Vedec známy množstvom významných zoologických objavov pripomína, že človek nie je korunou tvorstva, ale len jeho malá súčasť.
Daniel Jablonski v Uzbekistane. Zdroj: Archív DJ
V rozhovore s vedcom sa dočítate:
- o jeho skúsenostiach z výskumu v ťažko dostupných a v politicky nestabilných regiónoch,
- o význame DNA dát a rekonštrukcii evolučných vzťahov,
- o tom, ako objavuje plazy na neznámych miestach, a o hrozbe ich vyhynutia,
- o tom, čo ho priviedlo z Česka na Slovensko,
- o tom, čo máme spoločné s plazmi.
Patríte k ľuďom, ktorým záľuba z detstva prerástla do povolania. Pamätáte si, čím vás plazy a obojživelníky zaujali ako malého chlapca?
Jašterice mi pripomínali malé dinosaury. Keď som videl, že niečo také behá po prírode, bol som unesený, pričom v oblasti, kde som vyrastal, žili len jašterice, neboli tam žiadne iné obrovské jaštery ako leguány alebo varany. Pamätám si, že ma fascinovalo aj to, ako sú mloky, napriek tomu, že patria k obojživelníkom, podobné jašterom, ktoré patria k plazom. Mimochodom, medzi obojživelníky patria aj žaby, ktoré sú od mlokov úplne odlišné.
O výskume v náročných regiónoch
Obojživelníky a plazy často skúmate v ťažko dostupných alebo v politicky nestabilných regiónoch: na Balkáne, Blízkom východe a v Strednej Ázii. Prečo práve tam?
Keďže sa tomuto odboru venujem už dlho, zaujímajú ma oblasti Eurázie, ktoré sú v tomto smere málo preskúmané. Miesta bohaté na živočíšne alebo rastlinné druhy, takzvané biodiverzitné centrá, však často ležia v miestach politických alebo vojenských konfliktov. Zdá sa, že to nie je náhoda. Existuje štúdia, ktorá zistila, že v rokoch 1950 až 2000 sa až 90 percent vojenských konfliktov odohralo v centrách biodiverzity a 80 percent z nich sa odohralo v ich najzaujímavejších častiach.
Keby sme to zjednodušili, ku konfliktom dochádza tam, kde je nielen bohatá živočíšna a rastlinná biodiverzita, ale aj bohatá etnická, kultúrna a náboženská diverzita ľudského druhu. Neporozumenie si naprieč rôznorodosťou je výbušné. Typickým príkladom je Blízky východ, ale aj Balkán. K Orientu mám však celoživotný vzťah a Áziu považujem za fascinujúcu oblasť. Napokon, je kolískou modernej civilizácie.
Miestni prírodovedci tam však asi nemajú od štátu veľkú podporu.
Prirodzene, keď obyvatelia určitého štátu musia riešiť vážne existenčné problémy, na ochranu prírody už neostáva čas, záujem a už vôbec nie prostriedky. Našťastie sa v každej krajine nájde aspoň zopár prírodovedcov alebo prírodovedných nadšencov, ktorí sa napriek všetkému nevzdávajú. Napríklad v Afganistane bolo pred zmenou režimu v roku 2021 niekoľko univerzitných študentov, ktorí sa snažili poznať a chrániť miestne endemické salamandry. Publikovali sme o tom aj štúdiu, ktorá o týchto tvoroch priniesla prvé informácie po štyridsiatich rokoch. Príkladom krajiny, kde je ochrana biodiverzity na posledných priečkach priorít, je Libanon. Napriek malej rozlohe je neuveriteľne rozmanitý, no herpetologicky málo poznaný.
Ako sa pri výskume v týchto krajinách chránite pred možnými rizikami vyplývajúcimi z politickej situácie? Zabezpečíte si pomoc znalca miestnych pomerov? Zažívate niekedy pri týchto cestách pocit ohrozenia?
