Mnohí si jeho meno spájajú len so slávnou vežou v Paríži. Navrhol však aj Sochu slobody a mnoho ďalších známych stavieb po celom svete.
Gustave Eiffel. Zdroj: Gallica/Bibliothèque nationale de France
Meno Gustava Eiffela si každý automaticky spája s ikonickou Eiffelovou vežou, ktorú predstavili v roku 1889 pri príležitosti svetovej výstavy a osláv 100. výročia Veľkej francúzskej revolúcie. Slávny francúzsky stavebný inžinier však navrhol mnoho ďalších stavieb po celom svete.
Gustavovo detstvo a mladosť
Gustave Eiffel sa narodil 15. decembra 1832 vo francúzskom Dijone. Meno Eiffel prijal jeho otec Jean-René, keď emigroval zo svojho rodiska v nemeckom pohorí Eifel v Marmagene. Francúzi totiž nedokázali vysloviť jeho skutočné priezvisko Bönickhausen.
V mladosti na Gustavovu výchovu najsilnejšie vplývali strýkovia Jean-Baptiste Mollerat a Michel Perret, úspešní chemici, ktorí do hlavy budúceho staviteľa vlievali všetky možné vedomosti od chémie, baníctva, prírodných vied až po náboženstvo a filozofiu.
V škole bol Eiffel mimoriadne bystrý, no nie veľmi učenlivý. V škole sa nudil a považoval ju za stratu času. Pripravoval sa na prestížnu polytechnickú školu v Paríži, kam ho napokon neprijali.
Skončil teda na École centrale des arts et manufactures v Paríži, kde študoval chémiu. Titul získal v roku 1855 a následne sa zamestnal v konštrukčnej firme, ktorá sa špecializovala na výstavbu železných mostov. Podieľal sa napríklad na konštrukčnom pláne mosta cez rieku Garonne v Bordeaux, železničnej stanice v Toulouse či mostu Garabit v južnom Francúzsku.
Priekopník v stavbe oceľových konštrukcií
Jedným z jeho najznámejších diel je i Socha slobody, ktorú Francúzi darovali občanom USA ako výraz priateľstva. Eiffel bol jedným z trojice autorov tohto monumentu. Navrhol jej železnú konštrukciu a pod jeho dohľadom Sochu slobody aj vztýčili. Presne vypočítal, aký tlak bude musieť niesť každá jej časť a ako sa má rozložiť jej hmotnosť tak, aby socha mala dlhú životnosť pri maximálnej bezpečnosti.
Zábery z výstavby Sochy slobody. Zdroj: Wikimedia Commons
Dielo sa podarilo a turisticky príťažlivá socha víta ľudí na Ostrove slobody pri New Yorku dodnes. Prevezená bola do USA po častiach, ktoré dva roky na seba skladali a spájali. Na podstavci stojí od roku 1886.
Odsudzovaná aj velebená Eiffelova veža
Najvýznamnejším dielom známeho konštruktéra je Eiffelova veža, postavená pri príležitosti Svetovej výstavy v roku 1889 v Paríži. Eiffelova veža je celá zo železa a váži 9 000 ton.
Na Železnej dáme, ako ju dnes nazývajú jej priaznivci, spolupracoval Eiffel s jedným z najznámejších rakúsko-uhorských mostárov a konštruktérov, rodákom zo Šale Jánom Čiernohausom, neskôr známym ako János Feketeházy. Čiernohaus zodpovedal za výpočet nosnej konštrukcie a bol odborným dozorcom stavby.
Návrh a výstavba veže
Podľa pôvodného návrhu, na ktorom pracovali Eiffelovi zamestnanci Maurice Koechlin a Émile Nouguier, mala byť veža vysoká 300 metrov, celá z ocele a jej štyri zakrivené nohy sa mali na vrchole zbiehať. Nohy malo zároveň spájať päť plošín, umiestnených nad sebou v rozostupe 50 metrov.
Neskôr sa k dvojici pridal aj architekt Stephen Sauvestre, ktorý dal projektu inú mierku, nohy veže posadil do muriva, počet plošín zredukoval z piatich na dve (vo výške 57 a 115 metrov), tretiu umiestnil takmer na vrchol (do výšky 274 metrov) a celú vežu navrhol nalakovať dekoratívnym náterom. Eiffel bol z výsledného návrhu veže nadšený, a tak sa s trojicou dohodol, že ho odkúpi. V septembri 1884 napokon získal na vežu patent a pustil sa do jej realizácie.
Najväčšie problémy mu robili základy, ktoré mali udržať masívnu oceľovú konštrukciu. Práve kvôli nim nakoniec čiastočne zmenil proporcie veže. Vyšlo mu totiž, že ak má byť pri jej tvare skutočne vysoká 300 metrov, štvorcová základňa musí mať dĺžku 125 metrov a nohy by mali byť ukotvené do jamy hlbokej sedem metrov.
