Orientalista Silvester Trnovec sa vo svojom výskume špecializuje na africký región Sahel.
Najväčšími výzvami pre krajiny tohto regiónu sú dnes environmentálna degradácia a politická nestabilita.
Keďže súčasné západoafrické štáty sú výsledkom kolonializmu, je na mieste relevantná otázka, do akej miery boli tieto problémy aktuálne v čase, keď bol región pod vládou Francúzska.
Silvester Trnovec analyzoval pramene zo začiatku 20. storočia o vzťahoch medzi africkým obyvateľstvom, koloniálnou vládou a životným prostredím v tomto regióne.
Ako by ste predstavili región Sahel, ktorému sa momentálne vo svojom výskume venujete?
Sahel je veľmi špecifický africký región. Jeho názov pochádza z arabského slova sáhil, čiže pobrežie.
Ide o geografické pásmo polopúští a saván v subsaharskej Afrike tiahnuce sa po južnom okraji Sahary naprieč Afrikou od Atlantického oceánu až po Indický oceán. Jeho obyvateľmi sú predovšetkým pastierske a poľnohospodárske komunity či etniká, ktoré si dokázali vytvoriť krehké, no pomerne efektívne vzťahy vzájomného spolužitia či obchodu.
V centre môjho záujmu je najmä oblasť západného Sahelu, ktorý zasahuje do štátov, ako je Senegal, Mauritánia, Mali, Burkina Faso, Niger a Nigéria. Hoci tunajšia populácia rastie veľmi rýchlo, Sahel je zároveň najchudobnejším a najmenej rozvinutým regiónom na svete. Veľmi výrazne sa tu prejavujú klimatické zmeny, ktoré majú dramatický dopad na tunajšie obyvateľstvo.
A k tomu všetkému zasiahla v poslednom období tento región aj výrazná eskalácia politického, náboženského či etnického násilia.
Je to tak. Ešte v polovici 20. storočia bola väčšina tohto západoafrického Sahelu pod vládou Francúzska a súčasné štáty západoafrického Sahelu vznikli len s malými úpravami hraníc z bývalých francúzskych koloniálnych území.
Africkí politici sú u nás často vykresľovaní ako neschopní lídri, ktorí nedokázali počas niekoľkých generácií od pádu kolonializmu zabezpečiť pre svojich obyvateľov prosperitu, rozvoj a život v stabilnej demokratickej spoločnosti. Akoby vojny, nestabilita či chudoba boli len záležitosťou Afriky po získaní nezávislosti, zatiaľ čo kolonializmus je stále pre mnohých obdobím, keď síce Európania vládli v Afrike, no údajne dokázali aspoň zabezpečiť stabilitu, pokrok či potravinovú stabilitu.
A práve pretrvávanie týchto mýtov v západnej, a teda aj v slovenskej spoločnosti, ma neustále inšpiruje k otázkam, ktoré v súčasnosti vo svojom výskume riešim.
To, čo dnes nazývame radikálny islam, politická nestabilita alebo environmentálna degradácia v oblasti Sahelu, bolo podľa vašich zistení veľkým problémom už pre francúzsku koloniálnu vládu. Uvedený problém sa jej nikdy nepodarilo úspešne vyriešiť. Čo tieto zistenia znamenajú? Ako ste k nim dospeli?
Francúzske koloniálne archívy uchovávajú množstvo dokumentov. Tie jednoznačne vypovedajú o tom, že mnohé problémy, ktoré dnes sužujú západoafrický Sahel, boli veľkým problémom už pre francúzsku koloniálnu správu v prvej polovici 20. storočia. A to vrátane radikálneho islamu či klimatických zmien.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že čím dlhšia bola koloniálna vláda v oblasti Sahelu, tým viac si francúzske úrady uvedomovali, že koloniálne štáty, ktoré tu vytvorili, sú z dlhodobého hľadiska neperspektívne a ich rozvoj neudržateľný.
A to jednak kvôli klimatickým podmienkam ako aj komplikovaným etnickým a náboženským pomerom.
Navyše po druhej svetovej vojne, keď už bolo jasné, že európska koloniálna vláda skončí, sa začal dramatický nárast obyvateľstva a začala nová vlna dlhotrvajúceho sucha.
