Psychológ Robert Tomšik približuje u nás málo známy syndróm narcistického zneužívania.
Fotografia ilustruje starogrécky mýtus o Narcisovi, ktorý sa zamiloval do obrazu svojej tváre na vodnej hladine. Zdroj: iStockphoto.com
Robert Tomšik je odborný pracovník Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP). Narcistickou poruchou sa začal užšie zaoberať v roku 2015, keď sa podieľal na medzinárodnom projekte Narcizmus a sebaúcta v kultúrnom kontexte, ktorý podporili Mainheimská a Gdánska univerzita.
Ovplyvnilo to aj aj jeho zameranie v odbornom poradenstve, v rámci ktorého sa špecializuje na ľudí trpiacich syndrómom narcistického zneužívania. U nás takmer neznámy pojem je vo viacerých krajinách súčasťou klasifikácie duševných chorôb. Na Slovensku ho síce poznajú niektorí špecialisti, ale chýba v diagnostických, liečebných a poradenských metodikách. Tým pádom sa obetiam tohto syndrómu nedostáva dostatočná odborná pomoc.
Robert Tomšik problematiku približuje vo svojej knihe V zajatí narcizmu: Poznanie syndrómu narcistického zneužívania ako cesta k vyslobodeniu. Na pultoch kníhkupectiev by sa mala objaviť v tomto roku.
V rozhovore s Robertom Tomšikom sa dočítate:
• o typických črtách narcistu;
• o tom, kedy a prečo vzniká narcistická porucha;
• o tom, prečo je narcista na začiatku partnerského vzťahu tým najočarujúcejším človekom;
• o syndróme narcistického zneužívania;
• o taktikách narcistu, pomocou ktorých obeť udržuje vo vzťahu;
• o možnom dopade blízkeho vzťahu s narcistom na zdravie;
• o tom, prečo je ťažké vymaniť sa zo vzťahu s narcistom a ako sa to dá;
• o dôvodoch, pre ktoré by mal byť syndróm narcistického zneužívania v zozname duševných porúch aj na Slovensku.
Psychológ Robert Tomšik. Zdroj: archív RT
Ako rozpoznať narcistu
Názov duševnej poruchy narcizmus je odvodený od starogréckeho mýtu o Narcisovi, mladíkovi, ktorý sa zamiloval do obrazu svojej tváre na vodnej hladine a už nikoho nedokázal milovať viac ako seba. Znie to neškodne, ale čoraz častejšie sa hovorí o zhubnom vplyve narcistov na spoločnosť, najmä v súvislosti s narcistickými manažérmi, predstaviteľmi politických strán či prezidentmi. Spomeňme len Donalda Trumpa či Vladimíra Putina, ktorých médiá podozrievajú z tejto poruchy. Aj súčasnej dobe sa pripisuje prívlastok narcistická, údajne sa takou stala vplyvom sociálnych sietí. Čo si o tom myslíte? A čo všetko v skutočnosti vystihuje ľudí, ktorí trpia narcistickou poruchou alebo majú narcistické osobnostné črty?
Narcisti sú ľudia, ktorí sa stretávajú s pocitom nadmernej dôležitosti a majú hlbokú potrebu obdivu. Cítiť s inými dokážu len vo veľmi malej miere alebo to nedokážu vôbec. Takisto majú veľmi zníženú schopnosť pocitu viny a zodpovednosti. Z toho vyplýva, že nevedia s inými ľuďmi nadviazať emocionálnu väzbu a používajú ich len ako predmety na dosiahnutie svojich cieľov.
Americká príručka pre diagnózu duševných chorôb definuje narcizmus desiatimi príznakmi. Definuje ho ako arogantné, povýšené a domýšľavé správanie, neschopnosť rozpoznať potreby iných ľudí, využívanie iných na dosahovanie vlastných cieľov, nárokovanie si na výnimočné zaobchádzanie a automatické plnenie prianí, nadmerný obdiv od ostatných a podobne. Nebudem ich menovať všetky, ale pre diagnostikovanie narcistickej poruchy musí človek spĺňať minimálne päť z nich.
