Štátny znak prvej Československej republiky. Foto: Shazz (Wikipedia)
Ústavná listina Československej republiky z 29. februára 1920 vytvorila základný predpoklad vzniku a fungovania medzivojnovej československej demokracie. Fikcia československého národa mala tiež zlepšiť postavenie Slovákov vo vzťahu k Nemcom, ktorých žilo v novom štáte viac ako pôvodných obyvateľov. Čo túto myšlienku zdiskreditovalo?
Geopolitické zmeny po prvej svetovej vojne priniesli rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky, ktorá bola vyhlásená 28. októbra 1918 v Prahe. Dňa 30. októbra 1918 sa Martinskou deklaráciou prihlásili k spoločnému štátu Čechov a Slovákov i zástupcovia Slovenska. Hranice nového štátu stanovila Svetová mierová konferencia v Paríži, pričom súčasťou ČSR sa stala tiež Podkarpatská Rus. Československý štát mal tak 140 484 km2 a 13 613 000 obyvateľov.
Takto približuje historické udalosti, ktoré viedli aj k potrebe vzniku našej prvej ústavy Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Ústavná listina bola schválená Revolučným národným zhromaždením a nahradila takzvanú dočasnú ústavu prijatú krátko po vyhlásení republiky. Odborníci ju považujú za jednu z najstabilnejších ústav v medzivojnovom období.
Posledná stránka Ústavnej listiny Československej republiky. Zdroj: Wikipedia
Inšpirácia z Európy aj z USA
Vedúci Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (KH FF UPJŠ) v Košiciach a prorektor pre vysokoškolské vzdelávanie, akademické tradície a obrady prof. PaedDr. Martin Pekár, PhD. pripomína, že ústava z roku 1920 vytvorila základný predpoklad vzniku a fungovania medzivojnovej československej demokracie. Okrem iného umožnila aj spoločensko-politický, hospodársky a kultúrny rozvoj Slovenska.
„Autori ústavy sa inšpirovali celou škálou európskych ústav, ale aj ústavou Spojených štátov amerických a zohľadňovali domáce, teda rakúske a uhorské právne tradície. Výsledkom ich práce bol dokument rešpektujúci deľbu moci, občianske práva a slobody a podobne. V praxi sa dbalo na dodržiavanie ústavy a zákonov. Bolo to v čase, keď v Európe stále výrazne dominovali autoritárske a totalitné režimy,“ prízvukuje prof. Pekár a dodáva, že z právneho hľadiska nemala ústava z roku 1920 zásadné nedostatky.
Za otca prvej Ústavnej listiny Československej republiky sa považuje Antonín Švehla (vpravo dole), ktorý bol od roku 1922 predsedom celkom troch vlád. Na fotografii je v pätici politikov, ktorých podpisy spečatili vznik prvej Československej republiky (vľavo dole Alois Rašín, vľavo hore František Soukup, v strede Jiří Stříbrný, vpravo hore Vavro Šrobár). Zdroj: Společnost Antonína Švehly
Najväčšia slabina
„Ako ukázal politický vývoj v nasledujúcich rokoch, najväčšou slabinou ústavy bolo, že sa do nej nepodarilo zapracovať také usporiadanie postavenia Slovákov a Čechov v spoločnom štáte, ktoré by primerane reflektovalo úlohu, postavenie a očakávania oboch štátotvorných národov.“
Preambula Ústavnej listiny ČSR sa začínala slovami: „My, národ Československý, chtějíce upevniti dokonalou jednotu národa…“ Tieto slová na Slovensku dodnes vzbudzujú polemiky. Prečo sa do základného zákona štátu dostala koncepcia jednotného československého národa?
„Čechoslovakizmus je fenomén rôznych podôb, ktorý sa tiahne našimi dejinami 19. a 20. storočia. V minulosti výrazne určoval politický vývoj, dnes je predmetom analýz odborníkov z rôznych oblastí výskumu,“ upozorňuje historik Martin Pekár. Ďalej uvádza, že význam politického čechoslovakizmu, čiže koncepcie jednotného politického československého národa je ťažké zhrnúť do niekoľkých viet bez rizika, že by skĺzli do neprijateľných zjednodušení.
„V čase zápasu o spoločný štát a jeho stabilizáciu umožňovala táto koncepcia efektívnejšie presadzovať myšlienku nového štátu smerom k veľmociam, ktoré dlho váhali s rozdelením tradičného Rakúsko-Uhorska na menšie, no podobne národnostne nejednotné štáty. Fikciou jednotného politického československého národa sa malo tiež zlepšiť postavenie Slovákov v novom štáte vo vzťahu k nemeckej menšine, ktorej príslušníkov tu žilo viac ako Slovákov. Myšlienka mala teda svoje racionálne jadro. Zdiskreditoval ju fakt, že sa stala nástrojom na spochybňovanie existencie slovenského národa aj v etnickom zmysle a že ju centrálna vláda odmietala revidovať napriek narastajúcim konfliktom s významnou časťou slovenskej politickej reprezentácie,“ uzatvára vedúci KH FF UPJŠ v Košiciach prof. PaedDr. Martin Pekár, PhD.
Zdroj: Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach
Foto: Wikipedia
(GC)