Rozhovor s Mgr. Marekom Semelbauerom, PhD., z Ústavu zoológie SAV v Bratislave
Marek Semelbauer (1984) pochádza z Trnavy. V rokoch 2006 – 2008 študoval zoológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2008 – 2013 absolvoval postgraduálne štúdium v Ústave zoológie SAV v Bratislave, kde pracuje dodnes. Bol na krátkom študijnom pobyte v CDFA (California Department of Food and Agriculture), Sacramento v Kalifornii. Zaoberá sa najmä faunistikou, morfológiou a systematikou múch čelade Lauxaniidae. Vo voľnom čase sa aktívne podieľa na ochranárskych aktivitách v Bielych a Malých Karpatoch, na Záhorí a Podunajsku, pozoruje prírodu a číta veľa kníh o evolučnej biológii.
M. BARTOŠOVIČOVÁ: Čím si Vás získala zoológia, keď ste sa ju rozhodli študovať?
M. SEMELBAUER: Pre zoológiu som nebol rozhodnutý hneď od začiatku, skôr som zvoľna kryštalizoval. Aj keď spätne sa mi to zdá predvídateľné: ako dieťa som kreslil dinosaury, chytal jašterice, žaby a hady, neskôr som pozoroval vtáky na Trnavských rybníkoch, s rodičmi sme veľa chodili do lesa na huby a bylinky. Pozorovať prírodu ma vždy bavilo.
M. B.: Mohli by ste nás aspoň stručne oboznámiť s obsahom Vašej práce?
M. SEMELBAUER: V prvej línii je to faunistika – zisťujeme kde čo žije. Zaoberám sa jednou skupinou dvojkrídlovcov (tieňovky) a doteraz sa mi podarilo „objaviť“ 11 nových druhov pre faunu Slovenska plus jeden nový druh pre vedu (pre zaujímavosť: chytil som ho aj v Bratislave na Mokrohájskej ulici). Ďalší druh sa práve chystáme popísať s jednou kolegyňou z Čiech. V druhej línii je to systematika: zaujímajú ma vzťahy medzi jednotlivými druhmi a skupinami a ohraničenie druhov. Za týmto účelom využívam najmä moderné morfometrické postupy a DNA sekvencie. V praxi to znamená, že väčšinu dňa sedím za počítačom alebo lupou, triedim a preparujem nazbieraný materiál, fotografujem, meriam a analyzujem.
M. B.: Ktoré dosiahnuté výsledky považujete za najvýznamnejšie?
M. SEMELBAUER: Pre mňa osobne je to napríklad zistenie, že európsky endemický rod Cnemacantha (s jediným druhom) je v skutočnosti synonymum rodu Homoneura, ktorý je rozšírený takmer po celom svete. Potom je to zistenie, že variabilita v tvare samčích kopulačných orgánov je značná. Až do takej miery, že niektoré formy boli popísané ako samostatné druhy. A teda skutočný počet druhov je o čosi menší – prinajmenšom v rámci lauxanidov.
Mgr. Marek Semelbauer, PhD., najradšej relaxuje v prírode
M. B.: Čoraz častejšie sa hovorí o vymieraní lietajúceho hmyzu v strednej Európe. Sú známe príčiny?
M. SEMELBAUER: Aspoň rámcovo sú známe. Úplne všeobecne sa jedná o zmeny v spôsobe hospodárenia v bežnej kultúrnej krajine a v lesoch od priemyselnej revolúcie. Pokiaľ hovoríme o kultúrnej krajine, väčšina ľudí by označila za hlavnú príčinu pesticídy. Tie isto zohrávajú svoju úlohu, ja si však myslím, že pesticídy skôr odvádzajú pozornosť od toho, čo je podstatnejšie. A tým je intenzita hospodárenia a štruktúra krajiny. Tento rok vyšla pekná štúdia, v ktorej skúmali faunu kultúrnej krajiny v Českej republike a Rakúsku. Zamerali sa na pavúky, motýle, vtáky a zajace. Bratislavčania vedia (lebo to vidno z Devínskej kobyly), že rakúske polia sú omnoho menšie, ako tie slovenské ale aj české. To čo najviac ovplyvňuje početnosť aj diverzitu v kultúrnej krajine je a) veľkosť polí, b) rozloha neprodukčných plôch, ako sú remízky, trávnaté okraje ciest, a podobne. Záver platí pre všetky skúmané skupiny. Situáciu hmyzu, ale aj zajacov, prepelíc a jarabíc by teda zlepšilo zníženie výmery polí a široké trávnaté lemy okolo ciest a okrajov polí. V praxi vídame skôr opak – snahu o maximálne zoranie všetkého, kam sa ešte dostane traktor.
