Osemdesiat percent celosvetovej populácie tučniaka obrovského vyhynie do konca tohto storočia.
Tučniak okatý na zasneženom kopci na Antarktickom polostrove. Zdroj: iStockphoto.com
Nie je žiadnym prekvapením, že sa 21. storočie stalo úskalím pre mnoho zvierat vo voľnej prírode. So zvyšujúcim sa znečistením ovzdušia a narastajúcimi teplotami v dôsledku globálneho oteplenia sú viaceré druhy živočíchoch v každodennom ohrození. Nadmerný rybolov a topenie ľadovcov sú v ekosystéme tučniakov ich najväčšími nepriateľmi. Pre zlepšenie povedomia o ich živote si pripomíname Svetový deň tučniakov každoročne 25. apríla.
Čím je tento deň výnimočný?
Svetový deň tučniakov je príležitosť na lepšie porozumenie a ocenenie nevšednosti jedného z mála prirodzených vtáčích obyvateľov Antarktídy.
Našu planétu obýva dokopy až osemnásť rôznych druhov tučniakov, pričom jedenásť z nich patrí do Červeného zoznamu ohrozených druhov, ktorý vydáva Medzinárodná únia na ochranu prírody a prírodných zdrojov. Prirodzeným prostredím všetkých z nich je južná pologuľa.
Podľa Antarktickej a južnej oceánskej koalície je práve 25. apríl vo svete tučniakov významným dňom.
Tučniaky okaté (Pygoscelis adeliae) sú vzrastovo najmenší, avšak najrozšírenejší druh, ktorý migruje v tomto čase na sever Antarktídy. Slovenský názov dostal podľa typického znaku, výrazného bieleho kruhu okolo očí. Priemerná denná aprílová teplota v miestach ich najjužnejšieho výskytu je dvadsaťštyri stupňov Celzia. Dôvodom, prečo sa premiestňujú, je príchod obdobia polárnych nocí. Na zem nedopadnú priame slnečné lúče až pol roka. Keďže tučniaky okaté sú pri zháňaní potravy odkázané na zrak, migrujú za slnkom severne, kde majú zimoviská, až 13-tisíc kilometrov.
Nie všetky tučniaky okaté však migrujú na dlhé vzdialenosti. Za posledných tridsať rokov klesla populácia tohto druhu tučniakov na severe Antarktídy, v ich prirodzenom biotope, v dôsledku migrácie do iných regiónov až o deväťdesiat percent. Jedna tretina ich celkovej populácie sa teraz rozmnožuje a hniezdi v južnej časti Antarktídy, v oblasti Rossovho ostrova. Toto miesto je dodnes jedným z mála na Zemi, ktoré ešte obklopujú vody bohato pokryté ľadom a kryhami. Život tučniakov sa spája s množstvom dostupného ľadu, ktorý im poskytuje dôležitú možnosť lovu rýb a planktónu.
So stúpajúcou teplotou sa v októbri vracajú naspäť do oblastí morí, stavajú si hniezda z kamienkov a vychovávajú mláďatá. Pozoruhodným zistením je, že pár sa vždy vracia, skoro na milimeter presne, na pôvodné hniezdisko z predchádzajúceho roka.
Mláďa tučniaka okatého si vyžaduje pozornosť od matky. Zdroj: iStockphoto.com
Nemajú kožuch. Čo ich hreje?
Prostredie, v ktorom tučniaky žijú, je jedno z najextrémnejších na planéte. Aby v ňom prosperovali, potrebujú dobrú izoláciu. Veľryby majú veľa tuku, tulene hustý kožuch, ale vtáky nemajú ani jedno z toho. Z evolučného hľadiska sa vtáky vyhýbali čomukoľvek, čo by znemožnilo ich schopnosť lietať. Telo tučniakov pokrýva perie, ktoré je krátke, ryhované a vzájomne prepojené tak, aby zachytávalo vnútri vzduch. A práve vzduch vytvára izolačnú vrstvu. Spomedzi všetkých vtákov majú tučniaky najhustejšiu vrstvu peria, ktorá neprepúšťa vietor ani vodu. Vrstva zachyteného vzduchu sa počas ponorov do vody stlačí, po vynorení na breh si tučniaky svoje perie urovnávajú pomocou zobáka.
Nohy a plutvy sú jediné časti na tele, cez ktoré strácajú teplo. Svaly, ktoré ich ovládajú, majú v hlbších, konštantne teplých, častiach tela, a preto ich ovládajú aj počas zlých poveternostných podmienok. Ďalšou adaptáciou je zmenšenie plochy kontaktu so snehom alebo ľadom, na ktorej stoja. Pri nízkych teplotách sa tučniaky navážia dozadu a stoja na svojich pätách prstami smerom nahor. Svoj pevný chvost, v ktorom je obmedzená cirkulácia krvi, vďaka čomu nestratia telesné teplo, využívajú, aby zabránili pádu.
