Deň po Dni zaľúbených patrí tým, ktorí sú bez partnera. Sviatok osamelých zaviedol Dustin Barnes v roku 2001, v tom čase nezadaný stredoškolák, aby dal najavo, že žiť sám nemusí byť nutne smutné. Prieskumy však hovoria o epidémii osamelosti, ktorá má negatívny dopad nielen na zdravie.
Dustin Barnes si zvolil na oslavu svojho statusu 15. február, pretože tak mohol využiť veľké zľavy na valentínske cukrovinky a rôzne symboly zaľúbených. Nakúpil ich spolu s kamarátmi a navzájom sa nimi obdarovali.
Zároveň však chcel vyjadriť, že byť bez partnera nemusí vyvolávať pocity menejcennosti, smútku ani prázdnoty. „Pamätám si, ako som bol sám, ale neriešil som to. No keďže som nebol barový typ, bol som odkázaný iba na stretnutia so spolužiakmi, potenciálnymi kamarátmi a pokladníkom v obchode s potravinami. Nakoniec som objavil cirkevné spoločenstvo a s ľuďmi, s ktorými som sa v ňom zblížil, sa kamarátim už niekoľko rokov. A, áno, v tejto partii som stretol aj svoju manželku,“ vysvetľuje Dustin Barnes na portáli oklahoman.com.
Je to nákazlivé?
Štúdia uverejnená v roku 2008 v European Journal of Social Psychology a verejne dostupná na onlinelibrary.wiley.com dáva Barnesovi za pravdu. Zadaní vnímajú nezadaných ako nešťastníkov, veď aj označenia stará dievka a starý mládenec vyznievajú hrozne. Ešteže dnes je skôr zaužívaný výraz single a byť single je tak trochu moderné.
Médiá však informujú o osamelosti ako o narastajúcom negatívnom jave. Pomáhajú si tiež medicínskym slovníkom a hovoria o epidémii osamelosti. Zúžený či minimálny sociálny kontakt sa totiž už netýka len seniorov, u ktorých často vyplýva zo straty životného partnera a prirodzenej straty vitality, ale aj čerstvo dospelých, ktorí sa práve osamostatnili od rodičov.
Zahŕňa tiež dvadsiatnikov a tridsiatnikov, ktorí preferujú kariéru a cestovanie pred založením rodiny, no nie vždy sa im napokon podarí zrealizovať aj spomenutý posledný cieľ.
V Ázii dokonca vznikol fenomén hikikomori. Označuje ľudí, ktorí aj niekoľko rokov nevychádzajú z bytu a život trávia leňošením, napríklad na internete, hraním videohier, či dlhým vyspávaním a nepodieľajú sa na živote spoločnosti. Podľa portálu nippon.com ich môže byť vyše 2 miliónov.
Kde žijú najosamelejší ľudia na svete?
Podľa Social Science Works 18 percent Európanov uvádza, že s priateľmi alebo rodinou sa stýkajú nanajvýš raz za mesiac a cítia sa „sociálne izolovane“. Priemery a regionálne rozdiely sú však veľké. V západnej a severnej Európe je miera osamelosti v niektorých krajinách len 3 percentá. Zatiaľ čo v niektorých krajinách južnej a východnej Európy sa cíti sociálne izolovane takmer 40 percent ľudí, pričom 10 percent tvrdí, že sa cítia často osamelí.
Osamelosť je výrazne horšia u ľudí nad 60 rokov. Každá európska krajina uvádza, že najmenej 10 percent ľudí v tejto vekovej skupine sa často cíti osamelo. Podľa Social Science Works jedna štúdia v južnej Afrike ukázala, že priemerná miera osamelosti dosiahla u starších ľudí 10 percent. Iba 7 percent čínskych seniorov uviedlo, že sa cítia osamelí často, ale v Japonsku 10 percent starších ľudí tvrdilo, že sa cítia osamelí často alebo vždy.
Najosamelejšími ľuďmi na svete sú však Kanaďania, Austrálčania, Američania a Briti. Národné reprezentatívne prieskumy v týchto krajinách ukazujú, že 20 – 28 percent jej obyvateľov má pocit osamelosti často.
Nie je samota ako samota
Na Slovensku sa faktormi osamelosti seniorov zaoberal prof. Peter Halama, PhD. z Ústavu experimentálnej psychológie CSPV SAV v rámci projektu Psychologické aspekty adaptácie na dôchodok v rámci kvalitatívneho psychologického výskumu na vzorke 40 ľudí. Výskum teda spočíval v hĺbkových rozhovorov.
„Ľudia pri odchode do dôchodku často strácajú aj veľmi blízke sociálne kontakty, ktoré mali na pracovisku. A ak si ich nemajú možnosť nahradiť inými blízkymi vzťahmi, napríklad v rodine, stáva sa, že zažívajú pocity osamelosti alebo pocit nedostatku sociálnych kontaktov,“ približuje vedec.
