Popredný psychológ, súdny znalec a pedagóg približuje agresivitu v jej najhorších dôsledkoch, ale aj jej dobrú stránku.
Anton Heretik. Zdroj: archív AH
Anton Heretik v našom rozhovore sčasti približuje tému svojej blížiacej sa prednášky s názvom Ako sa rodí vrah? Psychologické aspekty, ktorú organizuje OZ Samé ucho pod značkou SmartTalk.
Prof. PhDr. Anton Heretik, CSc., sa ako súdny znalec zameriava na posudzovanie páchateľov násilnej trestnej činnosti už štyridsať rokov. Napísal prvú česko-slovenskú vysokoškolskú učebnicu forenznej psychológie a okrem učebných textov publikoval desiatky odborných štúdií i populárnych náučných kníh z oblasti psychopatológie, psychodiagnostiky a psychoterapie. Popri vedeckovýskumnej činnosti pôsobí ako profesor klinickej psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Naďalej pracuje aj ako klinický psychológ v súkromnej poradenskej praxi.
Viac o ňom, ako aj o jeho prednáške sa dočítate v pozvánke na portáli Veda na dosah v rubrike podujatia, cez ktorú si túto udalosť zároveň môžete naplánovať do svojho Google kalendára TU. Uskutoční sa 20. apríla 2022 o 19.00 hodine v KC Dunaj.
Z nášho rozhovoru sa dozviete:
- či môže byť prítomnosť násilia v ranom detstve jedinou príčinou toho, že sa človek stane vrahom;
- či viac vrahov a vrahýň partnerov a partneriek pochádza z rozvedených alebo z úplných rodín;
- čo je úlohou súdnych znalcov z oblastí psychológie a psychiatrie pri tvorbe znaleckého posudku obžalovaného z vraždy;
- prečo sa z bežných ľudí vo vojne stávajú vrahovia;
- či je agresivita iba zlá alebo môže byť aj dobrá.
O súvislosti medzi násilím v detstve a spáchaním vraždy
Príbehy vrahov, napríklad v televíznych dokumentoch, často odhaľujú, že im v detstve chýbala láska a nezriedka boli tiež svedkami či obeťami agresivity najbližších. Potvrdzujú to aj výskumy?
Pri výskume páchateľov vrážd sme zistili, že veľmi často pochádzajú z patologického rodinného prostredia. Často mali buď blahosklonný, zanedbávajúci spôsob výchovy, alebo, naopak, agresívny a veľmi trestajúci. Dokonca sa ukazuje, že ak sú deti svedkami toho, že sa konflikty v rodine riešia násilím, či už slovným, alebo fyzickým, funguje mechanizmus, ktorý vyvoláva transgeneračný prenos násilia.
Znamená to, že deti si tento spôsob riešenia konfliktov osvoja a prenesú do dospelosti a pravdepodobne ho odovzdajú aj ďalšej generácii?
Presne tak. Dokonca sme v jednom výskume zistili paradoxný efekt, že páchatelia manželských vrážd pochádzali menej často z rozvedených rodín ako páchatelia iných vrážd. Vysvetlili sme si to udržiavaním mýtu tradičnej rodiny, podľa ktorého majú manželia ostať pohromade bez ohľadu na to, čo sa medzi nimi deje, dokonca aj v prípade, že ide o domáce násilie.
Skúmalo sa, či prítomnosť násilia v detstve zanecháva stopy aj v mozgu?
Agresívne správanie sa väčšinou nedá vysvetliť len nejakými zmenami v mozgu. Prípady narušenia CNS (centrálneho nervového systému – pozn. red.) sú u páchateľov vrážd veľmi zriedkavé. Uvažuje sa skôr o vplyve biologických faktorov, dedičnosti a jedným z faktorov môže byť aj telesná stavba páchateľa. Ľudia s atletickou konštitúciou majú tendenciu zneužívať svoje fyzično.
