Dobré rady sa dozviete z rozhovoru s psychológom Dušanom Ondrušekom, odborníkom na krízovú komunikáciu a riešenie konfliktov.
Psychológ Dušan Ondrušek. Zdroj: archív DO
Hoaxy a konšpirácie polarizujú nielen spoločnosť, často tvoria deliacu čiaru aj v rodinách. Pri návštevách príbuzných, ktorí šíria divné mýty a nedajú si ich vyhovoriť, sa potom možno cítiť ako na zamínovanom poli. V snahe nespôsobiť explóziu človek váži každé slovo, ale zvyčajne skôr či neskôr na nejakú „mínu“ predsa len šliapne. K duchovnej symbolike Vianoc však patrí pokoj, zmier. Ako si ho ale zabezpečiť, keď nás čaká stretnutie s ľuďmi, ktorí podľahli tomuto znepokojujúcemu trendu?
Kedy sa viac darí konšpiráciám a hoaxom
Prečo sa podľa psychológov v dnešnej dobe tak veľmi darí konšpiráciám a hoaxom?
Výsledky výskumov ukazujú, že ľudia majú tendenciu viac veriť konšpiráciám v situáciách, keď sa cítia zneistení alebo ohrození. Jedna štúdia sa zaoberala tým, ako dávajú ľudia zmysel náhodným javom. Účastníkom výskumu sa predkladali náhodne vytvorené zhluky bodiek na papieri, ktoré nič neznamenali. Napriek tomu v nich niektorí videli čosi konkrétne.
Oveľa častejšie sa to stávalo, keď mali vyhrotené prežívanie, napríklad boli v strese pred zoskokom padákom z lietadla. Pritom tí istí ľudia, ale v pokoji, v náhodných zhlukoch bodiek až tak veľa nevideli. Tým sa trošku vysvetľuje, prečo sa v spoločenských krízach viac rozmáhajú rôzne typy paranoidných a sprisahaneckých teórií.
Niektorí sa snažia ľudí, ktorí majú tendenciu podliehať konšpiratívnym vysvetleniam, presvedčiť racionálnymi argumentmi, že podľahli klamu. Má to podľa vás zmysel?
Silu racionálneho argumentu nadmerne preceňujeme a aj z bežných diskusií robíme zdanlivo odborné dišputy. Pritom ich hlavným cieľom je partnera „preargumentovať”, možno až ponížiť, dokázať mu, že v niečom sa vyznáme lepšie, no hlavne vyhrať. Tým pádom sa z týchto debát stáva boj, v ktorom ľudia veľmi prežívajú, či vyhrajú alebo prehrajú, či majú alebo nemajú pravdu. A to, samozrejme, vždy končí zle.
Prečo samozrejme?
Pretože málokedy je to tak, že jedna strana má stopercentnú pravdu a druhá nulovú. Dôležité je, aby sme si uvedomili, že nevedieme vedeckú dišputu a nevedieme súboj sily ideí, ale uvažujeme o rôznych pohľadoch v pohodovej atmosfére, kde nejde o život.
Ako vzniká mylný obraz a prečo môže byť silný
Ale títo ľudia často šíria úplné nezmysly, niekedy až život ohrozujúce…
Žiadneho človeka by sme nemali onálepkovať jednou charakteristikou a ani slovom konšpirátor, pretože s každým v nejakom smere ladíme a v nejakom nie. Ak sa chceme vyhnúť konfliktu, sústreďme sa na to, v čom si spolu dokážeme porozumieť.
Môžem si napríklad o babke povedať, že má svoje muchy, ale oceniť tie veci, ktoré si na nej úprimne vážim – napríklad pochváliť, aké chutné jedlo uvarila, ako sa krásne stará o kvety a podobne. Skrátka, dať jej najavo, že aj keď s ňou v mnohých veciach nesúhlasím, je dosť vecí, ktoré sa mi na nej páčia –, aby sme si vzájomný vzťah udržali. A keď mi niektoré témy ubližujú, nenápadne odkloniť rozhovor iným smerom.
Dušan Ondrušek, odborník na krízovú komunikáciu. Zdroj: archív DO
Niektorí ľudia však dokážu byť takí nástojčiví, že akékoľvek snahy o prechod k inej téme zlyhávajú. Čo robiť v takom prípade?