Zažil som nezvyčajné situácie. Napríklad keď sme v Iraku prechádzali autom cez Kurdistan, museli sme sa pre hroziaci útok na plánovanej trase vrátiť. Bol som náhodným svedkom vojenskej operácie v blízkosti izraelsko-egyptskej hranice a v Pakistane som v istých oblastiach musel utajovať miesta pobytu pre možné riziko únosu. Nastali aj groteskné situácie, napríklad keď sa ma členovia Talibanu pýtali, prečo nie som na sociálnych sieťach. Bezprostredné ohrozenie života som zažil jediný raz v Bulharsku, keď sa mi nad stanom odohrávala silná búrka.
V týchto krajinách je veľa policajtov, vojakov a kontrolných staníc, ktorými musíte prechádzať, čo paradoxne znižuje riziko a zvyšuje bezpečnosť. Neraz ma navštívila tajná polícia, ktorá ma preverovala alebo chránila. Na hranici Vietnamu s Laosom ma pri hľadaní žiab pre vlastnú bezpečnosť v jeden večer zadržali a nemohol som do rána opustiť miestnosť, v ktorej som prespal. Dostal som totiž defekt na motorke a miestna hliadka sa čudovala, čo tam robím neskoro v noci. To bolo frustrujúce, lebo práve som bol na miestach, kde by sa dalo fotografovať veľa zaujímavých druhov, no ďalší večer som už musel cestovať inam. Žaby kvákali zo všetkých strán a ja som mohol len ležať a počúvať.
V niektorých krajinách mám priateľov a známych, ktorí mi pomáhajú. Bez nich by som sa napríklad do regiónov v Pakistane, ktoré sú mimo hlavných trás, dostal len ťažko. Najmä v oblastiach obývaných Paštunmi by ma bežní ľudia vnímali prinajmenšom ako podozrivého a polícia by ma rýchlo poslala preč. V Pakistane som často na cestách s kolegom z Prírodovedného múzea v Islamabade alebo s ľuďmi, ktorých pozná. Aj tak sa musím ohlásiť vopred a mať so sebou rôznu dokumentáciu.
Daniel Jablonski v Prírodovednom múzeu v Islamabade. Zdroj: archív DJ
Rolu však zohráva aj celkom iný spôsob života obyvateľstva. Niektoré oblasti Blízkeho východu a napríklad veľkú časť Pakistanu a Afganistanu tvoria kmeňové územia. Čiže keď tam príde niekto cudzí, slušnosť káže, že by mal najprv hovoriť s človekom, ktorý má v okolí rešpekt. Musím byť trpezlivý a dovoliť ľuďom, aby ma spoznali. Dáme si čaj, diskutujeme. Keď vnímajú, že som tam skutočne preto, aby som študoval zvieratá, všetko je v poriadku, ešte mi aj radi pomôžu. Sú na tú prácu veľmi zvedaví, lebo špeciálne plazov sa obávajú.
Napríklad na brehu rieky Indus som navštívil potomkov jednej z najvplyvnejších rodín v Pakistane, ktorá hostila mnoho významných ľudí, okrem iných aj kráľovnú Alžbetu II. To som pred návštevou netušil. Keďže z tejto rodiny bol miestny guvernér, s kolegom sme ho len chceli informovať o tom, čo tam robíme. No on nám požičal auto, ozbrojený sprievod, poskytol nám ubytovanie. Vďaka tomu som sa dostal do lokality, kde som objavil gekóny známe len zo starého typového materiálu. Vtedy som urobil vôbec prvé detailné fotografie tohto druhu na svete. Na základe dobrých kontaktov v známom údolí Swat sa nám zasa podarilo objaviť jaštera, ktorý je známy len z jedného exemplára uloženého v Prírodovednom múzeu v New Yorku.
Objavy sa dajú urobiť aj priamo v múzejných zbierkach, ako sa to podarilo v prípade druhu Eremias kakari, ktorého sme opísali z územia Pakistanu v roku 2020. Jeden exemplár tohto druhu bol 50 rokov v zbierkach múzea v Bonne, ale pod iným menom a z inej krajiny. Nemeckí kolegovia ho teda mohli mať opísaného dávno, ale nikto netušil, že ide o neznámy druh.
O rekonštrukcii evolučných vzťahov
Hneď ste vedeli, že exemplár v Zoologickom múzeu v Bonne je taký istý, aký ste našli v Pakistane?
