„Akoby sme stále boli v režime „robiť“ a málo ho striedali s režimom „byť“,“ hovorí psychologička Viktória Hičárová, ktorá sa jej venuje.
Psychologička Viktória Hičárová sa okrem iného venuje výskumu všímavosti. Foto: archív VH
Mgr. Viktória Hičárová, PhD., má za sebou bohaté pracovné skúsenosti ako školská aj ako klinická psychologička na Slovensku, v Čechách i v Kanade. Od ukončenia vysokoškolského štúdia v oblasti psychológie absolvovala tréningy v rôznych psychoterapeutických prístupoch. Momentálne pracuje ako školská psychologička v Základnej škole v Drienove a zároveň pôsobí v Spoločensko-vednom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV), kde sa venuje výskumu všímavosti a tiež výskumu pracovného prostredia.
Akým výskumom ste sa venovali v poslednom období? Boli inšpirované pandémiou?
V poslednej dobe sa venujem všímavosti, čo je preklad anglického slova mindfulness. Moje výskumy nie sú inšpirované pandémiou, skôr všeobecne dobou, v akej žijeme. Ľudia sú dnes veľmi orientovaní na výkon, majú pocit časového tlaku. Akoby sme stále boli v režime „robiť“ a málo ho striedali s „byť“. Depresie a úzkosti sú diagnostikované častejšie ako telesné choroby.
Odborníci z oblasti duševného zdravia hovoria, že počas pandémie ľudí s psychickým trápením ešte pribudlo. Ako sa to najčastejšie prejavovalo? Čo všetko k tomu prispelo?
Počas pandémie sa u ľudí začali objavovať častejšie pocity úzkosti, depresie. Tieto typy psychických problémov tu boli aj predtým, ale nie v takom rozsahu. Pandémia so sebou priniesla veľkú mieru neistoty, mnoho vecí, ktoré boli dovtedy samozrejmé, zrazu také neboli. Okrem strachu a obáv o vlastné zdravie a zdravie blízkych sa otriasli aj ďalšie istoty, ako je mať prácu, slobodne sa pohybovať a podobne. No a, samozrejme, sa počas lockdownu zvýraznili pocity osamelosti, sociálnej izolácie.
V čom je typická pracovná osamelosť?
Ľuďom, ktorí pracujú z domu, po čase začali chýbať reálne sociálne interakcie. Online diskusie nenahradia kávu s kolegyňou. Pandémia zdôraznila fakt, že sme sociálne bytosti a sociálne kontakty sú nevyhnutnou súčasťou nášho života.
Ľudia, ktorí pracujú na diaľku môžu textové správy od kolegov niekedy nesprávne interpretovať, keďže nepočujú tón reči alebo nevidia mimiku tváre a podobne. Je to veľký problém alebo sa vyskytuje zriedka? K čomu to môže viesť?
Komunikácia prostredníctvom textových správ alebo emailov je ochudobnená o neverbálnu zložku. Nemyslím si, že je to veľký problém, ale určite je komunikácia tvárou v tvár kompletnejšia.
Prečo ste za účelom zlepšenia psychickej pohody ľudí počas pandémie siahli práve po metóde všímavosti? Ako táto metóda funguje?
Všímavosť sa ako psychoterapeutický prístup používa už viac ako štyridsať rokov, najmä v Severnej Amerike. Založil ho lekár John Kabat-Zinn, ktorý študoval budhistické techniky v Ázii. Priniesol ich do USA, kde ich začal používať pri liečbe ľudí, ktorí mali chronické bolesti, zažívali výraznejší stres alebo mali iné ochorenia. Títo pacienti sa učili, ako byť viac prítomní v aktuálnom okamihu a pozorovať, čo sa s nimi deje – všímať si svoje telesné pocity, myšlienky, emócie. A to všetko bez hodnotenia alebo snahy ich nejako regulovať či meniť.