Pokiaľ hovoríme o lesnatej krajine, tak tam je najväčším problémom lesné hospodárstvo. Výborne sa to dá vysvetliť na hmyze viazanom na mŕtve drevo – budem ich nazývať trochu nepresne saproxyly. Lesníci sa radi chvália, že Slovensko má v rámci Európy najväčšiu zásobu mŕtveho dreva v lese – čo je isto chvályhodné, ale zároveň to zamlčuje čosi dôležitejšie. Saproxylov sú rádovo stovky až tisíce druhov a každý z nich ma veľmi špecifické požiadavky na kvalitu dreva: niektoré druhy vyžadujú dutiny, iné druhy plôšky zbavené kôry na živých stromoch, tzv. zrkadielka, ďalšie potrebujú mohutné kmene alebo naopak tenké konáriky, drevo s hubami, osvetlené, v tieni, ležiace, stojace, atď. Dôležité je, že najväčšiu diverzitu mŕtveho dreva poskytujú staré dožívajúce stromy. A to je ten problém: lesníci ťažia stromy vo veku asi 100-120 rokov, pričom stromy sa bežne dožívajú stoviek rokov. Ak to prirovnám k ľuďom, tak rubný vek stromy dosiahnu v puberte. Druhý problém je štruktúra lesa – väčšina saproxylov vyžaduje osvetlené drevo, t. j. vyhovujú im riedke presvetlené lesy, solitéry alebo kalamitné drevo, či už po veternej alebo lykožrútovej kalamite. Naproti tomu, naše lesy majú typicky úplne zapojené koruny, takže je tam tma a zima. Zjednodušene povedané, naše hospodárske lesy (čo sú takmer všetky lesy na Slovensku) sú mladé a husté, kým hmyzu vyhovujú lesy riedke a so starými stromami. Z tohto dôvodu je nedostatočné povedať, že máme najviac mŕtveho dreva v lese, väčšina ohrozených organizmov to nedokáže využiť. Dnešné hospodárske lesy dokážu zachovať iba nepatrný zlomok z toho, čo v lesoch má žiť.
M. B.: Aká je situácia v tomto smere na Slovensku?
M. SEMELBAUER: Zo Slovenska je omnoho menej konkrétnych údajov, než napríklad z Nemecka alebo Českej republiky. Trúfnem si odhadnúť, že sme na tom o čosi lepšie ako naši susedia. Treba však povedať, že v rámci Slovenska existuje obrovská variabilita: intenzívna kultúrna krajina napr. v oblasti Podunajska je na tom dosť zle. A naopak, niektoré oblasti Slovenska si do väčšej miery zachovali pôvodný ráz kultúrnej krajiny a teda aj biodiverzitu, ako Podpoľanie alebo časti východného Slovenska. Čo sa týka saproxylov, tak Slovensko patrí k druhovo najbohatším štátom v rámci Európy. To však neznamená, že ich situácia je uspokojivá. Pre väčšinu druhov nemáme údaje o populačných trendoch.
M. B.: Čo považujete za najdôležitejšie pri rozhodovaní sa pre prácu vo vede a výskume?
M. SEMELBAUER: Najviac ma motivujú ochranárske súvislosti – na to aby sme mohli prírodu účinne chrániť, potrebujeme ju dobre poznať. Doteraz som sa tejto téme venoval skôr vo voľnom čase, rád by som sa jej však venoval aj pracovne.
M. B.: Ako najradšej relaxujete?
M. SEMELBAUER: V prírode, samozrejme.
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.
Mgr. Marek Semelbauer, PhD., bude hosťom Bratislavskej vedeckej cukrárne, ktorá sa uskutoční dňa 20. marca 2018 o 9.00 hod. v Centre vedecko-technických informácií SR v Bratislave. Vystúpi na tému: Fenomén čistých autoskiel, alebo kam sa vyparila lietajúca háveď?
Rozhovor pripravila a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: z archívu Mgr. Mareka Semelbauera, PhD.