Pre zahrievanie vajíčka idú na pokraj svojich síl
Druh tučniaka obrovského (Aptenodytes forsteri) sa rozmnožuje v najchladnejšom prostredí zo všetkých vtákov, teplota vzduchu môže dosiahnuť mínus štyridsať stupňov Celzia a rýchlosť vetra stoštyridsaťštyri kilometrov za hodinu. Počas párenia a inkubácie vajec neprijímajú samce žiadnu potravu až štyri mesiace, no napriek tomu si udržiavajú telesnú teplotu tridsaťosem stupňov Celzia. Samice si zatiaľ počas tejto doby vytvárajú zásoby a lovia na mori.
Tučniaky sa potrebujú počas chladných dní zahriať, a tak využívajú sociálnu termoreguláciu, aby profitovali z tepla iných jedincov. Stovky až tisíce tučniakov vytvárajú zhluky, v ktorých sa tisnú blízko k sebe a zohrievajú pod sebou oplodnené vajcia. Tým zmenšujú plochu, ktorá je vystavená vonkajšiemu chladu a vetru. Samce sa však priamo nedotýkajú, to by spôsobilo stlačenie peria, a teda narušenie izolačnej vrstvy. Tí, čo sú na okraji skupiny, musia chvíľu znášať najhoršie miesta pre dobro ostatných, avšak vzápätí sa vystriedajú.
V čase príchodu samíc majú samce len šesťdesiat percent svojej pôvodnej telesnej hmotnosti. Napriek tomu musia po odovzdaní vajíčka samičke prejsť za potravou do cieľovej destinácie ešte päťdesiat až sto kilometrov.
Výmena vajec medzi tučniakmi veľkými na St. Andrews Bay, Južná Georgia v južnej časti Atlantického oceánu. Zdroj: iStockphoto.com
Čierny smoking
Čierne sfarbenie chrbta, ktoré pripomína kabát, spôsobuje, že tučniaky pôsobia elegantne. Navyše je to praktické. Tmavé farby absorbujú viac svetelnej energie ako svetlé. To znamená, že čierno sfarbená zadná strana tučniakov efektívnejšie absorbuje teplo zo slnka ako ich svetlé perie vpredu. Tučniaky využívajú toto kontrastné sfarbenie. Otáčajú sa k slnku čiernou časťou v prípade, že sa potrebujú ohriať a, naopak, bielou časťou, keď sú prehriate. Tučniaky galapágske (Spheniscus mendiculus) sa mnohokrát vznášajú na hladine vody, pričom vystavujú tmavé chrbty nad hladinu, a tým absorbujú slnečné žiarenie.
Farebné operenie je energeticky náročnejšie, čo je tiež jeden z dôvodov tohto čierno-bieleho sfarbenia. Niektoré hypotézy tvrdia, že je to aj otázka kamufláže pred predátormi. Zvrchu splýva čierny chrbát s tmavomodrým morom a ich biele brušká zas vytvárajú krytie z pohľadu zospodu, oproti jasnému slnku na hladine.
Globálne otepľovanie a kríza tučniakov
Počty tučniakov obrovských, a nielen ich, každoročne drasticky klesajú. V posledných rokoch kolónie žijúce v oblasti Halley Bay a Cape Crozier trpeli devastujúcim prepadom v nových prírastkoch, pretože kryhy sa predčasne odtrhli. Malé tučniaky, ktoré ešte nevedia plávať, ostali takto uväznené, čo viedlo k tomu, že tisícky z nich sa utopili.
Vedci predpokladajú, že osemdesiat percent celosvetovej populácie spomínaného druhu vyhynie do konca tohto storočia. Ak by však krajiny, ktoré sa zaviazali k Parížskej dohode, dokázali udržať globálne otepľovanie na jednom a pol stupni Celzia, mohol by sa znížiť pokles druhu len na tridsať percent a neskôr aj stabilizovať. Počet tučniakov čiapočkatých, ktoré sú pritom zaradené do najmenej ohrozenej kategórie, sa za posledných 50 rokov na Sloňom ostrove znížil o šesťdesiat percent.
Prečo je ale pokles v ich populáciách taký alarmujúci? Tento úbytok naznačuje fundamentálnu zmenu ekosystému v Južnom oceáne. Tučniaky sú indikátormi zdravia celého okolitého životného prostredia. To znamená, že čím menšie budú ich populácie, tým viac bude odumierať život v našich oceánoch a naopak.
Zdroje: Birdlife, New York Times, Audubon, Pressbooks, Tawakiproject, BiologicalDiversity, DOI: 10.1098/rsbl.2012.1192, DOI: 10.1890/09-0688.1