Čiže zväčša ide o súhru viacerých faktorov…
Áno. Aj podľa všetkých súčasných teórií hrajú u páchateľov násilných trestných činov rolu jednak biologické, jednak psychologické faktory, hlavne výchova a zážitky z raného detstva, ale aj spoločenské podmienky. Na Slovensku sme to mohli pozorovať v 90. rokoch minulého storočia, keď spoločenské zmeny v roku 1989 viedli k prudkému nárastu násilných trestných činov.
Jeden televízny dokument mapoval príbehy amerických vrahov, ktorí v dôsledku traumatizujúceho detstva, sprevádzaného násilím, trpeli disociačnou poruchou. Vyznačovala sa u nich tým, že mali v sebe rôzne osobnosti, ktoré sa aj navonok rôzne prejavovali a pod vplyvom jednej z nich vraždili. Je táto porucha u vrahov častá?
Disociačná porucha predstavuje celú skupinu porúch, môže tam byť trans a viacnásobná porucha osobnosti, ale v súvislosti s vrahmi ide o extrémne zriedkavé prípady. S touto poruchou sa skôr stretnete v literatúre ako v realite. Z tých stoviek vrážd, ktoré som posudzoval, si nepamätám na jediného páchateľa s disociačnou poruchou.
V prípade väčšiny páchateľov vrážd nachádzame poruchu osobnosti, v starom slova zmysle psychopatiu. Ale hlavne jej disociálnu formu, pri ktorej ide o ľudí neschopných naučiť sa rešpektovať sociálne a právne normy.
O úlohe súdneho znalca pri posudzovaní činu
Keď sudca posudzuje okolnosti vraždy, prihladia aj na to, že páchateľ bol v detstve obeťou agresie?
Existuje právny princíp, ktorý sa volá voľné hodnotenie dôkazov. Úlohou súdneho znalca je len podať znalecký posudok. Väčšinou pri ňom spolupracujú súdni znalci z oblasti psychiatrie a psychológie. Psychiatri sa vyjadrujú k tomu, či páchateľ v čase trestného činu netrpel ťažkou duševnou poruchou, ktorá by viedla k nepríčetnosti. Psychológovia sa vyjadrujú skôr k motivácii činu. Samozrejme, súd na to môže prihliadnuť aj z hľadiska klasifikácie, napríklad je rozdiel medzi úkladnou a inou vraždou a zabitím, a zároveň môže rozhodnúť o výšky trestu pre páchateľa. Existuje tiež právny princíp pre obzvlášť zavrhnutiahodné pohnútky. To všetko sa môže odraziť vo výške trestu.
Posudzujú sa teda najmä čin a okolnosti, ktoré k nemu viedli?
Súd dostane znalecký posudok, v ktorom je analyzovaný celý život páchateľa, jeho osobnosť, intelekt, prípadné poruchy. Avšak, je na rozhodnutí súdu, čo bude považovať za poľahčujúce okolnosti. Môže, ale nemusí rešpektovať závery súdnych znalcov. A oni už do jeho rozhodovania ďalej nemôžu zasahovať.
O vraždách v afekte
V médiách sa často stretávame so správami o vraždách v afekte. Len v poslednom čase matka zabila dcéru, muž manželku, najnovšie sa medializoval prípad vraždy známeho českého lekára Leoša Středu, ktorého zabil dlhoročný kamarát a spolupracovník a následne siahol na život aj sebe. To vyznieva obzvlášť šokujúco.
Práveže to nie je šokujúce. Zhruba dve tretiny vrážd sa udejú v afekte hnevu, ktorý bol následkom nejakého konfliktu medzi „bežnými ľuďmi“. Afekt z hnevu, prirodzene, uľahčuje výskyt agresie v správaní. A zvyšok sú napríklad vraždy lúpežné či zištne motivované.
Anton Heretik hovorí, že zhruba dve tretiny vrážd sa udejú v afekte hnevu. Zdroj: archív AH
Čo posudzujú súdni znalci z oblasti psychológie a psychiatrie v prípade vrážd v afekte?