K širšiemu kontextu vašej otázky môžem povedať len toľko, že narcistov ťahá tam, kde je moc a peniaze, pretože si radi dokazujú svoju dôležitosť. Vzhľadom na to, že sú to špičkoví manipulátori a patologickí klamári, nemajú problém dostať sa veľmi rýchlo aj na tie najvyššie miesta v spoločnosti.
V súčasnosti sú narcistické tendencie skutočne na vzostupe a sociálne siete tomu výdatne napomáhajú. No nie sú jedinou príčinou. Formujú ich aj moderné životné trendy, ktoré podporujú zameranie sa na seba a s tým súvisiace hodnoty. Narcizmu v spoločnosti vedci kontinuálne skúmajú prostredníctvom štúdií. Keď porovnám ich výsledky z nedávnej minulosti s výsledkami z rokov 1970 až 1980, ale aj staršími, v populácii mladých ľudí stúpol narcizmus o dvadsať až tridsať percent.
Koľko je v spoločnosti narcistov všetkých vekových kategórií? Koľko z nich je žien a koľko mužov?
Štatistiky hovoria o približne pol až jednom percente ľudí s narcistickou poruchou v spoločnosti. Ale prax ukazuje, ľudí s narcistickými tendenciami alebo s narcistickou poruchou je desať až dvadsať percent. Je to približne 70 percent mužov a 30 percent žien, z čoho logicky vyplýva, že viac obetí narcistov tvoria ženy. Iba v Amerike bolo do roku 2017 zaznamenaných okolo 170 miliónov prípadov narcistického zneužívania.
Aký je rozdiel medzi narcistickými tendenciami a narcistickou poruchou?
Ak narcistická porucha nie je diagnostikovaná psychiatrom, hovoríme o osobe s narcistickými tendenciami, ak také známky vykazuje. S tým však nesúhlasím. Termín tendencia používame, keď sa osoba obvykle správa určitým spôsobom alebo má na takéto správanie potenciál. Osoba s narcistickou poruchou sa takto správa vždy, pretože jej osobnostné rysy sú nemeniteľné.
Prečo dochádza k takému rozdielu v údajoch?
Pri väčšine duševných porúch človek veľmi trpí napríklad úzkosťou alebo depresiou, čo mu spôsobuje taký diskomfort, že sám od seba vyhľadá odbornú pomoc. Ale narcistom je dobre v ich svete, kde zneužívajú iných ľudí. Necítia potrebu ísť za odborníkmi na psychické zdravie. Odhalia ich skôr náhodne, keď sa k nim dostanú preto, že súčasne trpia inou poruchou. Výskumy však ukazujú, že vyše šesťdesiat percent narcistov veľmi skoro zanechá psychoterapiu, a to už po prvých troch mesiacoch. Iba dve percentá až šestnásť percent narcistov podstúpia terapeutickú liečbu.
Prečo?
Narcista absolútne netoleruje kritiku svojej osoby. Nedovolí, aby mu niekto hovoril, čo robí zle, aby sa niekto dotýkal jeho krehkého sebaobrazu. Chvíľu dokáže predstierať, že si kritiku pripúšťa, ale dlhodobo to nedokáže.
Vravíte, že ich sebaobraz je krehký. Čo presnejšie to znamená?
Predstava, že narcista miluje sám seba, je mýtus. V skutočnosti sa nenávidí. Preto sa navonok prezentuje pod maskou grandióznej persóny ako hlavný hrdina filmu Veľký Gatsby, milionár, ktorého minulosť nikto nepozná a usporadúva pompézne večierky. Človek, ktorý sa cíti vo svojej koži dobre, sa predsa nepotrebuje kontinuálne hrať na niekoho iného, je autentický. Francis Scott Fitzgerald, autor románu Veľký Gatsby, ktorý bol námetom pre tento film, nazval narcistov bezohľadnými, čo je presné. Náhlia sa životom, využívajú vzťahy a ľudí, sú krutí. Takýto opis je k nim v skutočnosti až príliš zhovievavý, pretože výsledkom ich správania je narušenie duševnej pohody iných ľudí, ktorí sa stanú ich obeťami, zmárnené nádeje a zničené životy.
