Výskumníci z Univerzity Komenského, ktorí sa podieľajú na medzinárodnom výskume o vzniku stereotypov, hovoria, že eurocentrizmus je široký problém, a to nielen u nás.
Ilustračná fotografia. Všetci, či už rodina, škola, alebo rovesníci, nejakou mierou prispievajú k stereotypizácii iných kultúr. Zdroj: iStockphoto.com
Kde vznikajú kultúrne predsudky a stereotypy? Odkiaľ pramení radikalizácia mládeže? „Ak len uvažujeme o veciach z eurocentrického pohľadu, oberáme sa o možnosť spoznať niečo iné, naučiť sa uvažovať o svete a o sebe z iných perspektív. Takýto pohľad môže priniesť množstvo nových riešení,“ hovoria výskumníci z Univerzity Komenského, ktorí sa podieľajú na medzinárodnom výskume o tom, ako vzniká a prenáša sa poznanie o kultúre v oblastiach vzdelávania a medziľudskom styku.
Na otázky prostredníctvom e-mailu odpovedali Matej Karásek, Roman Džambovič, Daniel Gerbery a Dušan Deák, ktorí sú členmi výskumného tímu CHIEF v rámci Univerzity Komenského. Cieľom projektu CHIEF (Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future, teda Kultúrne dedičstvo a identity v Európe v budúcnosti) je podnietiť dialóg medzi rôznymi skupinami ľudí a umožniť, aby bol kontinent v budúcnosti inkluzívnejší. Analýza zistených informácií stále prebieha.
V rozhovore sa dozviete,:
- čo si výskumníci všimli v slovenských školách,
- že aj pozitívne stereotypy môžu škodiť,
- o čo prichádzame, ak sa v školách sústredíme len na históriu a diela, ktoré vychádzajú z európskeho pohľadu na svet,
- ako je možné, že študent je zhrozený z koncentračných táborov, ale podporuje extrémistov,
- o vplyve rodiny na porozumenie učivu,
- ako sú na tom z pohľadu stereotypov iné krajiny.
Aké najpodstatnejšie informácie o stereotypizácii iných kultúr ste zistili v slovenských školách?
Jedným z dôležitých zistení je, že samotnú kategóriu kultúry respondenti kvalitatívneho výskumu v školách – učitelia, žiaci – v rozhovoroch vysvetľovali pomerne prvoplánovo alebo jednoznačne. Väčšinou s pomocou odvolávok na umeleckú tvorbu rôzneho druhu, často s etnickým určením, ako tie naše piesne, tance, tradície. Pri otázkach, ktoré sa dotýkali kultúry ako konkrétneho, alebo ak chcete kultivovaného spôsobu života, sa táto jednoznačnosť strácala. Naopak, v kontexte ľudí z nám menej známych krajín, o ktorých sa dozvedáme viac sprostredkovane ako vlastnou skúsenosťou, odrazu kultúra získavala práve tento význam.
Možno aj to je jeden zo stereotypov, ktorému nahrávajú tiež kurikulá, teda vzdelávacie štandardy týkajúce sa spoločenskovednej problematiky. Raz totiž hovoríme o domácom a tradičnom, pričom si to dokumentujeme ako hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo alebo ako umenie. Inokedy o živote ľudí a ich hodnotách, ktoré sú pre nás občas zvláštne. To si doslova pýta protiotázku. Naozaj ľudia, ktorých kultúru takýmto spôsobom kategorizujeme, žijú len v exotických svetoch poza našich hraníc?
Boli všetky zistenia nové alebo sa opäť ukázali aj staršie známe fakty?
Kvantitatívny výskum bol okrem mnohých ďalších tém zameraný aj na zistenie miery sociálnej dištancie voči vybraným sociálnym kategóriám. Analýza potvrdila informácie známe už z predchádzajúcich výskumov. Aj naši respondenti hovorili, že by sa cítili menej komfortne, ak by mali za susedov ľudí iného vierovyznania, inej farby kože alebo so zdravotným hendikepom. Menšia miera sociálneho odstupu bola voči susedom, ktorí by pochádzali z iných krajín. Náš výskum neumožňuje porovnať názory ľudí rôznych vekových kategórií, čo by umožnilo poukázať, či mladí stredoškoláci vykazujú nižšiu či vyššiu mieru sociálnej dištancie ako ostatní obyvatelia Slovenska. Podobne negatívne postoje sa týkali práv imigrantov v kontexte zachovania vlastného jazyka, zvyklostí a životného štýlu.
