Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Je nám doma dobre, alebo chceme žiť v cudzine?

Monika Tináková

Ilustračné foto: ľudia/spoločnsť; Pixabay.com /Free-Photos/

Nad touto otázkou sa v sobotu večer zamýšľali odborníčky z oblasti sociológie a sociálnej antropológie v relácií Rádia Slovensko Veda SK. Profesorka Silvia Miháliková, ktorá je riaditeľkou Sociologického ústavu SAV a doktorka Zuzana Sekeráková Búriková z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie hľadali odpovede na to, kde nachádzame šťastie. Opierali sa pri tom o svoje výskumy, ale aj osobné pozorovania či skúsenosti zo zahraničia.

Profesorka Silvia Miháliková je zároveň hosťujúcou profesorkou Inštitútu politických vied vo Viedni a doktorka Zuzana Sekeráková Búriková pôsobí aj na Masarykovej univerzite v Brne, na Katedre sociológie, v odbore sociálna  antropológia.

V úvode relácie diskutovali o našej spoločnosti – ako funguje a kedy je spoločnosť vo všeobecnosti funkčná.

„Dovtedy, kým fungujú v spoločnosti inštitúcie, a teda drží pokope, že sa nerúcajú vzťahy, ona funguje. Iné je, ako hodnotíme to fungovanie, ako to ľudia vnímajú, ako žijú v jednotlivých oblastiach. Samozrejme, že tam si môžeme nájsť rôzne kritériá, rôzne porovnania, či budeme porovnávať v čase, ako sa spoločnosť vyvíja, či ide o progres, ale môžeme to porovnávať napríklad aj s inými krajinami. Následne individuálne posudzujeme, či je to pre nás pozitívne, alebo negatívne,“ povedala profesorka Silvia Miháliková.

Zuzana Sekeráková Búriková používa vo svojej výskumnej práci metódu zúčastneného pozorovania, ktorá si vyžaduje množstvo času aj úsilia. Založená je najmä na vzájomnej dôvere.

„Keď prichádzam k ľuďom s úctou k ich skúsenosti, bez hodnotenia a s naozajstným záujmom, tak to veľmi často funguje vybudovať si vzájomnú dôveru. Ja som veľmi striktná v hraniciach. Nemyslím si, že mám automaticky právo zasahovať niekomu do súkromia, alebo že ľudia sú povinní mi niečo hovoriť. Keď to cítia, otvoria sa tomu. Ale sú prostredia, do ktorých nemáme vstup,“ popisovala odborníčka svoju prácu.

Zhodli sa na tom, že hodnotenie spoločnosti je vždy individuálne, pretože existuje množstvo prístupov a preferencií.

„Žiadna spoločnosť nie je úplne stabilná a aj tá naša sa mení. To, akým spôsobom sa vyvíjame, je otázka aj na tých, ktorí to hodnotia. Niekto môže vidieť v progrese ekonomických hospodárskych výsledkov niečo, čo je úplne skvelé. Keď sa ale budete pýtať niekoho, kto je trošku viac environmentálny, uvidí v tomto progrese absolútne negatívne dôsledky pre spoločnosť,“ hodnotí profesorka Miháliková.

„Mňa vo všeobecnosti v našej spoločnosti znepokojuje taká strata citlivosti voči tým, ktorí sú slabí. V poslednom čase sa v médiách, alebo aj na sociálnych sieťach stretávame s tým, že napríklad tí, ktorí nemajú prácu, alebo vzdelanie, sa z toho obviňujú. Vníma sa to ako individuálna chyba a nepozerá sa dostatočne na kontext, v rámci ktorého niečo takéto vzniká. Takže mňa trápi strata solidarity v spoločnosti. Aj z kvantitatívnych výskumov vyplýva, že sme oveľa menej solidárni, než sme boli predtým,“ povedala Zuzana Sekeráková Búriková. 

Riaditeľka Sociologického ústavu sa venovala vo svojich výskumoch aj politickej sociológií. Citlivo vníma zmeny a nastavenia súčasných demokratických systémov.

„Keď sa dnes pozrieme na to, čo sa robí vo Veľkej Británii, akým spôsobom sa riešia zásadné otázky fungovania inštitúcií, ako to zlyháva, tak až s hrôzou pozeráme na to, že demokracie nemusia len vznikať a nemusí ísť vývoj len od autoritárstva k demokracii, ale demokracie môžu postupne umierať. Môžu zlyhávať v tých najpodstatnejších otázkach, keď nedokážu politické elity nájsť konsenzus, akým spôsobom má napríklad Británia odísť z Európskej únie. Pýtam sa, čo potom majú robiť tie krajiny, ktoré nemajú demokratickú tradíciu?“ uviedla Silvia Miháliková.

V rámci svojich výskumov sa odborníčky pozerajú aj na správanie ľudí, ktorí sa rozhodujú, či zostať na Slovensku, alebo si hľadať prácu vo svete. V relácií hovorili o aupairkach v Anglicku, ale aj o slovenských opatrovateľkách v Rakúsku, ktoré z tohto prostredia postupne vytláčajú ženy z Rumunska. Pozreli sa však aj na opatrovateľky na Slovensku.

„Sledovala som najímanie žien do domácností k deťom a na upratovanie. Sledovala som hlavne dopyt po nich, pretože to bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Mnohé výskumy sledujú Slovensko, alebo vo všeobecnosti krajiny bývalého Socialistického bloku, ako krajiny ponuky. Pritom sme krajina, ktorá má bujnejúci dopyt po tomto type služieb, hlavne vo veľkých mestách. Čo bolo pre mňa prekvapujúce je, že vzťahy u nás boli pre mňa oveľa viac antagonistickejšie než tie, ktoré som mala možnosť vidieť u aupairok. Rozdiel je ale v tom, že u nás nedochádza k spolužitiu v domácnosti. Ženy, ktoré sa starajú, odchádzajú po práci domov,“ povedala Zuzana Sekeráková Búriková.

V závere relácia bola vyzdvihnutá aj potreba vyššieho záujmu študentov o oblasť sociológie.

„Myslím si, že sociológia by u nás mala mať patričné zastúpenie tak, ako je to aj všade vo svete,“ dodala Silvia Miháliková.

Celú reláciu na tému si môžete vypočuť z archívu Rádia RTVS

 

Spracovala: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah

Ilustračné foto: Pixabay.com /Free-Photos/

Uverejnila: VČ

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky