Národné ocenenie získala v roku 2020 Iveta Barková, ktorá je riaditeľkou Súkromnej základnej školy v Senci.
Hlavnou víziou ocenenia Učiteľ Slovenska je zmena stereotypného pohľadu na prácu učiteľov a prinavrátenie vážnosti tejto profesii. Organizátormi sú Komenského inštitút, CEEV Živica a Varkey Foundation.
Národné ocenenie Učiteľ Slovenska za rok 202O získala Iveta Barková, ktorá je riaditeľkou Súkromnej základnej školy v Senci. Stala sa aj víťazkou v kategórii cena verejnosti.
Iveta Barková chcela byť učiteľkou vždy a tiež vždy vedela, ako by jej vysnívaná škola mala vyzerať. Napriek tomu, že sa počas svojho života párkrát ocitla aj inde než za katedrou, učiteľskému povolaniu zostala verná.
V roku 2015 sa rozhodla so svojou kolegyňou Janou Augustovičovou založiť v Senci súkromnú základnú školu.
Ako vyzerá jej škola snov? Je ťažké založiť na Slovensku novú školu? Aké vlastnosti by podľa nej mal mať dobrý učiteľ? Na tieto, ale i mnohé ďalšie otázky odpovedala v rozhovore pre portál Veda na dosah.
Nedávno ste získali hlavné ocenenie Učiteľ Slovenska 2020 a zároveň ste dostali aj cenu verejnosti. Prekvapilo vás to?
Úprimne priznávam, že hlavná cena Učiteľ Slovenska 2020 ma naozaj prekvapila. Tak trochu som tušila, že cenu verejnosti by som mohla získať, pretože počas celého hlasovania som mala veľkú podporu hlasujúcich. Ale na hlavnú cenu som tipovala iné kandidátky.
A to, že som nakoniec cenu získala, je ocenením nielen mojej práce, ale aj ocenením pre Janku Augustovičovú, s ktorou sme školu spolu založili a ktorá je dnes mojou zástupkyňou, a taktiež pre všetkých učiteľov našej školy, bez ktorých by sme nedokázali školu takto úspešne viesť.
Hovoríte o sebe, že ste chceli byť učiteľkou vždy a vždy ste vedeli, ako by mala vyzerať vaša škola snov. Ako by teda mala vyzerať?
Áno, vždy som chcela byť učiteľkou a hoci som sa párkrát v živote ocitla inde ako za katedrou alebo som váhala s nejakým rozhodnutím, aj tak som sa nakoniec vrátila k učiteľstvu.
A aj keď učím už dosť dlho, stále sa učím a snažím sa byť stále lepšou učiteľkou. Cítim to ako svoje poslanie – pracovať s deťmi v prostredí, v ktorom každé dieťa bude mať šancu uspieť, kde sa bude cítiť dobre a bezpečne, kde sa bude môcť naplno prejaviť talent nielen detí, ale napríklad aj ich učiteľa.
Pretože dobrú školu robia predovšetkým dobrí učitelia. Utvrdzujem sa v tom, že ak sú v škole spokojní učitelia, tak sú spokojné aj deti, vďaka čomu sú spokojní aj rodičia.
V roku 2015 ste so svojou kolegyňou Janou Augustovičovou založili v Senci súkromnú základnú školu. Znie to ako veľké životné rozhodnutie. Dlho ste sa rozhodovali, či tento krok urobiť alebo nie?
To rozhodnutie sa rodilo postupne. S Jankou sme roky spolu učili, najprv v Senci na gymnáziu, potom na základnej škole v Novej Dedinke. A zo spoločných rozhovorov a skúseností v oboch školách sa pomaly črtala vízia našej školy.
Tie nezáväzné debaty trvali možno tri roky. Potom sme si povedali, že bolo dosť rečí a ak to naozaj chceme, tak sa do toho musíme pustiť. A potom už samotná administratíva spojená so zaradením školy do siete škôl a školských zariadení trvala približne 6 mesiacov, čo je prekvapivo celkom krátky čas.
Je ťažké založiť na Slovensku vlastnú súkromnú školu?
Ako sa to vezme. Zrejme najťažšie je zvážiť všetky možnosti ešte predtým, ako sa do toho pustíte, pretože je potrebné mať zabezpečenú budovu, ktorá je vhodná na otvorenie školy.
A potom je potrebné rozhodnúť sa aj pre právnu formu zriaďovateľa.
