Prof. PhDr. Vladimír Štefko, CSc. – divadelný historik, kritik a pedagóg, znalec súčasného divadla i divadelnej histórie, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej teatrológie. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia bol redaktorom a neskôr vedúcim kultúrneho oddelenia denníka Smena, so zameraním na divadelnú publicistiku. Od polovice šesťdesiatych rokov systematicky komentoval a hodnotil slovenskú činohernú tvorbu. Popri bratislavských divadlách venoval osobitú pozornosť divadelnému životu vo svojom rodisku – v Martine. Intenzívne sa zaujímal o slovenské ochotnícke divadlo. Na divadelnú problematiku sa sústreďoval aj počas pôsobenia v redakcii publicistiky Československej televízie (1969 – 1974).
Dlhodobo pôsobil ako vysokoškolský pedagóg a profesor dejín slovenského divadla na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Je aktuálnym laureátom ceny Slovenskej sekcie Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov, ktorú získal v roku 2018 za celoživotné dielo. V súčasnosti pod jeho editorským vedením vzniká jedinečná dvojdielna publikácia s názvom Dejiny slovenského divadla, ktorej prvá časť vyšla začiatkom tohto roka a druhá časť vyjde v roku 2020 – pri príležitosti 100. výročia vzniku profesionálneho divadla na Slovensku. Ide o doteraz najrozsiahlejšie a najkomplexnejšie dielo, ktoré mapuje vývoj a dejiny slovenského divadelníctva.
M. BARTOŠOVIČOVÁ: Pán profesor, čo predchádzalo vzniku slovenského divadelníctva?
V. ŠTEFKO: Dva a pol tisíc rokov tradície od vzniku divadla v antickom Grécku. V období víťazstva kresťanstva v Rímskej ríši nastáva nielen útlm, ale prakticky zánik divadla, pretože kresťanstvo považovalo divadlo za diablov vynález. Paradoxne neskôr, v ranom stredoveku, sa cez výjavy, ktoré sa odohrávali v kostole, najmä ten slávny dialóg dvoch Márií, sa divadlo cez cirkev a cez kostol znovu vracia do reálneho života. Potom sa oslobodí od tohto zamerania a vychádza na ulicu, na námestia a potom sa divadlo pestuje v takých dvoch základných líniách: ľudové divadlo, ktoré je posmeškárske, ktoré je kritické, vrcholí stredovekou fraškou a potom taká cirkevná línia, najmä cez rády piaristov a jezuitov v rámci rekatolizácie v období baroka. Tu sa položili aj základy školského divadla, ktoré malo edukačný zmysel a od neho sa potom už odvíjajú aj ochotnícke prvé predstavenia a samozrejme aj profesionálne divadlo.
M. B.: Ako vzniklo profesionálne divadlo na území Slovenska?
V. ŠTEFKO: S profesionálnym divadlom sa obyvatelia vtedajšieho územia, na ktorom žili Slováci, zoznamovali najmä cez zahraničné divadelné spoločnosti – talianske, nemecké, rakúske a od polovice 19. storočia aj maďarské. Slovenské profesionálne divadlo vzniklo až v roku 1920, pretože Horné Uhorsko, teda Slováci, nemali dostatok inteligencie, nemali dostatok autorov ani finančné možnosti, aby sa profesionálne divadlo vôbec mohlo zrodiť. Čiže vznikom Československej republiky sa datuje vznik profesionálneho divadla v našej kultúre.
M. B.: Kedy a ako u nás vzniklo ochotnícke divadlo?
V. ŠTEFKO: My máme jedno špecifikum, že vieme presný dátum kedy u nás vzniklo ochotnícke divadlo, čo mnohé významné a vyspelé divadelné kultúry nemôžu povedať. Dňa 22. augusta 1830 Gašpar Fejérpataky-Belopotocký v Liptovskom Mikuláši so študentskou mládežou naštudoval vtedy čerstvú Chalupkovu komédiu „Kocúrkovo“. Potom v Mikuláši pripravili ešte asi 40 inscenácií a v 60-tych rokoch, najmä od 70-tych rokov, sa centrum prenáša do Martina, kde bolo sídlo Matice slovenskej, gymnázia a mnohých ďalších iných národne orientovaných inštitúcií. Vrcholným súborom bol Slovenský spevokol v Turčianskom Svätom Martine, ktorý vytvoril aj základy dramaturgie a bol takou vzorovou scénou.
