Vonkajšie vplyvy, ako je hodnotenie v škole, z dlhodobého hľadiska spôsobujú úplnú degradáciu identity dieťaťa.
Žiaci by namiesto známok od učiteľa mohli pristupovať k samohodnoteniu, aby sami zistili, kde urobili chybu a v čom sa majú zlepšiť. Zdroj: iStock/Valerii Apetroaiei
Dnes 28. marca oslavujeme Deň učiteľov. Na ich pleciach leží vzdelanie národa a sú to práve oni, ktorí môžu často najviac ovplyvniť životy detí. Aj keď je školský systém nedokonalý, dobrí učitelia sa v ňom nestratia a malými krokmi ho môžu každý deň posúvať dopredu.
Jan Amos Komenský: „Jediným učiteľom hodným tohto mena je ten, kto vzbudzuje ducha slobodného premýšľania a rozvíja cit osobnej zodpovednosti.“
Pri tejto príležitosti prináša redakcia VEDA NA DOSAH odvážnu, neraz spomenutú myšlienku o školstve, v ktorom by deti nedostávali známky, ale učili by sa preto, lebo vedomosti chcú a potrebujú do života. Niektoré krajiny tak už fungujú a zopár odvážlivcov vyskúšalo vzdelávanie bez známok aj u nás na Slovensku.
Poďme sa teda pozrieť, čo hovorí prax. O svoj názor a skúsenosti sa s nami podelili špeciálny pedagóg, psychológ a koordinátor školských podporných tímov PaedDr. Viktor Križo, PhD., a Peter Halák, zriaďovateľ škôl Felix, na ktorých deti nedostávajú známky a ktorá sa v roku 2023 umiestnila na treťom mieste v rebríčku INEKO, ktorý mapuje najlepšie základné školy na základe výsledkov žiakov.
Známky nie sú všetko. Zdroj: iStock/ undrey
Známkovanie z pohľadu psychológa a pedagóga Viktora Križa
Aký vplyv majú podľa vás známky na deti na prvom stupni základných škôl? Napríklad vo Fínsku alebo v Číne deti do 12 rokov z určitých dôvodov neznámkujú.
Celá vývinová psychológia je postavená na tom, že práve vo veku šesť rokov je dieťa vo vývinovom štádiu usilovnosti, deti sú veľmi snaživé, chcú pracovať a zároveň je to obdobie budovania identity dieťaťa. Čiže rozvíja sa uňho sebauvedomenie. Treba si uvedomiť, ako veľmi sú deti závislé od názorov dospelých.
Deti sú obraz, ktorý ešte nie je vytvorený, je veľmi krehký a vytvára sa podľa hodnotenia, ktoré k nim ide zvonka. Hodnotenie je podľa mňa jedna z najnebezpečnejších metód, ktoré sme zaviedli. Trochu sa obávam, že celý princíp stojí na teórii, že keď zvonka príde dostatočne pozitívne posilňovanie dobrých vecí a postupné vyhasínanie tých zlých, takto nejako dokážeme jedinca formovať a urobiť z neho dobrého človeka.
„Hodnotenie je podľa mňa jedna z najnebezpečnejších metód, ktoré sme zaviedli.“
Takéto podmieňovanie pri zvieratách funguje, ale u ľudí je to veľmi nebezpečné. Podmieňovanie sa totiž spája so sebaobrazom, dieťa je presvedčené, že je akceptované a hodné lásky len vtedy, keď robí to, čo v danej chvíli dospelý považuje za správne. Lenže týmto sa potom vytvára sebaobraz, to „ja“, „self“ dieťaťa, ktoré je závislé od toho, ako naňho reagujú dospelí. Z toho sa vyvíjajú všetky sociálno-patologické javy, od porúch s príjmom potravy až po sebapoškodzovanie. Keď dieťa nemá vnútorný vzťah samo k sebe, keď nie je vnútorne motivované, nevie si vytvoriť to svoje ja. Vonkajšie vplyvy mu v tom nepomôžu a z dlhodobého hľadiska to spôsobuje úplnú degradáciu identity dieťaťa.
Nejde len o známky, ale o všetky komentáre dospelých, ktoré nie sú dostatočne zamerané na vnútorný rozvoj dieťaťa, ale sú zacielené na hodnotenie, kritiku a pochvalu – spôsobujú, že dieťa prispôsobuje svoju osobnosť tomu, čo práve v danej chvíli prichádza zvonka. Lenže my vieme, že dieťa sa v živote nestretáva len s láskavým prístupom a s ľuďmi, ktorí majú hodnoty nastavené správne, ale s množstvom iných podnetov. Ak nefixujeme jeho vnútorný svet, ale učíme ho, že má čakať na to, čo príde zvonka, tak tu Albert Bandura hovorí o sociálnom učení sa, ktoré môže byť veľmi pozitívne, ale aj veľmi negatívne. Známkovanie a iné formy hodnotenia sú veľmi nešťastné do 12 rokov, respektíve do 15 rokov, keď sa postupne definitívne vytvára štruktúra jeho osobnosti a stáva sa samostatne fungujúcou bytosťou.