My sme sa dohodli, že zriaďovateľom školy budem ja ako fyzická osoba. V tej chvíli sa nám to videlo ako najschodnejšie riešenie, ale prináša to, samozrejme, aj mnohé riziká. Keďže sme našu školu chceli vybudovať v prvom rade ako učiteľský projekt, tak sme neziskovou organizáciou.
V čom sa líši vyučovanie vo vašej súkromnej škole v porovnaní s bežnými štátnymi školami na Slovensku?
Dnes je už na Slovensku viacero podobných súkromných škôl, ako je naša. Hlásime sa k tomu, že sa učíme od najlepších, a preto sme sa ešte pred otvorením školy snažili nadviazať kontakt s inými výbornými súkromnými školami.
Školu budujeme ako komunitnú školu rodinného typu a keďže je financovaná aj z príspevkov rodičov, je našou povinnosťou poskytnúť žiakom a rodičom istú pridanú hodnotu.
V čom je podľa vás tá pridaná hodnota?
Napríklad v otvorenej komunikácii s rodičmi, v stotožnení sa s našou víziou, v tom, že v centre nášho záujmu je skutočne dieťa či žiak, že vieme ponúknuť moderné inovatívne metódy.
Učíme cudzie jazyky na dennej báze, pracujeme s metodikou vysoko efektívneho učenia a rešpektujúceho prístupu k všetkým účastníkom výchovno-vzdelávacieho procesu.
Do akej miery sa vám darí vo vašej skutočnej škole priblížiť k tej vysnívanej?
Snažíme sa k tej méte priblížiť. Je zrejmé, že nie je možné vyhovieť všetkým vo všetkom, ale každým rokom sa snažíme naše procesy vylepšovať.
Jednotlivé ročníky sme si napríklad rozdelili do troch cyklov a každý sa riadi iným mottom. Tí najmenší sa učia čítať, písať a počítať. Štvrtáci až šiestaci sa postupne učia učiť – pracovať s textom, čítať s porozumením, písať si poznámky. Tí najstarší sú vedení k tomu, aby mali učenie spojené s myslením, ideálne s kritickým myslením a pobádame ich aj k čo najlepším osobným výkonom. Zároveň chceme v deťoch pestovať radosť z učenia, že škola nie je iba povinnosť, ale prináša množstvo nových zážitkov a skúseností.
Aký je spôsob hodnotenia vo vašej škole? Ostali ste pri klasickom hodnotení pomocou známok od 1 do 5?
Žiakov nehodnotíme známkami. Prvé tri roky majú všetky deti iba slovné hodnotenie, v ostatných ročníkoch je to kombinované hodnotenie slovné a aj percentuálne.
Percentá môžu žiaci získať na základe vopred známych povinných a voliteľných podmienok, takže všetci žiaci aj rodičia vedia už v septembri, z čoho budú počas školského roka hodnotení.
V čom je takéto percentuálne hodnotenie vo vzdelávacom procese výhodnejšie? Nie je ani také dôležité samotné hodnotenie percentami, ktoré sú istým spôsobom ekvivalentom známok. Deti chceme viesť k zodpovednosti, učia sa pracovať s časom, vedia v každej chvíli, či sú so svojím výkonom spokojné alebo či potrebujú, respektíve chcú zabrať viac. Ja osobne by som už najradšej známkami či percentami na základnej škole vôbec nehodnotila.
Čo považujete aktuálne za slabšiu stránku vašej školy? Na čom treba ešte zapracovať?
Našou slabinou je budova školy, za ktorú sme síce nesmierne vďační, ale je to typická stará socialistická budova. Predstavy o modernej škole sú zatiaľ vizualizované len v našich hlavách, ale možno raz budeme mať príležitosť pracovať aj v budove, ktorá bude zodpovedať predstavám modernej zelenej inovatívnej školy 21. storočia.
Na stránke Učiteľ Slovenska je o vás napísané: „Iveta Barková je typ aktívnej učiteľky, ktorá stále sleduje, čo nové sa vo vzdelávaní deje vo svete, ako sa dajú veci robiť inak a lepšie a posúva tieto informácie ďalším kolegom.“ „Aj som sa pokúšala uplatniť tento prístup v štátnych školách. Žiaľ, nie vždy s úspechom.” Čo je podľa vás hlavným dôvodom ťažkého uplatnenia inovatívneho prístupu v štátnych školách?