Hneď nie. Eremias kakari sme na základe morfológie opísali v roku 2020. No už v roku 2018 a 2019 sme s kolegami robili aj DNA fylogenetické analýzy, čiže rekonštrukcie evolučných vzťahov rodu, do ktorých bol nový druh zahrnutý. Našli sme zaujímavé súvislosti, ktoré sa premietli aj do taxonómie (klasifikácie organizmov, pozn. red.).
Popri štúdiu materiálu som narazil na exemplár označený E. fasciata, ktorý získal nemecký prírodovedec profesor Clas Naumann v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vo východnom Afganistane. No nesedelo mi to, lebo som vedel, že E. fasciata obýva celkom iný typ prostredia juhozápadného Afganistanu.
Hore zľava: Bufotes cypriensis a Vipera graeca. Dole zľava: Elaphe sauromates a Eremias scripta. Zdroj: Daniel Jablonski
Keď som vložil dostupné dáta do mapy, zistil som, že exemplár z Nemecka bol chytený v lokalite, ktorá je blízko typovej lokality E. kakari z Pakistanu, takpovediac cez kopec. Požičal som si exemplár z múzea, preštudovali sme si ho a zistili sme, že ide o ten istý druh, ktorý sme opísali v roku 2020. Kolegov v Bonne to dosť prekvapilo, je to kuriózne a vlastne aj vtipné.
Teraz sa snažíme študovať ďalšie muzeálne exempláre, či tam náhodou neleží ešte niečo zaujímavé alebo nové. Pri výskume sa stávajú aj takéto náhodné objavy. Pre niekoho to nemusí byť veda, ale mne ako zoológovi to robí radosť. Tá radosť bola dvojnásobná aj preto, lebo nález predstavoval ďalší druh pre faunu Afganistanu, teda krajinu, ktorej sa intenzívne venujem.
Mám dojem, že médiá o vašich objavoch informujú dosť často. Ako sa vám ich darí robiť? Na základe dostupných informácií dedukujete, že toto je lokalita, kde by mohli byť ešte nejaké neobjavené plazy?
Nepatrím medzi ľudí, ktorí by objavili veľmi veľa nových živočíchov. Moji kolegovia z rôznych častí sveta, ktorí pracujú na miestach bohatých na biodiverzitu, objavujú aj desiatky druhov ročne. Aj na veľmi malom území dažďového lesa alebo v krasových tropických jaskyniach juhovýchodnej Ázie môžu nájsť hneď niekoľko nových druhov obojživelníkov a plazov. Otázka znie, či sú to druhy v zmysle, v akom ho bežne chápeme. Niektoré súčasné štúdie ukazujú, že to tak nemusí byť. To je však prirodzený proces poznania. Na začiatku dvadsiateho storočia vedci opisovali druhy často na základe vágnej morfológie a dnes vieme, že to druhy neboli. Ani bežne používané genetické dáta nie sú vždy jednoznačné.
Daniel Jablonski s pomocníkom pri výskume v Pakistane. Zdroj: archív DJ
To ukazuje, že tento výskum nie je jednoduchý. Mal som však šťastie, že som so skvelými kolegami z celej Európy prispel k riešeniu evolúcie a taxonómie niekoľkých bežných a dobre známych palearktických rodov obojživelníkov a plazov, ako sú užovky z rodu Natrix, zmije z rodu Vipera, gekóny z rodu Mediodactylus, slepúchy, jašterice z rodu Eremias, Podarcis a Lacerta alebo ropuchy z rodu Bufotes. Tieto výsledky zásadne zmenili pohľad na druhovú diverzitu a historický vývoj herpetofauny Európy (dnes predstavuje viac ako 300 druhov), a teda aj na ich ochranu.