Narážate na syndróm narcistického zneužívania, ktorým sa ako psychológ zaoberáte. Ostaňme však ešte chvíľočku pri grandióznej persóne narcistu, ako ste ju nazvali. Darí sa jej ľahšie dosahovať požadovanú pozornosť v povolaniach, v ktorých je viac na očiach, kde sa môže viac predvádzať? Stávajú sa narcisti častejšie napríklad novinármi, hercami, spevákmi a politikmi?
Narcisti sa môžu uplatniť v hocijakej sfére, lebo, ako som už hovoril, sú špičkoví manipulátori a nemajú problém dosiahnuť, čo chcú. Je zaujímavé, že sú ako cez kopirák. Poznali ste jedného narcistu, poznali ste všetkých.
Čo je príčinou vzniku narcizmu? Môže za to najmä moderný životný štýl a sociálne siete?
Narcizmus sa začína prejavovať alebo formovať už v detstve. Môže byť zdedený rovnako ako každá iná psychická porucha, napríklad schizofrénia alebo depresia. Ale patologický narcizmus sa obvykle vyvíja z narušenej citovej väzby na primárnych opatrovateľov, zvyčajne rodičov. Ak si nevytvoria s dieťaťom dostatočnú psychologickú a emocionálnu pripútanosť, môže to viesť k tomu, že dieťa samo seba vníma ako nedôležité a nebude cítiť prepojenia s inými ľuďmi.
Príčinou vzniku tejto poruchy je teda nedostatok lásky, pozornosti, opatery a podobne?
Spôsobiť ju môže aj priveľa týchto prejavov. Narcistickú persónu budujú určité vzorce správania opatrovateľa k dieťaťu. Napríklad nadmerný obdiv, ktorý nikdy nie je vyvážený realistickou kritikou. Ďalej to môže byť nadmerná pochvala za dobré správanie alebo aj nadmerná kritika za zlé, nadmerná zhovievavosť, keď je dieťa chválené dospelými za výnimočný fyzický vzhľad. Ale môže to byť napríklad aj trauma spôsobená psychickým týraním, fyzickým týraním alebo sexuálnym zneužívaním. Taktiež to môže byť nepredvídateľná alebo nespoľahlivá starostlivosť rodiča o dieťa, alebo naučené správanie psychologickej manipulácie – čiže, keď sú rodičia manipulatívni, majú pasívno-agresívne správanie alebo sú narcisti, dieťa kopíruje ich vzorce správania.
Všetky tieto spôsoby zaobchádzania s dieťaťom môžu uňho vytvoriť potrebu kontinuálneho pocitu naplnenia určitých potrieb, lebo buď ich nemá dostatok, alebo ich má nadmieru. Týmto spôsobom sa u dieťaťa vytvára takzvaná narcistická zásoba.
Čo si mám pod tým pojmom predstaviť?
Predstavte si vázu na kvety, ktorá musí byť stále naplnená istým množstvom vody, aby kvety nezvädli. Narcista má imaginárnu vázu, do ktorej si, aby „prekvital“, musí neustále zabezpečovať dostatok obdivu a dôležitosti v očiach ostatných. Ide o formu psychologickej závislosti. Narcista musí zažívať úspechy, počúvať pochvaly, komplimenty, dostávať pozornosť, prípadne využívať návykové látky, lebo v opačnom prípade trpí pocitmi nedostatočnosti.
Psychológ Robert Tomšik hovorí, že zamilovať sa do narcistu je veľmi ľahké, pretože svoju obeť doslova bombarduje láskou. Ilustračná fotografia. Zdroj: iStockphoto.com
O podobe vzťahu s narcistom
Aký je začiatok vzťahu s narcistom?
Zamilovať sa do narcistu je veľmi ľahké, pretože svoju obeť doslova bombarduje láskou. V angličtine sa tejto fáze hovorí lovebombing. Je to extrémna fáza, ktorá zahŕňa prežívanie romantických fantázií. Narcista veľkolepo svojmu partnerovi a zvyšku sveta ukazuje, ako ho miluje a aký je preňho jedinečný. Je ľahké mu uveriť, pretože v tejto fáze vzťahu je mimoriadne šarmantný, očarujúci, romantický. Tým pádom vzťah veľmi rýchlo napreduje. Keď narcista vidí, že obeť chytil na udicu, začína fáza devalvácie.