Keď vznikla Československá republika a uvažovalo sa o vzniku profesionálneho divadla, bola taká myšlienka, že Slovenský spevokol by sa mohol premeniť na profesionálne divadlo. Ale to, samozrejme, bola idea romantická, pretože tie sily jednoducho na to neboli. Dal by sa zostaviť veľmi komorný činoherný súbor, ale na operu, balet nebolo absolútne žiadnych síl. Takže Slovenské národné divadlo sa vlastne založilo takpovediac zhora úradným rozhodnutím, kultúrnym zaujatím Bratislavy, teda excentricky položeného mesta, v ktorom prevažnú časť obyvateľstva tvorili Maďari a Nemci. Tá pomoc prišla z Čiech, kedy Vavro Šrobár a Družstvo Slovenského národného divadla pozvali do Bratislavy Jeřábkovu spoločnosť z Pardubíc, ktorá prišla do Bratislavy s fundusom, s operou, kompletnou činohrou, naštudovaným repertoárom, takže Slovenské národné divadlo sa volalo slovenské, ale bolo de facto české.
M. B.: V roku 2020 si pripomenieme 100. výročie Slovenského národného divadla. Ktoré predstavenia a osobnosti by ste vyzdvihli?
V. ŠTEFKO: Slovenské národné divadlo malo ešte jedno špecifikum, že vzniklo v období, kedy myšlienka národných divadiel bola už vlastne pasé. Myšlienka národných divadiel súvisí s národnou emancipáciou, najmä po Veľkej francúzskej revolúcii, kedy si národy uvedomujú svoju etnicitu a vybudovať národné divadlo bol ten vrcholný stupeň vyspelosti. Pretože román sa dá napísať aj v kuchyni, ale na divadlo treba autora, prekladateľa, režiséra, hercov, techniku, budovu, scénický priestor a publikum. S tým boli, samozrejme, u nás starosti. Takže to medzivojnové obdobie je obdobím zápasu o rozvoj slovenských síl.
V Slovenskom národnom divadle bolo spočiatku len päť slovenských hercov a až po roku 1932 sa jednotný československý súbor rozčlenil na českú činohru, ktorú viedol mimoriadne talentovaný a progresívny režisér Viktor Šulc, odchovaný nemeckým expresionizmom, a slovenskú činohru viedol Janko Borodáč. Tá, samozrejme, bola konzervatívna, trochu staromilská. Potom sa začína moderný rozvoj nástupom režisérov Ferdinanda Hoffmanna a Jána Jamnického po vzniku slovenského štátu. A to je už obdobie, kedy naše divadlo otvára okná a dvere aj do sveta, nielen podľa repertoáru, titulov, ale aj inscenačnými prostriedkami. Tam vzniká vlastne už dosť suverénne moderné profesionálne divadlo. Je to paradox, že v časoch vojny, ale to divadlo bolo svojim spôsobom opozičné voči panujúcemu politickému režimu.
Významné inscenácie po rokoch 50-tych, ktoré sú rokmi schematizmu a vulgarizácie divadla, sú povedzme Zacharova inscenácia Shakespearovej komédie Veselé panie z Windsoru, ktoré obecenstvo nesmierne milovalo, dokonca trikrát sa tá inscenácia obnovovala, mala kopu vynikajúcich hereckých výkonov – Záborský, Mária Kráľovičová, Karol Machata a ďalší. Bola to inscenácia, ktorá vrátila do divadla hravosť a nie opisnosť, nie prenos reality na javisko. Potom inscenácie, povedzme, Tibora Rakovského, ktorý etabloval u nás dramatiku Bertolta Brechta, Život Galileiho v roku 1958, a potom Budského dlhá éra inscenácií – Arbuzovej hry Príbeh na brehu rieky, Čechovovho Ivanova atď. To je obdobie, kedy sa slovenské divadlo doslova emancipovalo a stalo sa aj partnerom vyspelejšiemu divadelníctvu českému.
M. B.: Ako hodnotíte súčasnú slovenskú činohernú tvorbu v porovnaní s Vašimi začiatkami v polovici šesťdesiatych rokov?
V. ŠTEFKO: To porovnanie nie je jednoduché, pretože doba sa zmenila a dá sa povedať, že platí taká premisa, že divadlo je vždy také, aká je spoločnosť. To znamená, ak je spoločnosť rozbitá, rozvadená, dochádza k permanentnej strate hodnôt, tak aj v tom divadle sa to, pochopiteľne, odráža. Profesionálne divadlo, ale aj ochotnícke, do Nežnej revolúcie bolo tiež do značnej miery divadlom opozičným, kedy upozorňovalo, nie síce priamo, ale cez rôzne metafory, narážky, symboly a tak ďalej, nazvime to na prehnitosť režimu.