Dodáva však, že pocity osamelosti sú z hľadiska psychológie subjektívne, čiže nemusia nutne zodpovedať objektívnej situácii človeka, ktorý ich opisuje. Ľudia veci prežívajú rôzne a aj človek, ktorého hodnotíme ako osamelého, sa tak nemusí cítiť. Môže ísť o typ osoby, ktorá nepotrebuje veľa sociálnych kontaktov. „Naproti tomu človek, ktorý má partnera alebo partnerku, alebo iných blízkych ľudí, môže subjektívne zažívať osamelosť, ak ho kontakt s týmito ľuďmi dostatočne neuspokojuje,“ hovorí Peter Halama.
Ilustračná fotografia. Zdroj: Pixabay.com
Nemáš nikoho? Poraď si sám…
Peter Halama vysvetľuje, že osamelosť vzniká mnohokrát ako dôsledok životnej situácie, keď sa človek napríklad rozíde s partnerom alebo sa presťahuje a stratí sociálne väzby. Vtedy ide o situačnú osamelosť. Časom si totiž človek vybuduje nové sociálne kontakty a stiesňujúci pocit pominie.
Sú však aj ľudia, ktorým ich osobnosť komplikuje nadväzovanie vzťahov, sú napríklad hanbliví a uzavretí. U nich môže prejsť osamelosť až do chronickej podoby. „Rovnako je to aj u ľudí, ktorí k tomu síce nemajú dispozíciu, ale okolnosti im znemožňujú byť v kontakte s inými.
V rámci tohto výskumu sme napríklad hovorili so ženou, ktorá sa starala o ťažko chorého manžela a musela byť pri ňom neustále. Nemala teda veľa možností stretávať sa s inými ľuďmi. Zdravotné ťažkosti, ale aj horšia finančná situácia môžu v spoločenskom kontakte obmedzovať aj dôchodcov. U nás sa očakáva, že s osamelosťou by si mal človek vedieť poradiť sám, ale nie vždy je to možné. Preto by sa o to mala spoločnosť zaujímať a snažiť sa osamelým pomôcť.“
V neželanej osamelosti sa totiž neraz plíživo začnú objavovať pocity úzkosti, depresie, poruchy spánku… Ak sa tieto príznaky prehlbujú, ich následkom sa môžu rozvinúť aj ďalšie choroby, čo napokon narúša nielen životnú pohodu jednotlivca, ale môže to zmeniť celý obraz spoločnosti.
Tento fakt si ešte možno dostatočne neuvedomujeme. Dôsledky uvedeného fenoménu najskôr pocítia zdravotnícke a sociálne systémy. Minimálne európska populácia starne a keďže trh práce sa tomuto faktu neprispôsobuje, čoskoro môže byť z epidémie aj pandémia. Nedívajme sa však na tento problém len po ekonomickej stránke. Človek je predsa spoločenský tvor, čím viac jednotlivcov v spoločnosti bude nešťastných, tým smutnejší bude pohľad na ľudstvo ako na celok.
Ilustračný obrázok. Zdroj: Pixabay.com
Ministerstvo osamelosti
V tomto smere by sme si mohli vziať príklad z Veľkej Británie. Keď britské noviny informovali o výsledkoch spoločnej štúdie Britského červeného kríža a The Co – op Group, jej vládnymi predstaviteľmi to otriaslo. V ostrovnej krajine s počtom obyvateľov 67 miliónov sa 9 miliónov ľudí cíti osamotene.
Briti preto ako prví na svete v roku 2017 pričlenili k Ministerstvu športu a sociálnych vecí aj oddelenie stratégie osamelosti a vymenovali ministerku osamelosti. Podľa portálu Next Avenue sa do problému poriadne obuli. V snahe vytvoriť ľuďom viac príležitostí na sociálne kontakty spojazdnili nové prepravné linky pre tých, ktorí sú najviac ohrození izoláciou. Sú určené aj LGBTQ ľuďom, ktorí sa cítia osamelí.
Ponúkajú aj osobnú podporu, napríklad prostredníctvom projektu charitatívnej organizácie S4ALL v Stainforthe (mesto asi 200 kilometrov severne od Londýna). Vyše 36 610 britských libier bolo použitých na vyškolenie mladších ľudí, ktorí budú učiť starších ľudí digitálne technologické zručnosti.
Krajina navyše vyhradila sumu 2 milióny britských libier na podporu komunitných projektov zameraných proti osamelosti. Ešte je však priskoro hodnotiť, či sú tieto riešenia správne.
Galina Lišháková
Foto: Pixabay.com
Zdroje: oklahoman.com, onlinelibrary.wiley.com, socialscienceworks.org, co-operative.coop, nextavenue.org
http://katpsych.truni.sk/osobne/halama/ a http://ff.truni.sk/kontakty/peter-halama
