Vedci zo Slovenskej akadémie vied sa už dlhodobo venujú výskumu medu. O jeho blahodarných účinkoch sa veľa hovorí, no podložené sú len malým množstvom vedeckých analýz. Hosťom aktuálneho vydania relácie Veda SK, ktorú vysiela Rádio Slovensko každú tretiu sobotu večer, bol tentokrát Ing. Juraj Majtán, PhD., samostatný vedecký pracovník Ústavu molekulárnej biológie SAV.
Molekulárny biológ sa najskôr venoval iba výskumu medu, no potom sa rozhodol, že chce mať vo svojej tesnej blízkosti aj včely.
„Včelárim asi 3 – 4 roky, aj keď je pravda, že včelárom sa človek stáva až za takých 8 – 10 rokov. Každý rok je špecifický a každý rok musí včelár zápasiť s nejakým novým problémom. Niekedy sú premnožené kliešte, inokedy je zlé počasie, alebo sa včely zle roja, takže byť včelárom je pekné, hobby ale náročné a profesionálnym včelárom sa môžete stať naozaj až za niekoľko rokov,“ povedal Juraj Majtán.
Med sa považuje za najstaršie sladidlo. Používali ho starovekí Gréci, čo dokladujú prvé zmienky v Koráne a v Biblii. V súčasnosti sa čoraz viac hovorí o ochrane včiel, aby bola táto vzácna tekutina dostupná aj pre budúce generácie.
„Včely sú pre mňa fascinujúce tým, že ide o spoločenstvo, organizmus, ktorý pracuje ako spoločenstvo, to znamená, že jedna včielka tam neznamená až tak veľa, ako celý ten organizmus. Na čo možno až tak nemyslíme je fakt, že oni robia všetko v tme. V úli nie je svetlo, takže stavajú plastiky, kŕmia, všetko robia len po tme. Vonku sa orientujú podľa vlastných GPS súradníc. Vedia presne, aké sú lokality, kde je dobrá pastva, vedia nájsť svoj úľ,“ povedal Juraj Majtán.
Na jeden kilogram medu je potrebné zozbierať nektár najmenej z troch miliónov kvetov.
„Jedna včielka robotníčka vyletí až štyridsaťkrát za deň. Takýto jej príbeh trvá šesť týždňov a potom zomiera na vysilenie. Pracuje namiesto trúdov, ktorí si, ak by som to mohol tak úsmevne povedať ´vegetia vúliku´. Ale aj oni majú svoju dôležitú úlohu, podieľajú sa na oplodňovaní matky, zohrievajú úľ, ale ich funkcia nie je až taká náročná. Dokonca sa nechávajú včelami aj kŕmiť,“ vysvetľuje s úsmevom odborník.
Počas jedného roka dokáže včelstvo vyprodukovať až 150 kg medu. Vzniká zozbieraním sladkej šťavy kvetín, alebo z medovice, ktorú zbierajú včely na stromoch.
„Včielky lietavky donesú nektár, ktorý už počas letu koncentrujú a pridávajú do neho bielkoviny, následne ho predávajú ďalším včelám v úli, ktoré sú tzv. spracovateľky nektáru. Tie ho potom ukladajú do plastov, do medníku a tam nektár zreje, voda sa postupne odparuje a keď vyhodnotia, že med je vhodný a má vodu do tých 25 %, tak ho zaviečkujú, čo im slúži ako zdroj energie na zimu. Príde včelár, celé im to zoberie, a tak musia ďalej a ďalej nosiť nové a nové nektáre,“ povedal Juraj Majtán.
Kvalitný med je niekedy veľmi ťažké rozpoznať. Dôležitý je obsah vody, aký má „vek“, či ho niekto prehrieval, ale napríklad aj prítomnosť enzýmov.
„Med by mal mať podľa noriem EÚ do 20 % vody, vtedy môže prekvasiť. U nás na Slovensku sú tie normy prísnejšie, med by mal mať do 18 %. Dôležitá je však aj viskozita, prítomnosť enzýmov či enzýmové reakcie.“
Všetko toto sa ale dá obísť, a tak sa med stal 6. najčastejšie falšovanou potravinou. Nielen laik, ale aj odborník niekedy len ťažko dokáže vizuálne či senzoricky tieto parametre zhodnotiť. Kvalitný med je nielen chutný a zdraviu prospešný, dokáže aj liečiť.
„My ako vedci vieme s určitosťou povedať, že med sa používa na lokálne použitie na hojenie rán. Natiera sa na ranu a tým, že je v ňom vysoký obsah cukru, nízke Ph, eliminuje bakteriálnu záťaž v rane a urýchľuje proces hojenia rany,“ povedal Juraj Majtán.
V závere relácie však upozornil na to, že keby sme konzumovali príliš veľké množstvo medu, priberali by sme z neho a celkovo by to negatívne vplývalo na náš lipidový mechanizmus. Odporúča preto dať si ráno nalačno lyžičku do vody, alebo priamo. Med je tiež alergénom pre osoby, ktoré sú citlivé na včelie bielkoviny. Pre tých je ale dobrou alternatívou medovicový med, ktorý je živočíšneho pôvodu.
Celú reláciu na tému si môžete vypočuť z archívu Rádia RTVS
Spracovala: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Ilustračné foto: Pixabay.com /Daria-Yakovleva; PollyDot/
Uverejnila: VČ