Všetky vedecké teórie aj novšie poznatky a štúdie poukazujú na to, že táto cesta je zlá, napriek tomu to školský systém desaťročia nereflektuje. Máme už množstvo dôkazov o tom, že hodnotenie zvonka a sociálne učenie sa môžu byť veľmi rizikové až nebezpečné.
Keď je dieťa závislé od pozitívneho hodnotenia zvonka, môže toto pozitívne hodnotenie očakávať aj od nesprávnych ľudí a dostať sa tak na zlé chodníčky? Napríklad piť alkohol, aby sa zapáčilo nejakej partii a podobne?
Áno, presne, aj tu vidíte, aké nebezpečné je hodnotenie ako také, nie iba negatívne hodnotenie. Keď som závislý od pozitívneho hodnotenia, vlastne chcem, aby mi niekto iný povedal, akú mám hodnotu. Samozrejme, všetci chceme vnímať svoju hodnotu pozitívne, ale to sa nebuduje pozitívnym hodnotením. Dieťa sa musí naučiť, že je hodnotné také, aké je.
„Preferujem rozvíjať sebahodnotenie dieťaťa, ako je to napríklad pri Hejného metóde. Kladie sa dôraz na to, ako dieťa vníma to, čo urobilo.“
Sebahodnotenie dieťaťa
Je slovné hodnotenie lepšia cesta? Ponechali by ste na školách nejakú formu hodnotenia?
Či už ide o slovné hodnotenie, percentá, alebo známky, to samo osebe nie je až také významné. Významné je, že tieto formy hodnotenia sa dajú zapracovať tak, aby ich dieťa nevnímalo ako hodnotenie seba, ale len ako rýchlu spätnú väzbu na nejaký konkrétny výkon. Aj slovné hodnotenie sa dá využiť, ale aj zneužiť tak, že prispieva k negatívnemu hodnoteniu, a známky sa zase v niečom dajú využiť efektívne. Oveľa viac ako forma hodnotenia je dôležité, akým spôsobom to využívame.
Preferujem rozvíjať sebahodnotenie dieťaťa, ako je to napríklad pri Hejného metóde. Kladie sa dôraz na to, ako dieťa vníma to, čo urobilo. Keď napríklad dieťa napíše písomku a potrebuje si skontrolovať výsledky, uprednostňujem metódu, že si to dieťa môže skontrolovať samo, nie učiteľ. Dieťa môže mať prístup k správnym výsledkom na tabuli alebo niekde v kúte triedy, kde si to môže prísť skontrolovať, pretože je omnoho väčšia šanca, že bude presne vedieť a rozumieť, že v tomto príklade urobilo takúto chybu. Lenže keď prichádza hodnotenie od dospelého, je tam riziko, že dospelý je zároveň vzťahovou osobou pre dieťa. Dieťa potom prijíma kritiku aj cez tento vzťah.
Keď dieťa zistí, že malo polovicu úloh zle, pričom si to vyhodnotilo samo alebo to vyhodnotil nejaký spolužiak, alebo niekto iný, ale nie učiteľ, ten potom môže byť v role facilitátora a reagovať na prežívanie dieťaťa. Keď sa dieťa po zlých výsledkoch cíti smutne, myslí si o sebe, že je zlé, hlúpe, potom učiteľ, ktorý nie je ten, ktorý hodnotí, mu môže poskytnúť porozumenie a pomáhať mu so sebaobrazom. To je veľmi dôležité, to porozumenie, aby mu dospelí rozumeli. Deti sú veľmi citlivé. My si to často neuvedomujeme a pristupujeme k nim ako k dospelým.
Čiže spätnú väzbu považujem za dobrú, ale učme ju formulovať všetkých. Nie že učiteľ je ten, kto vie, čo bolo dobré a zlé.