S touto verziou projektu Gustave Eiffel napokon vyhral súťaž na dominantu Svetovej výstavy v roku 1889 v Paríži, i keď musel pristúpiť ešte na niektoré zmeny. Jedna sa týkala výťahu, ktorý mal vo veži premávať, no nespĺňal všetky kritériá požadované porotou súťaže. Druhá, zásadnejšia zmena súvisela s umiestnením veže. Eiffel totiž pôvodne navrhoval, aby stála buď rozkročená nad Seinou alebo pri Palais du Trocadéro. Napokon však musel súhlasiť s tým, že ju postavia priamo na Champ-de-Mars, kde bude pôsobiť ako monumentálna brána na začiatku areálu výstaviska. V januári napokon s ministrom Édouardom Lockroyom a prefektom Eugènom Poubellom podpísali zmluvu a o niekoľko dní Eiffel začal vežu stavať.
Eiffelova veža v jednotlivých fázach stavby. Zdroj: Wikimedia Commons
Stavba veže trvala namiesto predpokladaného roka viac než dva. So samotným montovaním konštrukcie začali robotníci v júli 1887, teda päť mesiacov po tom, čo začali kopať základy. Išlo o skutočne náročnú skladačku. Každý z 18 038 oceľových dielcov mal vlastný výkres, a hoci sa mohlo zdať, že niektoré sú rovnaké, nebolo to tak. Každý mal určené miesto a nesmeli sa v žiadnom prípade zameniť. Na to, aby z nich vznikla veža, bolo nutné použiť 2,5 milióna nitov.
Nečakané štrajky robotníkov
Hoci sa na stavbe počas dvoch rokov podieľalo približne tritisíc robotníkov, naraz ich tam nikdy nepracovalo viac než 250. Postupne, ako veža rástla, bola práca čoraz náročnejšia. V septembri 1888, keď sa malo montovať druhé poschodie, vstúpili robotníci do štrajku. Žiadali skrátenie pracovného času a zvýšenie miezd tak, aby zodpovedali riziku, ktoré musia denne podstupovať. Eiffel s nimi vyjednával a robotníci napokon ustúpili. Argumentoval totiž tým, že sú oveľa lepšie platení ako robotníci v ich odvetví hocikde inde vo Francúzsku a navyše tvrdil, že riziko podstupujú rovnaké, či pracujú vo výške 50 metrov, alebo 200 metrov. O tri mesiace neskôr štrajkovali znovu a vtedy už musel ustúpiť Eiffel.
Eiffelova veža bola dokončená a slávnostne odovzdaná v marci 1889. Americký časopis Scientific American napísal, že bola postavená načas, bez chyby a nehôd.
Elegantná, ľahko pôsobiaca konštrukcia sa napokon ukázala ako veľmi stabilná. Napriek jej neodškriepiteľným prvenstvám sa mnohým nepáčila a žiadali, aby bola podľa zmluvy v roku 1909, teda 20 rokov po svetovej výstave, zbúraná.
Eiffelov portrét (vľavo) a dobová karikatúra Eiffelovej veže aj s jej konštruktérom (vpravo). Zdroje: National Portrait Gallery, United States Library of Congress
Jedným z jej najväčších kritikov bol napríklad spisovateľ Guy de Maupassant, ktorý však pravidelne navštevoval reštauráciu umiestnenú priamo vo veži. Keď sa ho pýtali prečo, odpovedal, že je to jediné miesto v Paríži, odkiaľ na tú hrôzu nevidí.
Napokon Eiffelovu vežu neodstránili, a tak dodnes priťahuje nielen domácich, ale i zahraničných návštevníkov. So svojou výškou 324 metrov bola do roka 1930 dokonca najvyššou stavbou na svete.
Ďalšie Eiffelove diela
Okrem Eiffelovej veže sa Eiffel podieľal na prestavbe železničnej stanice Nyugati v Budapešti, ktorá sa realizovala za plnej prevádzky v roku 1877. Skonštruoval veľa mostov, ktoré dodával zákazníkom po častiach v debnách. Tak sa jeho mosty dostali aj do Vietnamu, Peru a ďalších vzdialených krajín. Eiffel navrhol centrálnu železničnú stanicu v Santiagu de Chile (1897) či maják Mona Island Light neďaleko Portorika.
Bankrot a dôchodok
Napriek jeho poctivej práci stavebná spoločnosť pod vplyvom ostatných spoločníkov zbankrotovala. Z podozrenia zo sprenevery ho očistil až súd. Po odchode do dôchodku skúmal a rozvíjal nové nápady týkajúce sa praktického využitia Eiffelovej veže.
Veža mu napokon umožnila dosiahnuť pokrok v aerodynamike, meteorológii aj rádiovom vysielaní. Na jej základni totiž postavil aerodynamický tunel, na rôzne miesta na nej dal umiestniť meteorologické zariadenia a armáde navrhol, aby na jej vrchol nainštalovala rádiové zariadenie.
Gustave Eiffel zomrel krátko po 91. narodeninách vo svojom sídle v Paríži. Pochovali ho na cintoríne Cimetière de Levallois-Perret.
Zdroje: Wikipedia, HNonline.sk, teraz.sk