Ako sa prejavuje?
Veci začínajú prechádzať do nudnejšej rutiny, čo je pre vzťah úplne bežné, ale narcisti to nenávidia, pretože potrebujú neustálu pozornosť a obdiv. Z rutiny začnú obviňovať svojho partnera, no debatovať s narcistom o probléme, pokúšať sa nájsť riešenie je nemožné. Narcista dokáže v každej situácii presvedčiť obeť, že to ona robí niečo zle. Okrem toho, že ju zhadzuje a kritizuje, čím znižuje jej sebahodnotenie, snaží sa dostať medzi ňu a jej blízkych. Buď ju emocionálne vydiera tým, že priatelia sú pre ňu dôležitejší ako on, alebo že jeho priatelia sa jej nezdajú byť dosť dobrí. Skrátka, začína sa prejavovať útočná osobnosť narcistu.
Mnohí narcisti nie sú schopní akceptovať seba ani ostatných ako celistvé osobnosti s nejakými dobrými a zlými vlastnosťami, preto majú tendenciu posudzovať niekoho ako dokonalého alebo ako úplne chybného.
Vo fáze zaľúbenosti, typickej vybičovaním hormónov lásky, je veľmi ťažké vymaniť sa zo vzťahu, hoci človek vníma aj varovné signály…
Obeť racionálne vie, že niečo nie je v poriadku, ale stále sa vracia k prvotnému štádiu idealizácie, ktorá je vo vzťahu s narcistom ešte silnejšia, extrémnejšia, lebo on sa správa extrémnejšie. A to hrá v jeho prospech, darí sa mu tým u obete vytvoriť to, čomu v psychológii hovoríme traumatická väzba. Znamená to, že človek miluje niekoho, kto mu škodí, kto ho ubíja, ale nevie sa od neho odpútať. Traumatická väzba je veľmi typická napríklad u detí, ktoré boli zneužívané. Dieťa totiž miluje svojho rodiča bezpodmienečne a aj keď ho rodič zneužíva, fyzicky, sexuálne, psychicky, ostáva naňho naviazané. Vo vzťahu s narcistom dochádza k veľmi podobnej ambivalentnej situácii, čiže obeť si vytvára silné puto s človekom, ktorý jej škodí. Je to ako Štokholmský syndróm (psychologická reakcia, pri ktorej sa v záujme prežitia obeť pokúsi stotožniť so svojím únoscom/tyranom, ako aj s jeho požiadavkami – pozn. red. podľa Encyclopedia Britannica – viac TU).
Po fáze devalvácie nastáva ďalšia fáza?
Nastáva fáza odmietnutia, ktorá by už podľa názvu mohla byť posledná, ale zväčša tomu tak nie je. Ak narcista začne svojho partera odmietať a nakoniec ho zavrhne, obeť vyhrala vojnu, akokoľvek je to pre ňu v tom momente bolestivé. Zväčša to však tak nie je a vo vzťahu s narcistom začína nový cyklus zneužívania.
Prečo má oň narcista ešte záujem, keď už svoju obeť vycucal a nudí sa pri nej?
Musíme si predstaviť život v jeho realite. Partneri navzájom poznajú svoje rodiny, majú spoločných kamarátov, možno už majú spolu deti, byt, spoločné podnikanie atď. Narcista je istým spôsobom chytený v obraze grandióznej persóny, ktorý o sebe vytvoril, a uvedomuje si, že nemôže partnera len tak odkopnúť, lebo nechce byť v očiach ostatných ten zlý.
Ak si navyše uvedomuje, že zo svojej obeti môže stále benefitovať, má tendenciu znovu ju očariť. Použije taktiku, ktorej hovoríme hádzanie omrviniek lásky, po anglicky breadcrumbling. Obeti napríklad ponúkne, že ju zoberie do kina alebo jej kúpi kabelku, alebo jej pred spoločnými priateľmi navrhne, že pôjdu spolu na dovolenku. Obeť vidí záblesk svetlej budúcnosti, nádej, že predsa len ju miluje, a narcistovi všetko odpustí.