My všetci, nielen takzvaní konšpirátori, si všímame prevažne fakty, na ktoré sme z nejakého dôvodu citliví, a niektoré veci nám úplne unikajú. Hovorí sa tomu tunelové videnie.
Keď si vytvoríme nejaký obraz, máme tendenciu posilňovať to, čomu sme už v rámci neho uverili, a nevšímať si, čo mu odporuje. Tým pádom si skladáme veľmi nevyváženú predstavu, v rámci ktorej sa namiesto obohacovania o nové znalosti len snažíme dokázať, že máme pravdu. Je to pre nás dôležitejšie, než pochopiť nejakú inú pravdu. Keď sa to stane, ľudia sú schopní uveriť aj úplným nezmyslom a dospieť k závratným omylom.
My všetci, nielen takzvaní konšpirátori, si všímame prevažne fakty, na ktoré sme z nejakého dôvodu citliví…
No a s ľuďmi, ktorí podľahli konšpiráciám alebo sekte, je to veľmi podobné ako s ľuďmi, ktorí majú nejakú psychotickú diagnózu, napríklad že majú bludy. Keďže ten pomyselný otvor, ktorým sa dívajú na svet, sa im veľmi zúžil, veľmi ťažko sa zbavujú svojho presvedčenia. Keď chce človek vystúpiť zo sekty, trvá to aj roky. Nejde o priamočiary proces, k bludnému presvedčeniu, ktoré v sekte nadobudol, sa zvykne vracať.
Ako reagovať, ak s konšpiráciou nesúhlasíme
Skúsenosti s ľuďmi, ktorí vidia bludy, ukazujú, že nemá zmysel im ich vyvracať. Len ich tým urazíme a naštveme a ich psychotický stav sa ešte zhorší. Podobne reagujú ľudia, ktorí uverili nejakej sérii konšpirácií či sekte. Tým, že s nimi nesúhlasíme, len posilňujeme ich presvedčenie či vieru.
… s ľuďmi, ktorí podľahli konšpiráciám alebo sekte, je to veľmi podobné ako s ľuďmi, ktorí majú nejakú psychotickú diagnózu…
Preto reagujú tak prudko, niekedy až agresívne, ak s nimi nesúhlasíme?
Je to aj preto, lebo si myslia, že pomocou zvýšeného hlasu a agresie nás presvedčia. Ale skúsenosti s psychiatrickými pacientmi a obeťami siekt ukazujú, že ak na ich mylné presvedčenia nereagujeme, a napriek tomu s nimi udržujeme vzťah, môžu sa začať ich bludy časom oslabovať. A môžu začať pripúšťať, že sa mýlili.
Neurazia sa, keď obídeme témy, ktoré nás dráždia, ale pre nich sú dôležité?
Od ľudí, ktorí prekonali psychotický atak a pritom sme s nimi udržali vzťah, sa po nejakom čase, zvyčajne po niekoľkých mesiacoch, dozvedáme, že nevedia, prečo boli presvedčení o tom, čo vtedy opisovali. Ale už ich to netrápi. A to je ohromný krok vpred. Nemôžeme čakať, že poprú všetko, čomu verili. Ale je šanca, že po čase sa s nimi bude dať o tom rozprávať, práve vďaka tomu, že sme si s nimi zachovali vzťah.
Je teda lepšie na konšpirácie blízkych nereagovať, ale usilovať sa udržať si s nimi vzťah?
Áno. Pretože, keď sa pohádate, prestanete sa rozprávať, odmietnete ďalší kontakt, len posilníte ich presvedčenie a potrebu presadzovať ho ešte viac.
Duchovné posolstvo Vianoc, úsilie o lásku, odpustenie a zmierlivosť teda môže fungovať aj ako terapia…
Terapia je asi prisilné vyjadrenie, ale platí, že je nešťastné „odpísať“ celého človeka len preto, že v nejakej veci sa nezhodneme. Naopak, potrebujeme sa viacej spolu rozprávať a snažiť sa posilniť vzťah. Najmä ak sme rodina alebo kamaráti.