Krátko po Nežnej revolúcii, kedy padli cenzúrne zákazy, kedy sa mohlo hrať čokoľvek a akokoľvek, zrazu sa divadlo ocitlo v kríze a vypukla veľká divácka kríza, pretože na ulici, v televízii, v rozhlase, v novinách sa odohrávali väčšie drámy ako to, čo bolo na javisku. Takže to trvalo takých päť, šesť rokov, kým divadlo nabralo nový dych a vyhľadalo si nové témy. Už nebola tá téma, že tu je nejaký komunistický režim, ktorý je našim nepriateľom a budeme na neho útočiť. Zrazu sa bolo treba vrátiť k človeku, k indivíduu, jeho morálke, k jeho miestu v spoločnosti a k rôznym iným negatívnym javom, ktorých je dnešok plný. Dnešné divadlo je omnoho rozbitejšie. To neznamená len negatívne hodnotenie, ale aj istú škálu pestrosti, že popri tradičných divadlách tu vzniká celý rad alternatívnych nezávislých scén, ktoré trochu nadhodnocujú zvolenú tému, ale menej sa už venujú tomu, ako tú tému zvládnuť.
M. B.: Ktoré etapy v histórii slovenského divadla boli, podľa Vás, najvýznamnejšie?
V. ŠTEFKO: To závisí od toho, že z akého aspektu. Významným krokom bolo rozdelenie činohry Slovenského národného divadla v roku 1932, aj keď tie umelecké zisky nemuseli byť hneď úžasné, ale vytvorila sa platforma na rozvoj samostatného divadla, že už nebolo, takpovediac, dirigované českými umelcami. Pričom musíme povedať, že tí českí umelci, ktorí pôsobili v Bratislave, neboli vždy na špičkovej úrovni. Bratislava sa považovala za bežnú divadelnú štáciu, ako boli České Budějovice, Olomouc alebo Kladno a tak ďalej.
Pokiaľ ide, takpovediac, o dospelosť, modernitu slovenského divadla, tak rozhodne je to obdobie slovenského štátu, najmä vďaka Hoffmannovi a Jamnickému, potom obdobie po 56. roku, kedy sa divadlo, zbavovalo schematizmu veľmi energicky. A potom je zaujímavé, ako sa vyrovnávalo divadlo s obdobím normalizácie, kedy sa strana a vláda usilovali znovu vrátiť divadlo do tých schematických čias, ale ukázalo sa, že už sa to nedá, že koleso dejín sa nedá obrátiť. Tam vznikol celý rad veľmi zaujímavých inscenácií s dominantnými réžiami Miloša Pietora, Ľubomíra Vajdičku, Stana Párnického, Pavla Haspru a niektorých ďalších.
M. B.: Čím sa zaoberáte v súčasnosti?
V. ŠTEFKO: V súčasnosti dávame dohromady druhý zväzok Dejín slovenského divadla, čo je práca nesmierne náročná a rozsiahla, a dúfam, ak sa nič mimoriadneho nestane, že budúci rok by tá knižka mohla byť vonku.
M. B.: Ako najradšej relaxujete?
V. ŠTEFKO: To je zložitá otázka pre človeka môjho veku, ktorého už trápia všelijaké zdravotné starosti. Najradšej, najlepšie a najradostnejšie som relaxoval na horách a na lyžiach. Dnes mi už kĺby nedovolia lyžovať a trhá mi to srdce.
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.
Významná osobnosť spoločenských vied prof. PhDr. Vladimír Štefko, CSc., divadelný historik, kritik a pedagóg, bude hosťom vedeckej kaviarne Veda v Centre vo štvrtok 28. 3. 2019 o 17.00 hod., kde nám priblíži tému: „Ako sa rodilo a rozvíjalo divadlo na Slovensku? Dejiny slovenského divadla.“ Vedecká kaviareň sa uskutoční v Centre vedecko-technických informácií SR, Lamačská cesta 8/A (na Patrónke) v Bratislave. Vstup pre verejnosť je voľný!
Rozhovor pripravila a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: z archívu prof. PhDr. Vladimíra Štefka, CSc.