, dostali v škole za úlohu pripraviť projekt o tom, čo by v budúcnosti chceli robiť. Súčasťou projektu bol aj krátky sloh. Poprosil som ju, či by som si ho mohol prečítať. „Samozrejme,“ povedala. Stálo v ňom: „Neviem presne, čo by som raz chcela robiť, ale viem, čím byť nechcem. Za prvé taxikárka, za druhé fyzička.“ Pobavilo ma to a povedal som jej: „V poriadku, chápem to druhé, ale prečo nechceš byť taxikárka?“

Čo priviedlo k fyzike vás? Motivoval vás niekto z rodiny alebo ste mali dobrého učiteľa?

To je dobrá otázka. Môj záujem nevychádzal z rodiny, to určite nie. V škole som bol dobrý v matematike. Nedávno som sa nad tým zamýšľal. Ako tínedžer som chcel, aby boli veci správne alebo nesprávne, čierne alebo biele. Bolo pre mňa ťažké prijať, keď bolo niečo sivé. Z tohto dôvodu som napríklad nemal rád hodiny literatúry, keď sme mali premýšľať nad tým, čo chcel autor povedať. Ako môžem vedieť, čo chcel povedať? Je to predsa len moja interpretácia.

Práve preto boli pre mňa matematika a fyzika nadradené nad iné predmety, pretože ponúkali odpovede, ktoré boli buď správne, alebo nesprávne. Paradoxne, čím dlhšie pôsobím ako fyzik, vidím, že veci nikdy nie sú buď správne, alebo nesprávne, ale niekedy to tak je a inokedy nie. V našej práci nikdy nevieme, či postupujeme správne alebo nesprávne, či bádame tým správnym smerom.

Pravdepodobne išlo o nejaký druh neistoty, že som sa potreboval pohybovať len v dvoch extrémoch pravdy alebo lži. Je dobré si to uvedomiť. Ak sa vrátim k odpovedi na vašu otázku, bol som dobrý študent matematiky a zvyšok už priniesol život… Surfoval som, niesol som sa na vlne.

Keď spomínate mládež, venujete sa aj pedagogickej činnosti?

To nie, mám trvalý pracovný úväzok v oblasti výskumu. Môžem učiť, ak chcem, ale nemusím. Niekedy teda učím, ale je to sporadické, takpovediac homeopatické. Páči sa mi mať nejaký kontakt so študentmi. Mám čoraz menej vlastného výskumu. Snažím sa však pomáhať mladým výskumníkom pri experimentoch, mám veľa nápadov a baví ma to.

Čo plánujete v najbližšej budúcnosti?

Ak mám byť úprimný, mal by som začať pomýšľať na dôchodok. Predstava odchodu na dôchodok je pre mňa ťažká, ale ten čas sa pomaly blíži. Ešte nie som pripravený a navyše mám o šesť rokov mladšiu manželku. Naša predstava je odísť do dôchodku súčasne, takže stále mi ešte zostáva zopár rokov.

Jedna vec je na starnutí pekná: mnohé veci už beriete s väčším nadhľadom a niektoré veci sú vám ukradnuté. Už sa viac nestarám o financovanie ani o písanie projektov. Moje myslenie sa trocha zmenilo po covide. V čase pandémie, čo bolo ťažké a náročné obdobie, som oslávil šesťdesiatku.

Uvedomil som si, ako rýchlo sa dokážu veci zmeniť a všetkému môže byť veľmi rýchlo koniec. Nemohli sme pracovať, museli sme zostať doma. Povedal som si, v poriadku, čaká ma možno ešte zopár rokov práce, nebudem si ich kaziť nezmyslami. A naozaj, zmenilo to môj pohľad na prácu a moje myslenie. Snažím sa viac si to užívať. Tiež ma teší, ak môžem pripraviť experimenty pre mladých ľudí.

Čo sa týka najbližšej budúcnosti, nejaký čas strávim v Košiciach a potom sa vrátim do Grenoblu. V Národnom laboratóriu pre vysoké magnetické polia v Grenobli vytvorili zložité zlepšenie jedného z najsilnejších magnetických polí na svete. (V LNCMI-Grenoble dosahujú kontinuálne magnetické polia až 42 Tesla v hybridnom magnete, pozn. red.) Prvé experimenty boli robené už v apríli, ja plánujem prvé merania v decembri.

Na záver by som sa ešte chcela opýtať na ocenenie, ktoré ste dostali od Slovenskej akadémie vied. Čo pre vás znamená?

Pri takýchto oceneniach sa zvyčajne vyzdvihuje jeden človek. V tomto prípade som to bol ja. V skutočnosti však nejde o jednotlivca, celé je to o tímovej spolupráci. Nikto nemôže pracovať sám, najmä v modernej fyzike. Tento príbeh je výsledkom 25 rokov prebiehajúcej spolupráce medzi Grenoblom a Košicami, keď sme si počas celého procesu odovzdávali myšlienky, nápady a vedomosti.

Nikdy by som nemohol dostať slovenskú cenu bez slovenského tímu. Tiež by som nemohol tak dlho pracovať so slovenským tímom, keby som bol v Grenobli sám. Takže ide o tímy na oboch stranách, ktorým patrí táto cena, slovenskému a francúzskemu tímu.

Menovite by som sa rád poďakoval prof. Thierrymu Kleinovi z univerzity v Grenobli (Université Grenoble – Alpes & Institut Néel, CNRS). Poďakovanie patrí aj môjmu laboratóriu základného výskumu PHELIQS (Photonique, Électronique et Ingénierie Quantiques) na Commissariat à l’Énergie Atomique (CEA). Na slovenskej strane patrí poďakovanie vedeckej skupine pod vedením prof. Petra Samuelyho z Ústavu experimentálnej fyziky SAV, v. v. i., (ÚEF SAV) v Košiciach – Jozefovi Kačmarčíkovi, ktorý je tu dnes s nami, ako aj všetkým kolegom zo slovenskej strany.

(zh)