Môžete uviesť zopár príkladov cvičení na tréning mysle z terapie všímavosti?
Pri všímavosti rozlišujeme formálne a neformálne praktiky. K tým formálnym patrí meditácia, ktorá môže byť zameraná na dýchanie, na pozorovanie vlastného tela, ale aj na myšlienky či emócie. Neformálna meditácia je vlastne uplatňovanie všímavosti v praxi – keď si čistím zuby, tak si ich čistím a naplno si ten proces uvedomujem, nemyslím na nič iné. Alebo pri jedle – jem a vnímam textúru, chuť, vôňu jedla, ako aj to, či už sa cítim nasýtená.
Prečo sa ľuďom s psychickými, ale aj fyzickými ťažkosťami často odporúča sústrediť sa na dych?
Dych je jednou z kľúčových pomôcok. Pomáha nám „ukotviť sa“ v prítomnom okamihu, tu a teraz. Ak sa sústredím na dýchanie, tak sa nemôžem sústrediť napríklad na úzkostné myšlienky alebo fyzickú bolesť.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Prečo je pre ľudí ťažké dosiahnuť súcit so sebou samým?
Myslím, že čiastočne je to dané našou kultúrou, ktorá preferuje tvrdosť voči sebe aj druhým. Ale ďalším dôležitým faktorom môže byť to, ako sme boli vychovávaní, aké boli naše vzťahy k najbližším ľuďom okolo nás, ale aj neskôr v dospelosti. Byť k sebe tolerantný, akceptovať sa aj so všetkými nedokonalosťami, chybami a zlyhaniami sa treba postupne naučiť. Tiež je to proces.
Je terapia všímavosti na Slovensku novinkou?
Všímavosťou sa na Slovensku už zaoberá viacero odborníkov, ale v podstate ide o novinku.
Aké psychické problémy sa dajú pomocou tejto terapie riešiť?
Všímavosť sa používa pri najčastejších psychických problémoch, ako sú depresie, úzkosti, posttraumatická stresová porucha, ale dá sa s ňou pracovať aj pri klientoch, ktorí trpia bolesťami a somatickými ochoreniami.
Vráťme sa k psychickým problémom, ktoré vo väčšom množstve podporila súčasná pandémia. Môžete trochu priblížiť, ako sa dá vyrovnať s úzkosťou, ktorá vyplýva zo strachu o stratu zamestnania, prípadne s nezamestnanosťou a neistou budúcnosťou?
Ak sa niekto obáva straty zamestnania, určite je dobré pracovať s úzkosťou, ktorá z toho vyplýva. Stratil už konkrétny človek zamestnanie? Ak nie, čo sa práve teraz deje v jeho živote? A ak cíti úzkosť alebo strach, ako to prežíva? Aké sú jeho myšlienky, emócie? Ako sa to odzrkadľuje v jeho telesných pocitoch? Aké je len vnímať túto emóciu a nič s ňou nerobiť, len ju akceptovať?
Pri nezamestnanosti je určite dobré a potrebné okrem vnímania aktuálneho stavu aj vyvinúť aktivitu, aby sa situácia zmenila. Ale keďže ide o stresovú situáciu, zvyčajne v nej ľudia na seba ako keby „zabudnú“. Snažia sa nájsť novú prácu, vyvíjajú nadpriemernú aktivitu. Dôležité je, aby si aj v takejto situácii uvedomili, že starostlivosť o seba, vľúdnosť k sebe samému, dokáže zmierniť dôsledky stresu a pomôže prejsť cez takéto náročnejšie životné obdobie pokojnejšie.
S pandémiou bojujeme už vyše roka. To je ale pomerne krátke obdobie nebezpečenstva a obmedzení, ak to porovnáme s vojnami, ktoré trvajú aj desiatky rokov. Je možné už za rok upadnúť do nejakej veľkej depresie či úzkostných stavov? Do akej miery v prípade takýchto situácií záleží na ich dĺžke?
