Dr. Robert Hofrichter (1957) je rakúsky zoológ, morský biológ, knižný autor, fotograf, cestovateľ a ochranca prírody. Pôvodom je zo Slovenska, narodil sa v Bratislave. Po opustení Československa v roku 1981 sa usadil v rakúskom Salzburgu, kde žije doteraz. Na Salzburskej univerzite vyštudoval morskú biológiu, zoológiu a ekológiu. Štúdium ukončil v roku 1995 získaním doktorátu. Už počas štúdia sa intenzívne venoval Stredozemnému moru a problematike jeho ochrany. K tomuto účelu neskôr založil viacero neziskových a mimovládnych organizácií.
V súčasnosti sa intenzívne venuje cestovaniu po svete, potápaniu, fotografovaniu a produkcii dokumentárnych filmov pre nemecké televízne stanice, zameraných na ochranu mora a prírody, hlavne ale písaniu popularizačných kníh o prírode a moriach, ktorými sa dá osloviť širší okruh čitateľov. Publikoval množstvo novinových a časopiseckých článkov pre rakúske a nemecké periodiká. Je tiež autorom asi 25 odborných a populárno-náučných kníh.
V roku 2014 vydal pod pseudonymom Bob Robins svoju románovú prvotinu nazvanú „Das Vermächtnis der Tiefe“. Ide o triler z prostredia Stredozemného mora. V tom istom roku, spolu so svojím bratislavským synovcom Petrom Janovičkom, napísal historickú knihu s názvom „Von Pressburg nach Salzburg: Grenzgänge zwischen Städten, Völkern und Regionen der k. u. k. Monarchie“, ktorou sa snažia navzájom zblížiť susedské národy v Strednej Európe (tento rok má vyjsť vo Vydavateľstve SLOVART aj v slovenčine). V roku 2017 napísal populárno-náučnú publikáciu o hubách s názvom „Das geheimnisvolle Leben der Pilze – Die faszinierenden Wunder einer verborgenen Welt“ (jej slovenský preklad tento rok vydá vydavateľstvo IKAR), v ktorej čitateľom vysvetľuje prítomnosť húb všade okolo nás a ich dôležitosť pre zachovanie života na našej planéte. Práve vyšla jeho kniha o oceánoch.
M. BARTOŠOVIČOVÁ: Ako hodnotíte s odstupom času svoje rozhodnutie žiť a študovať v Rakúsku?
R. HOFRICHTER: Emigroval som za hlbokého reálneho socializmu. Bol som mladý, mal som iba 23 rokov a teda život pred sebou. S určitosťou by som v starej vlasti nikdy nebol dostal tú veľkolepú možnosť študovať čo ma zaujíma, potápať sa, cestovať po svete, fotiť krásy podvodného sveta. Rakúsko bolo v tej dobe, ku koncu Kreiskeho éry, veľmi sociálne. Dostával som slušné štipendium 8400 šilingov mesačne (bol som už otec rodiny, mal som syna) a veľa som žil pri mori v zahraničí. Rakúsku som teda veľmi vďačný, že mi umožnilo takúto kariéru. V tej dobe sa študovalo oveľa voľnejšie ako dnes, bez medzinárodných predpisov. Dnes mi pripomína univerzita školu, tvrdý režim. Ja som ešte mohol študovať čo som chcel a hneď som začal morskou biológiou. Povinné predmety, ako fyziku, chémiu, biochémiu a podobne, som urobil až v siedmom semestri. Som rád, že som našiel rozhodnosť, neotáľať, nerozmýšľať a jednoducho odísť. Na tú dobu to bolo jediné rozumné rozhodnutie.
M. B.: Čo Vás najviac teší z toho, čo ste dosiahli?
R. HOFRICHTER: Možnosť robiť v živote to, čo človeka teší, čo ho najviac zaujíma, život a príroda. To je veľké privilégium. Často pozorujem ľudí v obchodoch, predavačky, akýchkoľvek ľudí, čo niekde obsluhujú, čakajú túžobne na týždeň alebo dva dovolenky. Je to úžasné, keď človek prežíva takú radosť vo všedný deň, úplne je jedno aký je to deň a či je sviatok. Takže prevláda vďačnosť za to smieť vykonávať takéto zamestnanie. Cestovať po svete, objavovať korálové útesy a tropické pralesy, spoznávať iné časti Zeme… Človeku sa rozširuje horizont a vníma život inak, ako keby sedel zatvorený stále len v jednej kancelárii.
