Poznáte tie hry alebo seriály, kedy sa sami môžete rozhodovať o tom, ako bude príbeh ďalej pokračovať? Touto otázkou začala svoju krátku prednášku Kamila Urban z Ústavu pre výskum sociálnej komunikácie SAV na prvom Science Slam-e akadémie vied. Popularizačný formát, ktorý sa postupne rozširuje po celom svete, priniesla do Bratislavy jej kolegyňa z ústavu Simona Andraščíková. Cieľom „slamov“ je priblížiť vedu širokej verejnosti, vzdelávať, ale aj zabaviť.
Kamila Urban upozornila hneď na začiatku všetkých prítomných hostí, že priebeh jej prednášky budú ovplyvňovať. V rámci koncepcie podujatia je publikum vždy aktívne a pomocou kartičiek odpovedá na položené otázky.
„Kto riadi naše učenie? Zelená – učiteľ, červená – ja. Väčšina prítomných odpovedá, že my sami. Rozhodujeme o tom, kedy, kde, ako, s kým a hlavne prečo sa niečo mám naučiť. Toto učenie určite všetci poznáme, pretože takto sa učia deti a možno práve vďaka tomu sa naučia chodiť alebo rozprávať,“ povedala Kamila Urban.
Po príchode do školy sa však tento spôsob učenia mení. Učiteľ rozhoduje, čo sa učíme, kedy sa budeme učiť, ako sa naučiť, prípadne či sa môžeme učiť aj s niekým iným ako len s učiteľom v škole.
„Keď sa potom pozrieme na výsledky medzinárodného PISA testovania, alebo PILS, tak nechcem hovoriť o tom, že sme pod priemerom OECD vo vedomostiach a schopnostiach, ale chcem hovoriť o tom, že sú tam otázky, či našich žiakov a študentov učenie baví. Odpoveď na túto otázku je veľmi smutná, pretože študentov a žiakov nebaví chodiť do školy a nebaví ich učiť sa,“ konštatuje Kamila Urban.
Ako ďalej tvrdí, učenie nás môže baviť, no potrebná je k tomu vnútorná motivácia. Pokiaľ ide o motiváciu vonkajšiu, tá je spájaná s trestami alebo odmenami. Učenie na základe vnútornej motivácie má ale dlhodobý efekt, pretože ho sprevádza radosť, vedomie, že to má význam a zároveň záruka, že je to potrebné a do budúcna využiteľné. Na otázku, či je možné takéto učenie dostať do našich škôl, odpovedalo prítomné publikum pomocou kartičiek pozitívne.
„Takému učeniu hovoríme autoregulované učenie, alebo sebariadené učenie. Predstavím ho na príklade. Predstavte si, kedy ste naposledy čítali nejaký text a museli ste mu porozumieť. Keď ste si ho čítali, najprv ste sa pozreli na jeho dĺžku, koľko času a energie vám vezme. Potom ste si prečítali nadpis a povedali ste si: ´Viem už niečo o tejto téme? Je to niečo, čo súvisí s tým, čo už viem? Je to niečo, čo ma bude zaujímať a budem to chcieť ďalej čítať?´ V závislosti od odpovedí ste rozhodli o ďalšom postupe a táto prvá fáza sa nazýva monitoring,“ povedal Kamila Urban.
Podľa mladej vedkyne takto monitorujeme všetko – náročnosť, dĺžku, svoje predchádzajúce vedomosti a potom nasleduje samotné čítanie. Postupne prichádza fáza regulovania učenia.
„Mohli ste ho [čítanie] zregulovať tak, že ste sa o text prestali zaujímať, lebo ste zhodnotili, že túto pasáž nepotrebujete,” uviedla Kamila. Váš monitoring mohol byť správny, ale aj nesprávny. „Mohli ste to zmonitorovať aj zle, lebo ste vyhodnotili, že to určite nebolo dôležité, ale ono to nakoniec mohlo byť dôležité. Alebo ste to zregulovali na základe vášho monitoringu dobre, s tým že ste si povedali: ´prečítam si to radšej ešte raz´. A teraz by nastala moja výskumná otázka. Čo si myslíte, keď vám dám k tomu textu 5 otázok, na koľko z nich budete vedieť odpovedať správne?“ pýtala sa Kamila Urban.
Následne nastávajú rôzne prípady. Monitoring bol správny, textu čítajúci rozumie a vie, koľko informácií si z textu vie zapamätať a porozumieť im. Ak ale odpovie napríklad len na dve otázky správne, no má pocit, že textu rozumel, musí sa rozhodnúť, čo urobiť s takouto informáciou.
„Táto informácia nám slúži k tomu, aby sme mohli správne monitorovať naše ďalšie učenie a správne ho regulovať. Bude slúžiť ako spätná väzba, na základe ktorej sa budeme ďalej efektívne učiť. Keď sa vrátime k tomu, či to je v našich školách možné, či môže takéto učenie existovať, tak ja dúfam, že môže a že naši učitelia sa stanú sprievodcami, ktorí nám budú pomáhať porozumieť vlastnému učeniu,“ povedala na záver svojho „slamu“ výskumníčka Kamila Urban.
Spracovala: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: SAV
Uverejnila: VČ