„Teším sa, keď sa deti hnevajú. Ako učiteľ považujem hnev a konflikt za veľmi dobrú súčasť praxe.“
Pozitívne hodnotenie je zlatá klietka
Pozitívne hodnotenia sú rovnako nebezpečné, je to takzvaná zlatá klietka. Známy syndróm vedie napríklad dievčatá k tomu, že si vytvárajú sebaobraz, že „my dievčatá musíme byť vždy dobré, krehké, nežné a poslušné“. Potom tu vzniká aj mizogýnia. Tlačíme deti, aby boli s rukami za chrbtom, ale ani dievčatá nechcú byť s rukami za chrbtom, tiež chcú byť samy sebou. Učiteľ od prvej triedy vytvára hodnotenie, napríklad „chlapci, pozrite sa na dievčatá, ako fungujú“. Toto hodnotenie a porovnávanie je veľmi nebezpečné pre dievčatá aj chlapcov, lebo ich to fixuje v tom istom postoji.
Je to pasca, lebo v živote zažívame celé spektrum pocitov a potrieb. Je v poriadku byť občas aj nahnevaný alebo smutný, to sú zdravé pocity, nie sú zlé, tie pocity prichádzajú, keď nemáme naplnené nejaké potreby. No keď je dieťa naučené reagovať len na pozitívne hodnotenie, zrazu zisťuje, že všetky pocity, ktoré cíti, sú vlastne asi zlé, nesmie ich navonok prežívať a cíti sa neprijaté, lebo to nie je hodnotné, pozitívne hodnotené.
Teším sa, keď sa deti hnevajú. Ako učiteľ považujem hnev a konflikt za veľmi dobrú súčasť praxe. Neriešim len to, že sa hnevajú alebo niekto niekoho kopol, ale čo je za tým, dávam tým deťom porozumenie. Ony vedia, že kopnúť niekoho je zlé, netreba im to stále opakovať, ale treba riešiť, prečo sa k tomu dieťa uchýlilo, čo prežívalo. Väčšinou sa vždy hľadá vinník, ale nerieši sa, čo to dieťa prežívalo. Ak môžem niečo ohodnotiť ako zlé, je to stratégia, ktorú použilo, napríklad kopnutie je zlé, ale jeho vnútorné prežívanie je v poriadku.
Deti nepotrebujú nekonečno slobody
Myslíte si, že deti majú dosť vnútornej motivácie na to, aby sa naučili všetko potrebné učivo?
Deti nepotrebujú nekonečno slobody a mohli by sa pri tom cítiť aj zle. Skôr je potrebné citlivo sledovať v ich vývine, kedy sa vyvíja napríklad potreba viac sa rozhodovať. Napríklad prváčikovi dáte na výber z dvoch možností, piatakovi z troch a ôsmakovi z väčšieho množstva možností. Jedna z kľúčových potrieb detí je cítiť sa bezpečne a bezpečie je formulované aj nejakými hranicami, štruktúrou a predvídateľnosťou prostredia. Treba vedieť, kedy koľko, a potom vidíme, ako chcú so slobodou postupne preberať aj zodpovednosť. Nemôžem prváčikovi povedať, tak začni pracovať, keď sa na to budeš cítiť, on sa v tom môže stratiť a nebude vedieť, čo má robiť. Na druhom stupni mám zase pocit, že dávame dospievajúcim deťom príliš veľa hraníc, lebo ich chceme mať dokonale pod kontrolou.
Humanitný koncept, z ktorého vychádzam a ktorý je jedným z troch kľúčových konceptov výchovy, vzdelávania a psychoterapie, nie je postavený na anarchii, ako si mnohí myslia. Je postavený na vývinových potrebách detí.
V školách bez známkovania vládne priateľská atmosféra. Zdroj: iStock/evgenyatamanenko
Ako hodnotí vyučovanie bez známok Peter Halák
zriaďovateľ škôl z OZ FELIX
Ako vyzerá atmosféra v triede na škole, kde sa neznámkuje a kde sa kladie dôraz na dobrý vzťah s deťmi? Mnoho ľudí na Slovensku by pravdepodobne očakávalo, že deti budú vo voľnejšej atmosfére s priateľským učiteľom vystrájať a neposlúchať.
Atmosféra je naozaj priateľská, postavená na dôvere a vzájomnom rešpekte. Tým, ktorí čakajú v škole úplné ticho žiakov a len výklad učiteľa, by sa mohla zdať aj hlučná. U nás deti samy objavujú, skúmajú, diskutujú, pracujú v tímoch a to si vyžaduje oveľa viac pohybu po triede a viac komunikácie. Deti trávia v škole veľmi veľa času, je dôležité, aby sa v nej cítili dobre.
Ako prebieha vyučovanie na vašej škole? Musíte sa držať štátnych osnov alebo máte vlastný obsah vyučovania? Aké predmety sa na vašej škole vyučujú?