V psychológii sa tejto narcistickej taktike hovorí predstieranie budúcnosti, po anglicky future faking. Čiže narcista predostrie predstavu krásnej budúcnosti, aby dostal, čo chce, ale o chvíľu je zase všetko pri starom, čiže narcista sa vracia k devalvácii partnera. Zneužívanie však zintenzívni, urážky pritvrdí, emočný chlad vystupňuje. Obeť sa stáva čoraz neistejšia a izolovanejšia. Cyklus očarenia – devalvácie – odmietnutia – očarenia – devalvácie – odmietnutia… sa môže opakovať roky, preto z toho vzniká trauma.
Robert Tomšik opisuje, že po uplynutí prvotnej fázy zamilovanosti majú narcisti tendenciu svoje obete zhadzovať, kritizovať, spochybňovať a izolovať. Ilustračná fotografia. Zdroj: iStockphoto.com
O symptómoch syndrómu narcistického zneužívania
Špecializujete sa na ľudí zdecimovaných vzťahom s narcistom, ktorí trpia syndrómom narcistického zneužívania. Ako sa prejavuje?
Obeť narcistu zlyháva emocionálne, psychicky aj fyzicky. Vykazuje veľmi slabý pocit sebadôvery aj dôvery voči iným ľuďom, čo vedie k tomu, že sa izoluje. Napomáha tomu aj to, že narcisti majú tendenciu svoje obete zhadzovať, kritizovať, spochybňovať a izolovať. Prirodzene, obete postupom času tomuto podsúvanému obrazu o sebe samých uveria a pochybujú, že by mohli urobiť niečo správne. Tým pádom majú problémy s rozhodovaním, hanbia sa, boja sa odsúdenia a strácajú nádej, že by ich niekto mohol pochopiť. Sú osamelé.
Príznaky symptómu narcistického zneužívania sú veľmi podobné ako pri postraumatickej stresovej poruche. Prejavujú sa opätovným prežívaním traumy, silnou potrebou vyhýbať sa všetkému, negatívnymi myšlienkami a emóciami, neschopnosťou cítiť sa pozitívne, uvoľniť sa, problémami so spánkom, úzkosťou, depresiou, závislosťou od alkoholu alebo iných návykových látok, adaptačnými poruchami osobnosti a samovražednými myšlienkami.
Dá sa hovoriť aj o ideálnej obeti pre narcistu? Sú niektoré povahy náchylnejšie chytiť sa do jeho pasce?
Narcista je priťahovaný všetkým tým, čo on nemá a čo by mu mohlo priniesť benefity, teda emocionálnou inteligenciou, dobrosrdečnosťou, vysokým morálnym kreditom, úprimnosťou, emocionálnou zrelosťou, priateľskosťou, úspechmi, financiami, talentom, vnútornou krásou a podobne.
Čiže prevažne vlastnosťami, ktoré si zdravá spoločnosť vysoko cení. Viem, hovorili ste, že narcistu priťahuje všetko to, čo jemu chýba. No nechýba niečo aj ľuďom, ktorí sa ním nechajú očariť?
Správne ste vystihli, že ho priťahujú vlastnosti, ktoré si zdravá spoločnosť cení, lebo on je v podstate temnou osobnosťou. Ľudia, ktorí tieto vlastnosti majú, môžu byť zároveň naivnejší, môžu dávať väčší dôraz na potreby iných ako na svoje, lebo to empatickí a odpúšťajúci ľudia robia. Hľadajú v druhých to najlepšie. Niektorí však môžu mať nižšie sebavedomie, preto sa ľahšie nechajú zneistiť. To všetko z nich robí ideálnu obeť pre narcistu a spôsobuje tiež, že sa len veľmi ťažko zo vzťahu s ním vymaňujú.