Pre mňa je objavovanie zaujímavé práve z pohľadu štúdia evolučnej histórie a distribúcie takzvaných fylogenetických línií, teda vetiev na pomyselnom strome života. Vo výskume sa zameriam na nejakú skupinu alebo druh a do terénu alebo múzea sa vydávam nájsť materiál z rôznych miest ich výskytu. Napríklad viem, že pri konkrétnom druhu hada je istá morfologická variabilita (rôznorodosť foriem, pozn. red.) na rôznych územiach. Uvažujem, či je to len odraz nejakých lokálnych adaptácií, alebo za tým môže byť niečo hlbšie, napríklad genetická diverzita vychádzajúca zo špeciácií (špeciácia vypovedá o tom, ako sa formujú druhy, je hlavnou súčasťou evolučnej biológie, pozn. red.).
Tú nevidím, kým neanalyzujem DNA. Takže skúsim získať základný DNA materiál z rôznych populácií, aby som ho mohol porovnať s tým, čo je k dispozícii. Keď sa, zjednodušene povedané, preukážu rozdielnosti v genetike, ktoré sú následne podporené napríklad aj morfológiou či ekológiou, predpokladám, že mám pred sebou niečo nové, čo prešlo nezávislou evolúciou od druhu, ktorý je mu podobný. Často to tuším aj oveľa skôr. Opísať nový druh je už len čerešnička na torte.
Môžete uviesť príklad?
Od čias svetoznámeho prírodovedca Carla Linného sme si mysleli, že slepúch lámavý (Anguis fragilis), ktorého opísal v roku 1758 vo Švédsku, je široko rozšírený druh s nie príliš jasnou morfologickou variabilitou. V roku 2010 sme sa s kolegami pod vedením Václava Gvoždíka a Jiřího Moravca z Národného múzea v Prahe pozreli na gény slepúchov a s úžasom sme zistili, že v tomto „druhu“ je niekoľko samostatných línií, ktorých nezávislý vývoj prebieha pravdepodobne už viac ako päť miliónov rokov. Napriek tomu sú morfologicky natoľko podobné, že keby sa na ne pozrel laik, pravdepodobne povie, že ide o jeden druh. To si až do rozvoja modernej analýzy DNA mysleli aj zoológovia, aj keď postupne rôznym populáciám pripisovali rozličné mená.
Ukazuje to, aké dôležité je skúmať živočíchy z viacerých hľadísk a porovnávať dáta. Živočíchom je, samozrejme, jedno, kam ich zaradíte alebo či ich pomenujete. Len ľudský druh má potrebu stále niečo klasifikovať, čo je pre nás veľmi užitočné. Taxonómia a biologická nomenklatúra sa totiž objavuje v rôznych sférach našich potrieb. Biologická nomenklatúra je dôležitá pre konzistenciu a jednoznačnosť. Vďaka nej dokážete presne povedať, aký had vás uhryzol, na základe čoho vám podajú špecifické sérum, a vy prežijete.
Veľkú časť Pakistanu a Afganistanu tvoria kmeňové územia, na ktorých slušnosť káže, aby sa cudzinec miestnym predstavil. Fotografia je z Pakistanu. Zdroj: archív DJ
O objavoch plazov na neznámych miestach a o hrozbe ich vyhynutia
Keď ste už na mieste, kde by ste podľa predpokladov mohli nájsť neznámeho živočícha? Skúmate terén detailne meter po metri alebo sa len voľne prechádzate?
Prechádzam sa, obraciam kamene, dívam sa do štrbín, najčastejšie pátram v noci. Hľadám plazy a obojživelníky na miestach, kde by sa mohli ukrývať. Pomerne bežne sa mi stáva, že idem za nejakým druhom živočícha a nájdem úplne iného. V jednej púštnej oblasti v Pakistane predo mnou prebehol po skalnom výbežku gekón. Podarilo sa mi ho chytiť, a keď som sa naňho detailne pozrel, hneď som si bol istý, že je pre vedu neznámy. Pri analýze DNA sa to potvrdilo. Toto je pre mňa pocit naozajstného zoologického objavovania.
Vplyvom globálneho otepľovania mnohým zvieratám aj rastlinám hrozí vyhynutie. Ako sú na tom plazy a obojživelníky?