Spĺňame Štátny vzdelávací program a, tak ako každá škola, sami si ho prispôsobujeme na Školský vzdelávací program. Obsah učiva je však jedna vec a druhá sú metódy, ktorými tento obsah deťom sprostredkovávame. Využívame inovatívne metódy založené na takzvanom pedagogickom konštruktivizme, ako je napríklad Hejného metóda vyučovania matematiky, Informatika s Emilom, ExpEdícia a podobne. Žiaci robia veľa rôznych projektov, často zažívajú učenie mimo priestorov triedy či školy.
Hodnotíte deti slovne alebo inak, či vôbec? V žiadnom ročníku?
Jednotlivé čiastkové úlohy a písomky hodnotíme väčšinou percentami alebo bodmi, podrobné slovné hodnotenie u nás nahrádza známky na vysvedčení. Vo vyšších ročníkoch k slovnému hodnoteniu dávame žiakom aj vysvedčenie so známkami preto, lebo ich vyžadujú niektoré stredné školy na prijímačky.
Veríme tomu, že sa učíme pre život
Ako hodnotíte vzdelávanie bez známok? Odkiaľ deti berú motiváciu učiť sa?
Veríme, že dieťa by k učeniu sa malo mať vnútornú motiváciu, teda chuť niečo sa dozvedieť, objaviť. Keď odídete zo školy, oceníte v reálnom živote to, že niečomu rozumiete a viete to využiť, alebo to, na akú známku ste to vedeli v piatom ročníku ZŠ? Aj veľa jednotkárov vám povie frázu „to sme sa učili, ale nič si z toho nepamätám“. My veríme tomu, že sa učíme pre život, pre to, aby sme informácie, ktoré sa dozvieme v škole, vedeli reálne využiť v praxi.
Slovné hodnotenie je navyše oveľa presnejšie a povie vám oveľa viac o tom, čo vám ide a v čom sa ešte môžete zlepšovať. Ak vám napríklad poviem, že vaše dieťa má zo slovenčiny trojku, viete, čo presne z tohto predmetu zvládlo a čo nie? Pri slovnom hodnotení viem presne pomenovať, ako sa mu darí s gramatikou, literatúrou, čítaním, diktátmi a podobne.
Aké sú vedomosti vašich študentov (všeobecne) v porovnaní s inými školami?
Môžeme vychádzať len z toho, ako sa im darí v testovaní 9 a na prijímačkách na stredné školy. Všade dosahujú nadpriemerné výsledky.
Nemá štát problém s tým, že deti neznámkujete? Nie je známkovanie povinné zo zákona? Treba na to nejaké špeciálne povolenie, licenciu?
Netreba na to nič špeciálne, len chuť a schopnosť učiteľov dať svojim žiakom čo najlepšiu spätnú väzbu. Zákon umožňuje hodnotiť žiakov slovne, známkami alebo kombinovane. V rámci kurikulárnej reformy sú školy povzbudzované k tomu, aby viac využívali slovné hodnotenie. Školy, ktoré sa rozhodli ísť cestou slovného hodnotenia, vidia veľké pozitíva najmä v tom, že sa vedia sústrediť na samotný rozvoj žiakov, ktorí nie sú upätí na naháňanie známok, ale reálne ich zaujíma učivo.
Koľko detí má v triede jeden učiteľ?
U nás 25.
Učitelia sa snažia dobre poznať svojich žiakov
Kladiete dôraz aj na individualitu dieťaťa? Máte na to priestor? Ako individuálny prístup vyzerá v praxi?
Snažíme sa klásť dôraz na individualitu každého dieťaťa. Všetci naši učitelia sa snažia dobre poznať svojich žiakov, vedieť, aký je ich potenciál, a pomáhajú im ho využiť naplno. Využívame na to napríklad gradované úlohy, teda žiaci v jednej triede riešia rôzne náročné úlohy podľa toho, na čo sa aktuálne cítia. Zároveň nám veľmi pomáha už spomínaná priateľská atmosféra, dobré vzťahy, pravidelné ranné kruhy a podobne, ktoré nám pomáhajú vedieť, čo deti zažívajú, ako sa cítia, či neriešia mimo školy nejaké problémy, ktoré im neumožňujú podať stopercentný výkon.
Myslíte si, že takýto vyučovací režim je vhodný pre každé dieťa? Alebo niektoré deti známky potrebujú?
Každý potrebuje spätnú väzbu, z ktorej presne pochopí, čo už zvládol a čo má ešte pred sebou, kde je jeho potenciál. My sme presvedčení, že takto komplexná informácia sa nedá povedať jedným číslom.
(LDS)