Posudzujú, či išlo o normálnu reakciu hnevu, o vystupňovaný hnev, alebo dokonca patický afekt. Posledný spomínaný afekt je veľmi zriedkavý, na jeho vrchole dôjde k poruche vedomia a je podobný psychotickému rozpoloženiu.
Znamená to, že pri ňom človek stratí rozum, nevie sa ovládnuť, prípadne si nepamätá, čo urobil?
Nejde o záležitosť intelektu, ale o vplyv emócií na správanie. Podstatné je, či sa na vrchole afektu objavia aj nejaké pridružené poruchy, napríklad poruchy vedomia. Pod vplyvom afektu bývajú spomienky znejasnené, ale u patického afektu dochádza k poruche vedomia po kvalitatívnej stránke, tým pádom aj k strate pamäti, čiže amnézii.
O tom, ako sa zdraví ľudia vo vojne môžu stať vrahmi
V rámci prebiehajúceho vojenského konfliktu na Ukrajine sa dozvedáme o krutých vraždách civilistov ruskou armádou. Vo vojnách sa zrazu stávajú vrahmi stovky ľudí. Ako vtedy funguje psychika? Pôsobí na ňu napríklad davová psychóza? Alebo sa aj vojakmi už stávajú rodení vrahovia?
To nie. Aj ľudia, ktorí sú ináč psychicky zdraví a agresivitu majú dajme tomu na priemernej úrovni, sa môžu pod vplyvom sociálneho nátlaku, v tomto prípade rozkazov a ideológie, začať dopúšťať trestných činov zabitia, ba dokonca vrážd. Napomáha tomu sila sociálnych rolí. Keď sa niekto ocitne v role vojaka, ktorému ukážu nepriateľa a povedia mu, že ohrozuje jeho alebo jeho rodinu, alebo vlasť, dá sa tak aktivovať agresivita, ktorá je prítomná v každom z nás.
Pokyny k vojnám dávajú najvyšší predstavitelia krajín, kedysi králi, dnes prezidenti. Možno aj v ich detstvách vystopovať okolnosti, ktoré ich predurčili k takej agresii, alebo v ich prípade hrajú úlohu iné okolnosti, napríklad moc?
Slávny psychoanalytik Erich Fromm napísal knihu Anatómia ľudskej deštruktivity, v ktorej priblížil životopisy slávnych diktátorov 20. storočia, ako boli Hitler či Stalin. Títo patologickí agresori mali aj ťažké detstvo, aj mimoriadne narušenú osobnosť. No bola to doba, ktorá im umožnila, aby sa dostali k moci a potom sa ich patologická agresia premietla do vojen.
Pozrite si
O tom, že agresivita nie je len zlá
Agresivita je dielom evolúcie. Má len zlý alebo aj dobrý účel? Prečo ju vlastne príroda „vyvinula”?
Agresivita sa ukázala ako evolučne výhodná, a práve preto sú inštinktívnou mierou agresivity vybavené živočíchy i ľudia. Ukazuje sa, že existuje aj dobrá agresivita, ktorá nám umožňuje napríklad ochranu teritória či ochranu nášho potomstva a to, aby sme sa presadili v rôznych iných cieľoch.
Dnešná doba je špeciálna v tom, že vďaka internetu v mobilných telefónoch máme jednoduchý prístup k spravodajstvu a sociálnym sieťam, kde je často plno správ o agresii. Neotupuje to našu citlivosť voči nej? Nerastie vďaka tomu v ľudskej spoločnosti zločinnosť?
V minulosti umieralo násilnou smrťou podstatne vyššie percento ľudí ako v súčasnosti, máme o tom veľa dôkazov, dokonca archeologických. Aj keď sa momentálne dejú na Ukrajine hrozné veci, vyše sedemdesiat rokov sme nemali svetovú vojnu. Čiže nie je pravda, že súčasná doba podnecuje väčšiu agresivitu. Nové technológie môžu slúžiť ako návod na agresívne správanie, ale na samotnú agresivitu nemajú vplyv, lebo v človeku bola formovaná omnoho skôr, ako ho začali ovplyvňovať masmédiá.