Na druhej strane však stredoškoláci súhlasili častejšie s názorom, že deti prisťahovalcov by mali mať rovnaké príležitosti na vzdelanie ako ostatné deti na Slovensku. Mladí ľudia do veľkej miery súhlasili aj s názormi, ktoré by sme mohli charakterizovať ako kultúrna otvorenosť. Radi počúvali hudbu iných kultúr, radi sa učili o iných kultúrach, súhlasili s výrokmi, že by mohli ľahko žiť v krajinách iných kultúr, než je ich vlastná a identifikovali sa so svetovou komunitou. Kultúrna otvorenosť následne negatívne súvisela s nacionalizmom či etnickým konceptom národnej identít. Samozrejme, ďalšie analýzy umožnia ešte identifikovať faktory, ktoré diferencujú názory stredoškolských študentov.
Dá sa určiť, kedy sa to začína? Politička Irena Bihariová prednedávnom zverejnila status, v ktorom upozorňuje na čítanku pre druhý ročník základných škôl. Obsahuje obrázok dieťaťa z Afriky s výraznými svetlými perami, ktorý nemá ďaleko od karikatúry.
Zaoberali sme sa vzdelávacími prostrediami, ako sú škola, rodina, rovesníci, kultúrne inštitúcie pamäti či doplnkovým vzdelávaním, ktoré zabezpečujú neziskové organizácie. Všetky nejakou mierou prispievajú k stereotypizácii iných kultúr. Čo sa týka škôl, učitelia majú pomerne veľkú autonómiu v prístupe k témam, ktoré sa týkajú kultúry, a tá poskytuje rôzne možnosti. Otázne však je, či možnosti dokážeme využiť, prípadne či systematicky uvažujeme nad ich využívaním tak, aby nedochádzalo k stereotypnému, priam dehumanizovanému zobrazovaniu ľudí z iných kultúr.
Nie sme v 18. a 19. storočí, keď sa Európania po prvýkrát vo väčšej miere začali zoznamovať s mimoeurópskym svetom a neraz skĺzli k schematizmu. Ak však aj učebnice stále dokážu schematicky zjednodušovať život ľudí tak, ako zaznamenala pani Bihariová, je namieste sa zamyslieť, či niekde nerobíme chybu a či spoznávanie rôznych ľudských prístupov ku kultivácii spôsobov prežívania života je cieľom vzdelávania. Alebo je cieľom len popis a kategorizácia?
Dá sa vysvetliť, ako sa šíria stereotypné poznatky?
Náš výskum nebol zameraný týmto smerom, ale doterajšie zistenia mnohých výskumov jasne ukazujú, že tak pozitívne, ako i negatívne stereotypy o vlastných alebo iných skupinách sú stabilnou súčasťou kultúry. Veľmi ťažko sa menia a ešte ťažšie búrajú. Samotná socializácia v rodine, škole, rovesníckych skupinách a pôsobenie médií tomu napomáha.
Na druhej strane napríklad aj naše zistenia kvantitatívneho výskumu ukázali, že stredoškoláci, ktorí boli v priamom kontakte, teda si buď písali, rozprávali sa a stretávali sa s ľuďmi z iných kultúr, alebo počúvali hudbu, sledovali filmy, čítali knihy o ľuďoch z iných kultúr, viac podporovali práva prisťahovalcov a mali nižšiu mieru sociálnej dištancie. Na úrovni školy bola súvislosť so spomínanými postojmi a aktívnou kultúrnou participáciou, ktorú organizovali školy, ako aj s tým, ak sa vyučovalo o ľudských právach.
Spomenuli ste, že stereotypy môžu byť i pozitívne. Napríklad o Afroameričanoch sa hovorí aj ako o muzikantoch, vzhľadom na to, ako výrazne ovplyvnili hudbu. Sú problémové aj takéto stereotypy? Kedy stereotyp prestáva byť akýmsi preháňaním?