Nárast počtu depresií a úzkostí sa nedá poprieť. Myslím si, že dĺžka trvania pandémie nehrá až takú rolu, dôležitejšia je psychická odolnosť človeka. Celá táto situácia priniesla množstvo zmien vo veľmi krátkom čase a zmena si vždy vyžaduje viac energie na zvládnutie situácie a je stresujúca. Aj preto vidíme zhoršenie v oblasti psychického zdravia.
Postihli tieto psychické prejavy počas pandémie ľudí, ktorí k nim mali predispozíciu alebo sa mohla vyvinúť bez ohľadu na to?
Ak niekto trpel depresiami alebo úzkosťami už pred pandémiou, táto situácia to určite nezlepšila. Avšak určite je tu aj skupina ľudí, ktorá doteraz žila relatívne normálny a pohodový život. No pod vplyvom pandémie, možno skôr pod vplyvom akumulácie konkrétnych udalostí, ktoré sa stali práve im ako dôsledok pandémie, ich psychické zdravie či pocit psychickej pohody zhoršili.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Je psychická pohoda jednotlivca dôležitá aj pre jeho okolie? Dá sa povedať, že ľudia, ktorí sú na ostatných nepríjemní, sú v skutočnosti nešťastní? A keby boli šťastní, neboli by takí zlí?
Určite. Ak je človek v pohode, komunikuje to verbálne aj neverbálne a je to nákazlivé. Nanešťastie to platí aj v opačnom smere.
Čo všetko človek potrebuje, aby bol v psychickej pohode?
Je toho veľmi veľa, ale asi najdôležitejšie je, aby mal naplnené základné potreby, čiže aby bol najedený, vyspatý, mal dostatok pohybu aj relaxácie. No a k tomu sa určite pridávajú dobré medziľudské vzťahy, práca, ktorá nás napĺňa a dáva nám zmysel, ale aj drobnosti, ako sú hobby alebo voľný čas, ktorý trávime niečím, čo nás baví.
A v neposlednom rade to bude vnútorná spokojnosť, pohoda, keď sme „šťastní sami so sebou“.
Vyše desať rokov ste ako psychologička pôsobili v Kanade. Aké skúsenosti ste si odtiaľ doniesli?
Po tom, čo sme s manželom odišli do Kanady, som musela absolvovať niekoľko kurzov a skúšok, ako aj odbornú stáž, aby som mohla aj tam pracovať ako psychologička. Určite to nebolo ľahké, ale keď sa obzriem späť, vidím, ako ma to obohatilo.
Predtým, ako som dostala licenciu, som ako dobrovoľník pracovala na krízovej linke a neskôr v neziskovej organizácii, ktorá sa venovala ženám. Odbornú stáž som absolvovala v psychiatrickej nemocnici na otvorenom oddelení, kde sme mali pacientov s psychiatrickými poruchami, ako sú schizofrénia, schizoafektívna porucha, ale aj na oddelení s deťmi, kde sme robili psychologickú diagnostiku detí, ktoré mali autizmus. Neskôr som pracovala ako školský psychológ v dvoch stredných školách a po narodení druhej dcéry som si otvorila súkromnú ambulanciu.
Zaujíma kanadská spoločnosť iný postoj k psychickým poruchám a chorobám ako naša?
V Kanade sa už kladie väčší dôraz aj na psychické zdravie a starostlivosť oň. Ľudia otvorenejšie rozprávajú o svojich psychických problémoch, o tom, ako ich zvládajú či nezvládajú. Starostlivosť o seba, kam sa zahŕňa aj starostlivosť o duševné zdravie, je veľmi dôležitá.
Napríklad počas pandémie verejné médiá uverejňovali výpovede ľudí trpiacich psychickými problémami. Ľudia boli ochotní sa zveriť a podeliť sa o svoje skúsenosti, nepovažovali to za hanbu.
Lenka Dudlák Sidorová