Všeobecne by sa dalo povedať, že obojživelníky sú na tom v tomto prípade horšie ako plazy. Z plazov je dnes ohrozených vyše 1 800 druhov z celkových asi 11-tisíc, najviac krokodíly a korytnačky. Odborná literatúra o tom hovorí jasne a zmeny možno pozorovať aj u nás. Zdá sa, že sa zmenšujú aj populácie kedysi bežných žiab, mlokov alebo jašteríc. Napríklad jašterica krátkohlavá, ktorá bola kedysi v každej záhradke, alebo skokan hnedý akoby z krajiny vymizli. Aj podľa dostupných štúdií sú obojživelníky celosvetovo už v istom štádiu vymierania. Za posledné dve desaťročia došlo k alarmujúcemu počtu vyhynutí. Predpokladá sa, že vyhynulo takmer dvesto druhov obojživelníkov a populácie najmenej 45 percent druhov ubúdajú.
Posledné dekády strácame druhovú diverzitu pre klimatickú zmenu, degradáciu prostredia, rozširovanie ľudských obydlí a pravdepodobne aj vinou plesňových ochorení.
No za posledných desať rokov sa počet opísaných druhov obojživelníkov zvýšil priemerne o 150 druhov ročne. Boli objavené aj nové rody a dokonca čeľade. Tieto čísla si neodporujú, iba sa ukazuje, aká nepoznaná bohatosť sa medzi obojživelníkmi sveta môže ukrývať. A to nehovorím o tom, že pravdepodobne vyhynuli a hynú aj druhy, ktoré sme nikdy nestihli spoznať. Základný výskum svetovej biodiverzity je preto veľmi dôležitý.
Vedec často hľadá plazy a obojživelníky v noci. Zdroj: archív DJ
Vieme, že príčinou globálneho otepľovania je človek a jeho činnosť. No čo je za plesňovými ochoreniami obojživelníkov?
Úplne presne vám neodpoviem, lebo na to nie som špecialista, ale jednou z príčin ich veľkého šírenia je globalizácia. Globalizácia prináša pozitívne veci, ale má aj svoje riziká, čo sme videli počas nedávnej pandémie ochorenia COVID-19. Plesňové ochorenie, ktoré ohrozuje obojživelníky, tiež pochádza z východnej Ázie, pravdepodobne z Kórey. Zdá sa, že tam boli centrá vzniku chytridiomykóz, ktoré postihujú kožu obojživelníkov. Vinou obchodu so zvieratami sa však počas dvadsiateho storočia šírili na rôzne miesta sveta, kde zasiahli viaceré ich populácie. I keď je možné, že chytridiomykóza by sa rozšírila tak či tak, ľudská činnosť k tomu výrazne prispela a proces urýchlila. Dnes je chytridiomykóza zachytená napríklad aj v odľahlých horských oblastiach strednej Afriky. Našťastie sa ukazuje, že niektoré populácie obojživelníkov nie sú na túto chorobu až také citlivé.
Neexistuje nejaká vedecká organizácia, ktorá by sa snažila vymierajúce druhy plazov a obojživelníkov uchovať pre budúcnosť?
Spoločne pre globálnu ochranu obojživelníkov a plazov nie, ale existuje napríklad Amphibian Survival Alliance a na lokálnej úrovni existuje veľa spoločností, záchranných centier a programov. Sú tu zoologické záhrady, ktoré sa s týmto cieľom venujú niektorým ohrozeným skupinám živočíchov. Podľa mňa by to mala byť aspoň sčasti náplň každej zoo. Lebo keď sa pozriete na bežné zoo, zistíte, že chovajú často to isté. Majú slony, žirafy, zebry, šelmy, ľudoopy či okrasné vtáky, teda zvieratá, ktoré sú pre návštevníka atraktívne na pohľad. Zoo, ktoré sa venujú menej známym skupinám ohrozených druhov sú, zdá sa, v menšine.
V tomto smere je veľmi progresívna Zoo Praha, známa práve tým, že chová aj veľmi vzácne zvieratá, ako napríklad jedovaté jaštery varanovce bornejské. Veľmi si vážim, že do svojej kolekcie nedávno zahrnuli aj vzácnu užovku Elaphe urartica, ktorú sme opísali v roku 2019 a pomenovali podľa starovekého arménskeho kráľovstva. A, samozrejme, majú aj pre diváka atraktívne zvieratá. Chov a štúdium ohrozených a vzácnych druhov by mohol byť obrovský benefit zoo. Zároveň by tak mohli vznikať nové pracovné možnosti pre špecialistov, ktorí vyštudujú napríklad etológiu či zoológiu, ale nie vždy nájdu uplatnenie vo výskume.