Znamená to teda, že príčiny problémov súčasných štátov západoafrického Sahelu nie je možné hľadať len v údajnej neschopnosti Afričanov riadiť svoje štáty. Ale je potrebné snažiť sa im porozumieť z historickej perspektívy.
Pozrime sa špecificky na životné prostredie v tejto oblasti. Už v 20. a 30. rokoch 20. storočia existovali reálne obavy koloniálnych úradov, že ak bude nepriaznivý environmentálny vývoj v Saheli pokračovať, povedie to k pohybom afrického obyvateľstva, k destabilizácii, ba dokonca zániku štátov, ktoré v tomto regióne existujú. Deje sa niečo také dnes? Ak áno, je možné tomu zabrániť?
Ako som už spomenul, koloniálne úrady si boli vedomé náročných klimatických podmienok kolónií, ktoré v oblasti západoafrického Sahelu vytvorili.
Už v 30. rokoch vedci skúmajúci prírodu a klímu koloniálnej Afriky upozorňovali na to, že napríklad francúzska kolónia Niger je takmer úplne nevhodná na udržanie prosperujúceho osídlenia, nakoľko väčšina jej územia sa nachádza vo veľmi suchom pásme, či dokonca priamo na Sahare. Pravidelne sa objavovali správy o presunoch obyvateľstva či o konfliktoch spojených s nedostatkom pôdy alebo vodných zdrojov. Klimatické zmeny, ako ich poznáme dnes, však ešte vtedy neboli v centre pozornosti.
Vedci sa oveľa viac zameriavali na rozširovanie saharskej púšte známe ako dezertifikácia smerom na juh. Z erózie pôdy pritom Európania obviňovali Afričanov žijúcich na okraji Sahary a ich tradičný spôsob poľnohospodárstva, ktoré často sprevádzalo vypaľovanie savany. Dnes už máme oveľa viac informácií a tieto tvrdenia sú do veľkej miery prekonané.
Oveľa väčším problémom ako dezertifikácia sa dnes ukazuje skutočnosť, že Sahel je predovšetkým pásmo s nízkymi, no najmä veľmi nepravidelnými zrážkami. Striedajú sa tu obdobia, počas ktorých sú zrážky na niekoľko rokov ako tak dostačujúce uživiť miestne pastierske a poľnohospodárske komunity. Následne však prichádzajú roky, keď zrážky žalostne chýbajú a oblasť zasiahne katastrofálne sucho. Tieto niekoľkoročné cykly sa striedajú v nepravidelných a ťažko predvídateľných intervaloch. A zásadným spôsobom vždy zasiahnu aj do veľmi krehkých spoločensko-ekonomických štruktúr miestneho obyvateľstva.
Tieto štáty sú v súčasnosti už 60 rokov nezávislé. Aký je teda rozdiel medzi obdobím kolonizácie a nezávislosti? Funguje sa týmto štátom dnes lepšie?
Až do roku 1945 ľudia v Európe vedeli len málo o tom, ako Afričania naozaj pod európskou koloniálnou vládou žijú.
Koloniálne úrady síce vypracovávali rozsiahle správy a štatistky, no do Európy a na verejnosť sa dostali len veľmi zriedka.
Navyše Francúzsko či Veľká Británia sa na medzinárodnej pôde prezentovali ako šíritelia „civilizácie a pokroku“ a vo všeobecnosti sa tak predpokladalo, že Afrika zažíva pod vládou Európy nevídaný pokrok.
Až po druhej svetovej vojne sa začali na medzinárodnej pôde objavovať kompaktnejšie dáta.
Súviselo to aj so vznikom Organizácie spojených národov, ktorá začala systematicky monitorovať chudobu vo svete či životnú úroveň svetovej populácie.
Informácie, ktoré sa tak o africkom kontinente po roku 1945 dostávali na verejnosť, boli pre mnohých šokujúce. Ukázalo sa, že koloniálna Afrika bola najchudobnejším a najmenej rozvinutým kontinentom na svete.