Istotne sú problémom aj takéto stereotypy a zrejme prinášajú viac škody ako osohu. Redukujú totiž schopnosti určitej skupiny ľudí len na jedinú, hoci pozitívnu vlastnosť. Pritom medzi Afroameričanmi sa dozaista nájdu ľudia bez štipky hudobného sluchu, ale aj ľudia s mimoriadnym nadaním pre právo či fyziku. V Amerike, ktorú ste spomenuli, to pekne vidno aj na podráždenosti pôvodných obyvateľov, ktorá pramení z toho, ako ich niektorí bieli Američania obdivujú pre ich údajnú blízkosť k prírode a k duchovnu.
Mnohí pôvodní Američania sú však ľuďmi súčasnej doby s modernými ambíciami a nárokmi, a preto sa pochopiteľne nemusia cítiť pohodlne v koži akéhosi ušľachtilého divocha, do ktorej sa ich takýto stereotyp snaží navliecť. Aj na prvý pohľad pozitívny stereotyp sa teda napokon v praxi môže stať bariérou pre rozvíjanie a uplatnenie rôznych druhov talentu a osobných ambícií. V každom prípade si myslím, že nám po príklady netreba chodiť až do zámoria. Stačí ostať na Slovensku, lebo aj u nás máme stereotyp o Rómoch ako o dobrých muzikantoch, však?
Ilustračná fotografia dvoch študentiek rôzneho pôvodu. Zdroj: Univerzita Komenského
Prečo sa sústredíme v školách len na európske literárne diela? Z čoho to vyplýva?
Toto je skôr otázka pre tvorcov vzdelávacích programov ako pre nás. Je nepochybne dôležité spoznávať svet a venovať sa tomu, čo nás bezprostredne obklopuje, z čoho čerpáme ideály a z čoho získavame nejaký hodnotový azimut. Do akej miery je však vo svete 21. storočia dôležité zamerať sa výhradne na európske literárne dedičstvo, keď sa s čoraz väčšou frekvenciou stretávame aj s ľuďmi, ktorých literárna gramotnosť je založená na textoch s odlišnými estetickými či hodnotovými perspektívami? Naozaj nám nemajú čo ponúknuť ani nositelia Nobelových cien za literatúru z mimoeurópskeho sveta? Podobné otázky zaznievajú aj v publikácii Multikultúrna výchova v školách, ktorá vznikla v roku 2008 pod vedením profesora Mistríka. Za zamyslenie však stojí, prečo sa ich pýtame aj dnes.
O čo sa v širšom meradle oberáme, ak v školských témach ostávame len v eurocentrickom prostredí?
Oberáme sa o možnosť vykročiť z tieňa vlastnej kultúry a životov, ktoré sú do veľkej miery obmedzené socio-ekonomicky. Taktiež o možnosť pozrieť sa na svet i na samých seba z iných perspektív a uvidieť sa možno i v trochu konštruktívne kritickom svetle. Takýto pohľad môže priniesť nečakané množstvo nových nápadov a nových riešení. V menej filozofickom a viac praktickom zmysle sa oberáme o diskusiu, vďaka ktorej by sme ako spoločnosť boli schopní pružne reagovať na dynamiku súčasného sveta. Prípadne uvidieť dobrú prax niekde, kde ju vďaka predom zvolenému obmedzeniu uvidieť nedokážeme. Sme zahľadení do seba, takpovediac si betónujeme nohy v starých témach a boľačkách. Potom sa divíme, že s rýchlo bežiacim svetom okolo nás nevládzeme držať krok.
Sú eurocentrické len literatúra a dejepis alebo sa tento prístup dá badať aj v iných predmetoch či študijných smeroch?
Eurocentrizmus je široký problém, a to nielen u nás, na ktorý vzdelávacie štandardy spoločensko-vedných predmetov neponúkajú jasné odpovede. Štandardy však určite ponúkajú možnosti, ako ho prediskutovať, spoznať a posúdiť, pretože konkrétne prevedenie všeobecných odporúčaní zostáva na učiteľovi, prípadne na spôsobe výučby, ktorý volí jednotlivá škola. Napríklad etická výchova so zameraním na komunikáciu, dôstojnosť človeka, sexualitu, rodinu či mravnosť by mohla vytvoriť priestor na diskusiu o eurocentrizme. Ak však vzdelávacie štandardy k tomu nevyzývajú, ťažko od učiteľa, ktorý bojuje s dlhodobým spoločenským podhodnotením jeho práce, očakávať, že podobnú tému otvorí, ak k nej z nejakých príčin nemá blízko. Eurocentrizmus sa totiž dotýka rámca, s pomocou ktorého pristupujeme k ľuďom a ich kultúre. Menej už toho, koľko o nich vieme.