O tom, čo vedca priviedlo z Česka na Slovensko
Pochádzate z Česka, z Karvinej, ale vyštudovali ste Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Čo vás k nám pritiahlo?
Vyrastal som v trojuholníku medzi česko-poľsko-slovenskými hranicami a zo žartu hovorím, že ma asi podvedome lákalo nejaké ďalšie trojhraničie, ale niekde na juhu. Poloha hlavného mesta Slovenska je v tomto úplne unikátna. V skutočnosti mi vždy vnútorne bola bližšia Panónska panva s Dunajom než Česká kotlina. Odmalička navštevujem Balkánsky polostrov a pamätám si, že keď som uvažoval o štúdiu, rozmýšľal som aj nad tým, že je lepšie cestovať na juh z Bratislavy než napríklad z Prahy. Hovoril som si, že na Slovensku je to s plazmi trochu zaujímavejšie, aj podnebie Panónie je príjemnejšie. Dôvody boli aj osobné, mal som tu známych a tak ďalej. Takže pre tento región bolo viac dôvodov a myslím si, že tak to malo byť.
Svojím bádaním prispievate k podrobnejším znalostiam o evolúcii plazov. Čo je pre vás na nej najfascinujúcejšie?
Plazy sú fascinujúce. Zjednodušene si predstavte, že keď pred stámiliónmi rokov vznikala mnohobunkovosť, evolúcia vo vodnom prostredí dospela až k starodávnym rybám, čiže k prvej skupine živočíchov, ktorá mala chrbticu tak ako my. Jedna vývojová línia predkov suchozemských živočíchov prešla na súš, odtiaľ už bol krok k vývoju plazov a cicavcov. Medzi cicavce patria primáty a medzi primáty patria ľudoopy, čo sme my. Evolúcia plazov je fascinujúca, je to príbeh nás všetkých.
O tom, čo máme spoločné s plazmi
Dá sa zjednodušene povedať, že aj s plazmi máme niečo spoločné a vlastne so všetkými živočíchmi, lebo všetko živé vyšlo z vody?
Je to tak. Treba pamätať na to, že stále sme s vodou prepojení. V maternici je plodová voda nevyhnutná na rast a vývoj plodu, podobne aj vajce plaza má tekutiny v zárodočných obaloch. Teraz, samozrejme, analogicky zjednodušujem. V dospelosti má človek, ktorý váži 70 kilogramov, v tele asi 42 až 45 litrov vody.
Epifýza, malá žľaza s vnútornou sekréciou, ktorá leží nad naším stredným mozgom, má evolučnú súvislosť s parietálnym, takzvaným tretím okom plazov, čo je svetlocitlivý orgán. Tento orgán na hlave je viditeľný pri hatériách a iných jašteroch. Všeobecne nemá schopnosť vytvárať obrázkový vnem ako pravé oči stavovcov, vníma iba intenzitu svetla a čas osvietenia. Epifýza u človeka produkuje melatonín a reguluje denný rytmus podľa toho, koľko svetla dopadá na sietnicu oka. Je to úžasné! Bolo by zadosťučinením mojej snahy, keby sme celkom prirodzene vnímali fakt, že všetko živé na Zemi je výsledkom dávnych udalostí, ktoré nás spájajú. A napriek tomu je každý druh jedinečný, tvorí ho celkom unikátny genetický kód. Keď pre našu apatiu alebo bezohľadnosť o tú unikátnosť prídeme, bude to navždy stratené. Ľudia smútia za vakovlkom tasmánskym alebo drontom maurícijským, ale druhy hynú stále.
Žiaľ, necítime to prepojenie, ale sme jedna rodina. Preto by sme k tomu mali viesť naše deti už odmalička. Mali by sme ich učiť a pripomínať im, že človek nie je korunou tvorstva, ale len jeho malá súčasť.
