Kto zastrešoval v domácnostiach komunikáciu počas pandémie COVID-19? Akým spôsobom najčastejšie riešili rodiny odlúčenie? A ako znížila pandémia schopnosť seniorov rozhodovať sa?
Odpovede na tieto, ale i mnohé ďalšie otázky hľadali vo svojom výskume vedkyne Soňa G. Lutherová, Miroslava Hlinčíková a Ľubica Voľanská z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied (SAV).
Tesne po zavedení prvých mimoriadnych opatrení spustil vedecký tím online dotazníkový prieskum ako pilotnú časť antropologického výskumu o každodennom živote v období epidémie koronavírusu na Slovensku.
Dotazník bol dostupný na webe od 18. 3. do 26. 3. 2020, teda v čase, keď mali ľudia čerstvú (1- až 2-týždňovú) skúsenosť s dobrovoľnou či povinnou sociálnou, resp. fyzickou izoláciou. Do záverečného spracovania údajov bolo napokon zahrnutých 2 357 výpovedí.
Komunikáciu zabezpečovali najmä ženy
Takmer dve tretiny respondentov a respondentiek uviedli, že ich spôsob komunikácie so staršími členmi rodiny či príbuzenstva sa po vypuknutí epidémie zmenil. Vo zvyšnej tretine nezmenený spôsob komunikácie spontánne opísali najmä muži. Viacero výskumov spoločnosti hovorí o feminizovanej pandémii, teda o tom, že jej dôsledky v oveľa väčšej miere doliehajú i budú doliehať práve na ženy. Aj odpovede ľudí v prieskume naznačujú, že to boli viac ženy – dcéry, netere a vnučky, ktoré podľa ich vyjadrenia „zabezpečovali“ aj väčšinu komunikácie so staršími (rodičmi, starými rodičmi či inými príbuznými).
Takmer tri štvrtiny respondentov opísali, že komunikácia so staršími členmi rodiny žijúcimi v inej domácnosti sa v období epidémie koronavírusu primárne sústredila na telefonovanie. Práve v tomto prípade sa ukazuje ako riešenie používanie „starších“ technológií ako telefonovanie, ale aj písanie pohľadníc alebo odkazov. Týmto spôsobom sa im mohlo podariť vyhnúť sa dvojitému vylúčeniu najstarších seniorov, čiže nielen tomu fyzickému, ale aj tomu v digitálnom priestore.
V niektorých prípadoch príbuzní vytvorili vlastné komunikačné skupiny na online sociálnych sieťach. Tam sa stretávali pri pravidelných videohovoroch, posielali si fotografie, obrázky, ktoré vnúčatá namaľovali starým rodičom, a rôzne iné veci.
Obdobie fyzického odlúčenia v rodinách našich respondentov niekedy naštartovalo aj záujem o pátranie po rodinnej histórii a rodinných historkách, ktoré si v rámci skupiny medzigeneračne vymieňali. V niektorých odpovediach ľudia tiež vyjadrovali frustráciu z nemožnosti komunikovať so staršími príbuznými, ktorí žijú v ústavnej starostlivosti. Ak by aj mohli telefonovať, ich starší príbuzní mali často problémy so sluchom či mobilitou a pracovníci zariadení boli príliš zaneprázdnení na to, aby telefonické odkazy neustále prepisovali na papier.
Pre rôzne opatrenia tiež komunikácia jednoducho v niektorých prípadoch nebola možná. Etická dilema súvisiaca so „starostlivo sterilizovaným dozrievaním“ tak nadobúda priam fatálny rozmer. Nedôstojné odchádzanie a osamelá smrť sa stali príliš prítomnými.
Čo bolo rozbuškou?
Zdá sa, že pandémia koronavírusu zviditeľnila aj jednu zo slabín našej spoločnosti. Ústavná starostlivosť o seniorov a rovnako aj zdravotne znevýhodnených sa často opiera o veľkokapacitné zariadenia, kde majú klienti len minimálny priestor pre individuálne plány a potreby. Reflexie podobného typu by sa mohli stať inšpiráciou pre budúce plánovanie podobných zariadení, a to aj z hľadiska architektonického riešenia a dizajnu vnútorných priestorov.
Vo výskume sa vedkyne venovali tiež otázke vzájomnej výpomoci medzi príbuznými, a to najmä vo vzťahu k starším členom rodiny. Ako sa ukázalo, v 17 percentách bola ako forma pomoci respondentmi uvádzaná už samotná komunikácia so seniormi, teda to, že im napríklad zatelefonovali či „ich psychicky a morálne podporovali“. Polovica respondentov a respondentiek zároveň hovorila o pomoci starším príbuzným v podobe nákupu.
Práve nakupovanie (spolu s pohybom vo verejných uzavretých priestoroch) bolo odborníkmi v médiách označované ako veľmi rizikové najmä pre najstaršiu generáciu. Neskôr sa v súvislosti s vymedzenými nákupnými časmi pre jednotlivé vekové kategórie stali výraznou „rozbuškou“ v komunikácii medzi generáciami právo na pohyb vo verejných priestoroch alebo povinnosť prispôsobiť sa. Seniori však nie sú unifikovaná skupina – ich potreby, ale aj schopnosti sú individuálne.
Výnimočná situácia a strach z neznáma, ktorý v danej dobe vírus predstavoval, ešte vyostrili ageistické prejavy spojené s infantilizáciou seniorov, teda správaním sa strednej generácie k nim ako k deťom: „Starám sa, či všetko majú a som na nich zlý, aby nechodili von.“ Tento typ perspektívy súvisí s paternalizmom, teda „otcovským“, ochranným, ale nadradeným prístupom. Spája sa s ním etická dilema, či máme právo ochraňovať tých, ktorých máme radi, alebo tých, o ktorých si myslíme, že je potrebné ich chrániť, aj za cenu obmedzenia ich slobody.
Pandémia znížila schopnosť rozhodovať sa
Podľa odpovedí v dotazníku bola forma pomoci rodičom či iným príbuzným v seniorskom veku špecifikovaná tak, ako je to aj v bežnom živote. Rozdiel je však ten, že mimo epidémie sa tak zväčša deje podľa vlastných preferencií seniorov.
Seniori a seniorky si vyberajú, s kým sa rozprávajú. Zvolia si, koho poprosia o pomoc s nákupom či so zabezpečením stravy. Inú osobu môžu zase požiadať o pomoc s platbami cez internetbanking alebo inštaláciu elektronického zariadenia na diaľku.
Avšak obdobie pandémie oslabilo možnosť starších ľudí rozhodovať sa tak v oblasti preferencie pomoci, ako aj v jej poskytovaní. Zároveň sa počas pandémie mohla oslabiť aj ich dôvera vo vlastné schopnosti postarať sa o seba.
Našou úlohou do budúcnosti je naučiť sa, ako si medzi generáciami pomoc nielen dávať, ale ju aj prijímať, no najmä treba nájsť potrebnú rovnováhu v jej poskytovaní a jej inštitucionálnej podpore.
Zdroj: Tlačová správa SAV
(DK)