Mnohí totiž stereotypne považujú to, čo vzniklo a vzniká v Európe, prípadne na Západe, za mieru všetkých vecí. Tým však implicitne upierajú schopnosť konať a uvažovať inak všetkým, ktorí tak činia. Zároveň sami sebe uberajú možnosť spoznať niečo iné a nové či naučiť sa uvažovať z iných perspektív. Vhodne to ilustrujú vzdelávacie štandardy náboženskej výchovy, ktoré sa namiesto toho, aby aspoň v nejakom minime ukázali, že kresťanstvo jestvuje inde vo svete, napríklad medzi Arabmi, zameriavajú skôr na konfesionálnu indoktrináciu. Alebo ako možno spoznať svet očami Inda, keď ho aj v mnohých ohľadoch skutočne výborná učebnica multikultúrnej výchovy, predstaví práve pomocou obrázka, ktorý odkazuje na chudobu?
Ako je možné, že študent môže podporovať extrémistických politikov, no je zhrozený z koncentračných táborov?
Školy, česť výnimkám, sa neveľmi obťažujú podnecovať študentov k hľadaniu analógií medzi extrémizmom minulosti a súčasnosti. Študenti tam žiadne podobnosti nevidia a zrejme ich v škole veľmi nevyzývajú ani k ich hľadaniu. Raz mi počas výskumu povedal jeden stredoškolák, ktorého zhnusilo, čo videl v Osvienčime, a ktorý súčasne sympatizoval s Kotlebovcami, že Kotlebovcom ani žiadnemu inému politikovi na svete už dnes istotne nie je sympatická myšlienka koncentračných táborov. Prinajmenšom na Slovensku je medzi mladými i starými veľmi rozšírená falošná viera v akýsi neúprosný dejinný vývoj, vďaka ktorému sa chyby minulosti zákonite nebudú opakovať tak, ako sa zákonite človek nevráti k chodeniu po štyroch.
Dejiny sa zväčša už neučia s naliehavosťou výstrahy pred ich opakovaním. História je u nás často skôr len učiteľkou dejín než učiteľkou života. Ešte alarmujúcejšia je však skutočnosť, že sme sa počas nášho výskumu stretli aj s niekoľkými prípadmi, keď učitelia stredných škôl priamo nabádali prvovoličov, aby volili ĽSNS. Našiel sa medzi nimi aj učiteľ dejepisu. Ak bude mať takýto pedagóg na starosti exkurzie do Osvienčimu, nezníži to sympatie mladých k súčasným extrémistom, ani keby mali na exkurziu do Osvienčimu chodiť dvakrát do týždňa.
V tejto súvislosti mi napadá, že keď som chodil do školy, nacizmus či fašizmus sa prakticky spomínal len na dejepise pri druhej svetovej vojne, teda v spojení s Nemeckom a Talianskom. Chýba podľa vás hlbšia analýza problému, vedenie k tomu, že by študenti dokázali odhaliť prejavy tejto ideológie aj v súčasnom svete?
Áno, chýba. A k tomu, čo už bolo povedané vyššie, treba dodať, že s tým zrejme súvisí aj akási neprimeraná politická korektnosť niektorých učiteľov. Debata o analógiách medzi extrémistami minulosti a súčasnosti by nás totiž mohla poľahky zaviesť až do parlamentu a zďaleka by sa nemusela obmedzovať len na jednu politickú stranu. A do toho sa učitelia zväčša neradi púšťajú. Žiaľ, po zverejnení štatistík o vysokých percentách učiteľov, ktorí inklinujú k rôznym konšpiračným teóriám, alebo po vypočutí si príbehov o učiteľských agitáciách u študentov prvovoličov, sa človek musí pýtať, či vernosť okrídlenému „politika do škôl nepatrí“ nie je v tejto situácii ten lepší prípad.
Ako na školách hovoriť o témach, ktoré sú veľmi politicky nabité? Ako hovoriť napríklad o migrantoch či nedávnom konflikte Palestínčanov s Izraelom?