Cyklus narcistického zneužívania vo vzťahu, ale aj popis psychického dopadu na človeka, ktorý sa v ňom ocitol, mi veľmi pripomína príbehy domáceho násilia. Bývajú narcisti zároveň domácimi násilníkmi?
Jednoznačne. Aj psychické násilie je jedna z foriem domáceho násilia.
V tom prípade zrejme platí ešte jedna podobnosť. Je veľmi malá šanca, že sa z takéhoto vzťahu obeť dostane bez odbornej pomoci.
Áno. Odísť a požiadať o odbornú pomoc je primárna vec. Obvykle obeť očakáva od narcistu ospravedlnenie, aby sa mohla zmieriť s tým, čo sa stalo. Ale od narcistu skutočné ospravedlnenie nikdy nedostanete, on povie: „Prepáč, ale…“ Alebo: „Prepáč, ak…“ Chýba v tom autentickosť, bagatelizuje, čo obeti zapríčinil a v konečnom dôsledku sa znovu môže cítiť vinníkom obeť.
Skutočný posun obeť spraví až vtedy, keď sa zmieri s tým, že od narcistu nemožno čakať ospravedlnenie, že od neho nemôže čakať nič. Keď pochopí, aký naozaj je. Keď prijme, čo jej spravil, nech je to akokoľvek ťažké a citlivé. Bez toho to nejde. Musí to spraviť, ak sa chce posunúť ďalej.
A musí sa pripraviť, že aj keď sa jej to podarí, narcista bude mať tendenciu naďalej jej ubližovať, poukazovať na jej chyby a ohovárať ju pred jej blízkymi. Musí mať pocit, že on z tej hry vyšiel ako víťaz. Napriek tomu všetkému, konfrontácia s narcistom nemám zmysel. Nikdy si neprizná chybu.
Ako dlho trvá, kým sa obeť narcistického zneužívania vylieči z traumy?
Veľmi dlho, väčšinou roky. Minimálne trvanie pomocou psychiatrickej odbornej pomoci je jeden rok.
Prečo by mal byť syndróm narcistického zneužívania v zozname psychických porúch?
Pretože od správnej diagnózy sa odvíja správny spôsob liečby. Dnes u nás vedia odborníci diagnostikovať iba sekundárne produkty tohto syndrómu, dajme tomu psychické týranie alebo adaptačnú poruchu, alebo depresiu. Máme o nich štatistiky, ale nemáme štatistiky o tom, čím je daná porucha zapríčinená. Ak bol v detstve niekto sexuálne zneužívaný, môže mať depresiu a rad iných symptómov a tie môžu byť zapríčinené aj syndrómom narcistického zneužívania.
Ak by ho odborník vedel diagnostikovať, vedel by tomu prispôsobiť aj proces psychoanalýzy, proces psychoterapie, proces poradenstva a liečbu. Preto je dôležité zaznamenať nielen to, čím osoba aktuálne trpí, ale aj to, čo tento stav spôsobilo.
V ktorých krajinách rozlišujú tento syndróm?
Napríklad vo Švédsku, Fínsku, Nórsku či USA. Vo vyspelých štátoch je to pomerne známa vec, ale centrálna Európa, Balkán či iné východné krajiny ho oficiálne neevidujú. Vie sa o ňom, hovorí sa o ňom, ide o deklarovanú duševnú poruchu, lenže pri diagnostikovaní sa berie skôr ohľad na jeho sekundárne produkty.
V USA majú poradenské systémy výlučne pre ľudí, ktorí trpia syndrómom narcistického zneužívania a z toho by sme si mali brať príklad. Lebo ak začneme tento syndróm evidovať, budeme môcť vyškoliť aj psychológov, terapeutov, poradcov na liečbu a vytvoriť presne cielený poradenský systém pre ľudí, ktorí ním trpia.
Kto je PaedDr. Robert Tomšik, PhD.
Vyštudoval psychológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Profesijne sa zameriava na problematiku psychometriky, metodológie, štatistiky a psychologických diagnostických nástrojov. Od roku 2015 sa taktiež venuje problematike temnej triády, narcistickej poruche osobnosti a syndrómu narcistického zneužívania.