Nové štáty, ktoré vznikali z kolónií v druhej polovici 20. storočia, boli politicky nestabilné, chudobné a ich obyvateľstvo bolo vo väčšine prípadov úplne nevzdelané. Aj preto sa mnohé z nich čoskoro po nezávislosti ocitli vo víre občianskych vojen či desivých diktatúr.
Téma, či sa Afričanom za kolonializmu žilo lepšie alebo horšie, je ale otázka, ktorá rozdeľuje akademikov či intelektuálov už desaťročia.
Historici majú často tendenciu akoby dávať na misky váh pozitíva a negatíva kolonializmu pre Afriku.
V mojom výskume sa snažím, pokiaľ je to len možné, tomuto porovnávaniu vyhýbať. Skôr je pre mňa dôležitá samotná skutočnosť, že Afrika je stále považovaná za najchudobnejší a najnestabilnejší kontinent na svete.
Ako by ste z vášho osobného pohľadu pomenovali dialóg, ktorý dnes existuje medzi Európou a Afrikou?
V mojom povolaní sa identifikujem ako historik, a tým pádom je moje hodnotenie súčasných medzinárodných vzťahov ovplyvnené historickou perspektívou.
Neprekvapí preto, že osobne som pomerne veľkým kritikom vzťahov Európy k Afrike. Ak sa napríklad pozrieme dnes na postavenie Afriky vo svetovom obchode, od čias kolonializmu sa toho zmenilo málo.
Afrika je stále najmä producentom prvotných surovín, ktoré sa tam síce ťažia či pestujú, no vyvážajú sa a spracovávajú sa mimo kontinent, čiže bez pridanej hodnoty pre daný región. A na upevňovaní tohto postavenia Afriky vo svete mnohé štáty Európskej únie celé desaťročia participovali a ťažili z toho výhody.
Európska únia je síce dnes jedným z najväčších donorov humanitárnej pomoci Afrike, no na druhej strane jednotlivé krajiny Únie výrazným spôsobom ešte v nedávnej minulosti podporovali afrických diktátorov či skorumpované režimy, aby si zabezpečili svoje ekonomické či strategické výhody.
A deje sa to aj dnes, hoci už nie tak viditeľne ako, povedzme, pred desiatimi rokmi. V súčasnosti sa Európska únia prezentuje nadväzovaním nových vzťahov s africkými krajinami, ktoré sú údajne založené na nejakých nových princípoch, ako tomu bolo doteraz.
No smutné na tom je to, že práve EÚ začala robiť predovšetkým až pod tlakom nedávnej hrozby masovej migrácie Afričanov do Európy. To rozhodne nie je pre EÚ dobrá vizitka a najmä, prichádza to už dosť neskoro. No ako sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy.
Aký je váš osobný vzťah k tomuto kontinentu? Ako vidíte jeho budúcnosť?
Afriku milujem a jej obyvatelia či dejiny sú už od detstva pre mňa predmetom nekonečnej fascinácie.
Medzi Afričanmi či už v Afrike, alebo tu v Európe mám mnoho známych a priateľov. A všetko sú to úžasní ľudia, od ktorých sa my Európania máme určite čo naučiť. Samozrejme, podobne ako inde vo svete aj v Afrike sú ľudia rôzni, teda dobrí aj zlí. Ale vo všeobecnosti sú zatiaľ moje skúsenosti s Afrikou a Afričanmi viac pozitívne ako negatívne.
Čo sa týka budúcnosti Afriky, je to síce veľmi komplikované, no ja sa snažím zostať pozitívny. Afrika má veľmi mladú populáciu, ktorá má vzhľadom na rozvoj technológií či možnosti dopravy veľké možnosti využiť obrovský potenciál tohto kontinentu.
Veľmi dôležité však bude, ako sa najrozvinutejšie krajiny tohto sveta postavia k riešeniu chudoby vo svete, ako aj k riešeniu vážnych problémov ohľadom klimatických zmien. Tie sa totiž Afriky a jej obyvateľov dotýkajú najviac.
A to nepôjde bez toho, aby sme my, ktorí žijeme v najbohatšej časti sveta, o dosť zmenili svoj životný štýl a prehodnotili svoje hodnoty.
