Zmena ročných období, ale aj liturgia stará 2000 rokov, ktorú si dodnes pripomíname – Veľká noc je obdobím, ktoré ľudia prežívajú duchovne, relaxačne či zážitkovo. Mnohé tradície sú dnes v našom regióne stále silno zakorenené, niektoré sú prispôsobené, no obyvatelia majú najmä slobodu v tom, ako ich slávia. Pred rokom 1989 toto nebolo samozrejmosťou. O veľkonočných sviatkoch sme sa porozprávali s etnologičkou PhDr. Katarínou Popelkovou, CSc., ktorá na Ústave etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied vedie výskum súčasných sviatkov na Slovensku.
M. HUCÁKOVÁ: V týchto dňoch sa mnohí rozhodujeme, ako strávime Veľkú noc. Pred 30 rokmi ľudia takúto slobodu nemali. Ako sa slávenie Veľkonočných sviatkov u nás mení za uplynulé desiatky rokov?
K. POPELKOVÁ: Pred rokom 1989 bol štátnou ideológiou kresťanský obsah sviatku zatlačovaný do súkromnej sféry a na verejnosti boli prípustné iba nenáboženské prejavy. To, že Veľká noc bola v médiách i školách tematizovaná ako sviatok jari, paradoxne podnietilo rozvoj udržiavania, oživovania a folkloristického pestovania tradičných veľkonočných zvykov na lokálnej i regionálnej úrovni. Od 90. rokov 20. storočia veriaci znova môžu počas sviatku slobodne prejavovať náboženské cítenie. Náboženské rituály a cirkevné aktivity prenikajú aj na verejný priestor v podobe pašiových sprievodov v mestách, priamych televíznych a rozhlasových prenosov obradov a bohoslužieb, organizovania nábožensky tematizovaných kultúrnych podujatí či koncertov.
M. H.: Posúvame sa v čase a mohlo by sa zdať, že každým rokom je upúšťanie od tradícií výraznejšie, respektíve stále viac prispôsobované momentálnemu fungovaniu spoločnosti. Majú tieto sviatky pre nás zmysel?
K. POPELKOVÁ: Ak by sme napríklad mali posúdiť význam živých jarných roľníckych zvykov začiatkom 20. storočia pre súčasných obyvateľov miest na Slovensku, je jednoznačné, že v tomto prostredí sú cudzie a s každodenným životom nesúvisia. Ak sa však tieto alebo ostatné tradičné jarné zvyky – vynášanie Moreny, prinášanie leta, pletenie korbáčov, maľovanie vajíčok, oblievačka a šibačka – či už v mestách alebo na dedinách stále udržiavajú (a nielen predvádzajú na javiskách ako zážitok pre diváka), musia mať pre spoločenstvo alebo pre človeka samotného zmysel. Napríklad v potvrdzovaní spolupatričnosti alebo priateľských zväzkov, v zábave a relaxácii.
M. H.: Všetko sa zrejme začína aj končí v rodine a vo vzájomných vzťahoch. Ako udržať tradície, keď ich jeden partner v rodine chce dodržiavať, ale ten druhý k tomu nemá vzťah?
K. POPELKOVÁ: Pretože pre rodinu dnes nejestvujú formálne stanovené, vyžadované a kontrolované spôsoby prežívania Veľkej noci, sledujeme v súčasnosti v tejto sfére mnohé rozdiely, ktoré podmieňuje veľa faktorov. Napríklad spôsob života v meste či na dedine, či a aké veľkonočné tradície si ľudia do svojich terajších rodín prinášajú z detstva či predchádzajúcej rodiny, región, z ktorého pochádzajú, aký je ich svetonázor, pracovná vyťaženosť, vek detí, a pod. Preto buď trvajú na udržiavaní tradícií alebo prijímajú zvyky partnera, vytvárajú nové kombinácie.
M. H.: Ako slávia Veľkú noc susedné krajiny a v širšom kontexte aj celá Európa. Vnímate v tom výrazné rozdiely?
K. POPELKOVÁ: Hlavné znaky slávenia Veľkej noci možno v rámci Európy dokumentovať v troch rovinách: náboženskej, profánnej a v rovine tradičných zvykov. Hoci kresťanská veľkonočná liturgia, stará takmer dvetisíc rokov, je v Európe všade v podstate rovnaká, odlišujú sa jednotlivé európske regióny alebo krajiny výskytom niektorých náboženských tradícií spojených s prejavmi ľudovej zbožnosti, akými sú napríklad pašiové sprievody a krížové cesty, púte na miesta spojené so životom Ježiša Krista či obrady požehnávania veľkonočných jedál kňazmi. Profánne spôsoby sviatkovania – cestovanie, turistika či šport sú podobné vo všetkých častiach Európy. Rozdiely v slávení Veľkej noci v Európe určuje aj stabilita a obľuba tradičných ľudových obyčají, ktorých pôvod je starší ako kresťanské rituály. V západných európskych krajinách prežívajú z nich prevažne iba jednotlivosti. V tomto zmysle územie Slovenska predstavuje v rámci Európy unikátny región.
M. H.: Akú budúcnosť by sme mohli predpovedať významu a spôsobu trávenia Veľkonočných sviatkov na Slovensku?
K. POPELKOVÁ: Etnologický výskum a pozorovania svedčia o skutočnosti, že obľuba tohto sviatku nie je na ústupe. Vnímanie jeho dvoch navzájom sa špecificky prelínajúcich hlavných tém – pripomínanie Kristovho zmŕtvychvstania a jarnej obnovy prírody – je medzi občanmi Slovenska zdieľané univerzálne. Symboly tohto sviatku aj tradičné zvyky s ním spojené sú všeobecne známe naprieč regiónmi, sociálnymi i vekovými skupinami obyvateľstva. Navyše, niektoré unikátne obyčaje, ktorých vek je veľmi dlhý, sú stále prirodzene živé a pravidelne sa opakujú ako neodmysliteľná súčasť sviatku. Čas viacdňového pracovného voľna, ktorý tieto sviatky predstavujú v kalendári, je vítaným prerušením každodennosti ponúkajúcim množstvo alternatív, ako ho „neobyčajne“ prežiť.
Zhovárala sa: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: SAV
Ilustračné foto: Pixabay.com /suju/
Uverejnila: VČ