Viem, že je veľmi veľa výborných štátnych škôl, ktoré používajú inovatívne prístupy a je v nich dobrá atmosféra. Ale zároveň je aj množstvo škôl, ktoré – obrazne povedané – zaspali dobu a stále opakujú postupy, ktoré boli typické pre 80. roky 20. storočia. Lenže my žijeme úplne iné časy, požiadavky kladené na nastupujúce generácie budú úplne iné ako tie, s ktorými má skúsenosť väčšina dospelých ľudí.
Čo podľa vás čaká deti v budúcnosti?
Musíme ich pripraviť na to, že v živote budú musieť byť flexibilné, že nebude stačiť pracovať s informáciami, ale bude potrebné ich kriticky vyhodnotiť, že nepotrebujú iba poznať poučky, ale musia ich vedieť použiť v praxi, nie teóriu, ale nástroje, zručnosti potrebujeme v deťoch rozvíjať, aby ich mohli použiť v akejkoľvek situácii, v ktorej sa môžu ocitnúť.
Pripustiť si to je asi najväčší problém v školách, ktoré to tak necítia, a chcú robiť veci tak, ako sa vždy robili. Nedávno sa ktosi pozastavoval nad tým, ako môžu deti písať slohy alebo úlohy na počítači, veď počítač im opraví chyby. A je to problém? To však neznamená, že netreba učiť deti pravopis, ja im stále opakujem, že to, čo napíšeme a zverejníme, je našou vizitkou. Zároveň je však dôležité to, že dieťa vie vyjadriť svoje myšlienky, vie argumentovať, vie napísať zmysluplný text, vie s ľuďmi komunikovať, hľadať riešenia, dohodnúť sa.
Všetci desiati finalisti tento rok odovzdali organizátorom aj svoju vzorku DNA, ktorá putovala na analýzu do Berlína. Zo vzoriek mali vedci zistiť, či majú všetci nominovaní správnu predispozíciu na to byť učiteľmi. Aké sú podľa vás hlavné vlastnosti, ktoré by mal mať dobrý učiteľ?
Dobrý učiteľ má byť podľa mňa láskavý, spravodlivý a ľudský.
Deti musia cítiť, že je s nimi rád, má o ne záujem, stojí o ich názor a váži si ich. Dokáže sa k nim znížiť a chápať ich, ale zároveň je prirodzene rešpektovaný a zásadový.
Toto je ideál. Poznám viacerých učiteľov, ktorí tento môj ideál spĺňajú. Aj preto by som sa im chcela v týchto náročných časoch poďakovať. Verím, že väčšina z nás robí svoju prácu najlepšie, ako vie – niekomu to ide lepšie, niekto sa trápi. Možno sú aj takí, ktorým je to ľahostajné, ale táto pandémia mení všetko a pravdepodobne zmení aj školstvo a ľudí v nej.
Z výsledkov genetickej analýzy vyplynulo, že 8 z desiatich učiteľov majú predispozíciu na to, aby mali hnedé vlasy. Okrem toho u dvoch súťažiach vedci odhalili, že môžu vypiť veľké množstvo kávy, pretože ich telo dokáže spracovať kofeín na vysokej úrovni bez toxických účinkov. Ako ste na tom s pitím kávy? Dohnala vás táto profesia k jej konzumácii vo väčšom množstve?
Hnedé rovné vlasy mám aj ja, ale kávu paradoxne ani veľmi nepijem, resp. pijem bezkofeínovú, naozaj nie som typická kávičkárka. V škole sa ale skutočne vypije veľa kávy, už sme museli kúpiť druhý kávovar.
Hoci hovoríte, že ste sa párkrát v živote ocitli aj mimo katedry, ostali ste učiteľskému povolaniu verná a pôsobíte veľmi entuziasticky. Čo máte na svojej práci najradšej?
Pre mňa je na učiteľstve najúžasnejšie to, že každý deň je iný, každá hodina je úplne iná, hoci môžete rok čo rok učiť tú istú tému. Jedinečnou ju vždy znova a znova robia deti a ľudia, s ktorými pracujete.
A najkrajšie chvíle sú tie, keď spolu s deťmi zažijeme okamih objavu, radosti z učenia, z toho určitého momentu, keď sa niečo podarí.
Krásny sloh, zaujímavý pokus, krásny výkres, pútavá prezentácia, prekonanie samého seba na telocviku, radosť zo spievania a mnoho iných úžasných drobností, ktoré si deti berú so sebou do života.