Opäť je to otázka pre didaktikov, nie sme kompetentní vyčerpávajúco odpovedať. Azda však treba dostatočnú pozornosť venovať zdrojom, na základe ktorých vzájomne nepriateľské a politicky vypäté názory vznikajú. Ak ich nepoznáme alebo nevieme presne určiť, nie je hanbou si to priznať a aj napriek tomu viesť študentov k hľadaniu, ktoré zohľadní viaceré názorové postoje.
Keď však ani politici v tejto otázke neposkytujú nasledovaniahodné vzory a spoločenský konsenzus vrátane niektorých predstaviteľov školstva pragmaticky odsúva problém práce so zdrojmi do úzadia, presúva sa jeho váha výhradne na učiteľa. Lenže aj ten je len človek, ktorý sa musí orientovať v spleti protichodných informácií a môže zvoliť podobne konsenzuálnu a pragmatickú ľahšiu cestu.
Ako k porozumeniu informáciám zo školy prispieva rodina? Ako kolektív vrstovníkov?
Významným spôsobom. Od predkov nededíme len hmotné veci, ale aj rôzne rozprávania o minulosti. Cez takéto rozprávania si môžeme takpovediac spomínať na éry a udalosti, ktoré sa stali dávno pred tým, než sme sa narodili. Rodina teda môže dopredu určovať, ako bude študent danú látku vnímať. Zjednodušene povedané, keď bude učiteľ prednášať o socializme, žiaci môžu jeho výklad vnímať diametrálne odlišnými očami podľa toho, či sa v ich rodine napríklad traduje príbeh o tom, ako bol prastarý otec na kolektivizácii stratový, alebo o tom, ako si ňou prilepšil. Informácie, ktoré žiak dostáva v spoločenskovedných predmetoch, teda prejdú akýmsi filtrom rodinnej skúsenosti. Rodiča a starí rodičia predstavujú pre deti určitú schému myslenia, ktorá sa v procese socializácie fixuje.
Túto schému názorov, postojov a spôsobu uvažovania o sociálnych skutočnostiach si mladí ľudia osvojujú. Je samozrejmé, že mnohé takéto schémy a scenáre sú často stereotypné, plné predsudkov alebo sa zakladajú iba na skúsenostiach bez širšieho poznania skutočnosti. Je fantastické, že jestvujú školy, ktoré rodičov nevnímajú len ako dodávateľov materiálu na spracovanie, ale ich priamo zapájajú do vyučovacieho procesu. Nevieme povedať, koľko takých na Slovensku máme, ale už len to, že sme sa aj v rámci pomerne obmedzenej výskumnej vzorky s nimi stretli, dáva dôvod na radosť. Otázne je, nakoľko štát, ktorý u nás stále do veľkej miery určuje štandardy a spôsoby vzdelávania, dokáže podporiť takéto aktivity. Čo sa týka vrstovníkov, náš výskum ukazuje, že si názory nevytvárajú vo vákuu. Venovať pozornosť prepojeniu rôznych vzdelávacích prostredí je úloha, ktorou by sa školstvo nepochybne malo zaoberať.
Čelia aj iné krajiny podobným problémom ako my? Alebo sa veľmi líšime my?
Na začiatku celého výskumu sme sa mylne nazdávali, že sa náš slovenský tím do medzinárodného projektu zapíše najmä vďaka bizarnostiam a absurditám z nášho vzdelávacieho prostredia. Keď sme ich však priebežne prezentovali, nik sa nad nimi príliš nepozastavoval. Napokon sa ukázalo, že Slovensko nie je príliš výnimočné a absurdnosť je často skôr normou než kuriozitou aj v mnohých ďalších krajinách na západ i na východ od nás.
Ukazuje sa napríklad, že nielen na Slovensku máme vo zvyku v zhode s nariadeniami zhora zavádzať do vzdelávacieho procesu nové slová a heslá. Vôbec sa nesnažíme ich hlbšie pochopiť, pričom si ponechávame staré postoje. Stávajú sa len „škrupinovými pojmami“, pod ktoré sa skryjú veci, ktoré nikto jasne nevymedzil a nekomunikoval. Dá sa povedať, že takýto jav bol prítomný v každej z krajín, ktorá sa zúčastnila na výskume. A aby sme ukázali, ako sa netreba spoliehať na stereotypy, dodajme, že ani západné krajiny neboli výnimkou.