Dr. Robert Hofrichter s domorodými deťmi počas výskumnej cesty v Západnej Papui
M. B.: Čím Vás zlákalo štúdium biológie?
R. HOFRICHTER: To bolo jasné od skorého detstva. Mali sme malé záhradné jazierko, žili tam riasy, vodné blšky Dafnia, larvy komárov a rybičky, ktoré som tam dal. Nič na svete nebolo viac zaujímavé ako pozorovať život vo vode. Potom som začal zbierať chrobákov a motýle. Pre chlapca to boli zážitky a majetky hodnejšie viac ako milión… nájsť fúzača alpského, no to bol úplný vrchol. Dať ho do éteru a napichnúť na entomologický špendlík – dnes by som to už neurobil, ale vtedy som to ešte nevnímal ako niečo zlé. Chodil som chytať žaby a jašterice. Potápať som sa začal v Senci s jednou starou potápačskou fľašou, čo nemala nič, len jednu hadicu do úst. Ani som nevedel koľko tam je vzduchu, ani ako som hlboko. A nemal som vôbec strach, lebo som nebezpečenstvá potápania nepoznal. Neskôr to už bola neskrotná túžba poznať hĺbky Stredozemného mora a ešte neskôr tropických morí, hlavne korálových útesov. Urobil som všetko pre to, aby sa to uskutočnilo.
Plavba na lodi – Dr. R. Hofrichter so skupinami školákov v blízkosti ostrova Krk v Chorvátsku
M. B.: Pán doktor, čomu sa venujete v súčasnosti?
R. HOFRICHTER: Momentálne sa snažím dopísať ďalšie knihy o hubách a moriach. V najbližších mesiacoch vediem viaceré exkurzie do Delty Dunaja v Rumunsku, sú hlavne ornitologické, ale aj všeobecne náučné. Je to úžasný zážitok pozorovať v Európe stovky pelikánov a veľké množstvo vtáctva. Potom sa už ide na ostrov Krk do Chorvátska, kde mám malú súkromnú školu o moriach, nemecky sa volá Schule am Meer. Chodia k nám zo škôl v Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku a my ich učíme tajomstvám morí a potrebe ich ochrany. Je to krásna práca. A tak to ide ďalej – koncom augusta na Krétu, kde máme tiež projekt, potom zasa na Krk, a keď už je u nás moc zima, tak do Dahabu (Sinai, Červené more, Egypt), kde od roku 2002 prevádzkujem ďalšiu výskumnú stanicu. Tam rád trávim časť zimy, pár metrov od korálového útesu. Pozorujem, ako tá celá krása postupne upadá…
M. B.: Čo Vás čaká vo výskumnej práci v najbližšom období?
R. HOFRICHTER: Dokončenie môjho životného diela Das Mittelmeer. Malo to vyjsť už v roku 2004 alebo 2005, potom čo diely I. a II. mali obrovský úspech. Ale došli mi prostriedky, nebol som schopný to dokončiť. Odvtedy sa to ťahalo a veľmi ma to zaťažovalo. Teraz sa črtá sponzor, a to znamená urobiť diel III. a IV., vydať prvé dva aktualizované a nanovo a tiež naštartovať anglický preklad. Je to snáď najväčšie kompendium (vedecká príručka so základnými poznatkami daného odboru) poznatkov o Stredozemnom mori v nemeckom jazyku. Keď sa to podarí budem spokojný. Spolupracuje na tom asi 200 expertov z celého sveta.
Dr. Robert Hofrichter fotografuje v Červenom mori
M. B.: Mohli by ste nám populárnou formou vysvetliť, čo je to Lessepsovská migrácia a tropikalizácia Stredozemného mora?
R. HOFRICHTER: Tým, že sa otvoril okolo roku 1870 Suezský kanál, súčasne sa otvorilo prastaré spojenie medzi Atlantikom (Stredozemným morom) a Indo–pacifikom. Asi 15 miliónov rokov to boli úplne izolované morské regióny s rozličnou flórou a faunou. Vodnú cestu začali využívať aj živé tvory oboch morí. Ale hlavne putujú z juhu na sever a len zriedka opačne. Skončilo to tak, že sa celé Stredozemné more zmenilo, úplne sa premenila fauna na tú tropickú z Červeného mora. Atlantické druhy miznú. Ferdinand de Lesseps bol staviteľ prieplavu a na jeho počesť sa tento fenomén nazval. Zmenou klímy sa to posilňuje. Stále viac tropických druhov z Červeného mora žije v Stredozemnom mori. Spolu je to už asi 1000 druhov.
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.
Dr. Robert Hofrichter, morský biológ a prezident medzinárodnej mimovládnej ochranárskej organizácie MareMundi, bude hosťom vedeckej kaviarne Veda v CENTRE vo štvrtok 29. 3. 2018 o 17.00 hod., kde bude prezentovať tému Stredozemné a Červené more – stretnutie dvoch vodných svetov. Vedecká kaviareň sa koná v Centre vedecko-technických informácií SR, Lamačská cesta 8/A, Patrónka, v Bratislave.
Rozhovor pripravila a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: z archívu Dr. Roberta Hofrichtera