Príbeh jazera Paretethys výskumníci vyčítali z geologických a fosílnych záznamov z Eurázie.
Ilustračná fotografia skalnatého pobrežia Čierneho mora, ktoré je pozostatkom dávneho megajazera. Zdroj: iStockphoto.com
Zostali po ňom len Čierne more a Kaspické more. Pred zhruba desiatimi miliónmi rokov však jazero Paretethys bolo najväčším, aké v dejinách planéty poznáme.
Keby sme jeho plochu premietli na súčasnú mapu sveta, rozpínalo by sa od východných Álp cez časť Podunajskej nížiny na Slovensku, Balkán, juh Ukrajiny a európskej časti Ruska po Kaukaz až po západ Kazachstanu, Uzbekistanu a Turkménska. V dávnych dobách v ňom prebývali živočíchy, ktoré inde neboli.
Históriu megajazera približujú dve nové štúdie (1, 2). Prvá opisuje jeho vznik a sériu kritických udalosti, ktoré nakoniec viedli k jeho zániku. Druhá objasňuje, ako jazero zrejme ovplyvnilo migráciu predkov dnešných žiráf či slonov do Afriky.
Pozrite si
Jedinečné živočíchy
Príbeh jazera Paretethys výskumníci vyčítali z geologických a fosílnych záznamov z Eurázie.
Paretethys vzniklo pred približne dvanástimi miliónmi rokov, keď svet, a teda aj náš kontinent, vyzeral celkom inak. Európu od Afriky na západe delilo súostrovie. Balkánsky polostrov vyzeral, akoby sa chcel odlomiť od strednej Európy. Britské ostrovy boli skôr polostrovom, Taliansko zas rozlámané. Postupné dvíhanie stredoeurópskych pohorí spôsobilo, že sa jazero oddelilo od vtedajších svetových oceánov. Celkovo pokrývalo plochu viac ako 2,8 milióna štvorcových kilometrov, čo je viac ako dnešné Stredozemné more.
Živočíchy, ktoré žili v jazere, sa následne po zhruba piatich miliónoch rokov vyvíjali oddelene od zvyšku sveta. Boli to jedinečné mäkkýše, kôrovce, tulene a mnohé ďalšie.
„V jazere prebývala exotická endemická fauna, do ktorej patrili delfíny aj veľryby a boli medzi nimi tie najmenšie v histórii,“ vysvetľuje v tlačovej správe Univerzity v Utrechte morský biológ Pavel Gol’din, ktorý sa nepodieľal na výskume. Patrili sem napríklad vyhynuté zhruba trojmetrové veľryby druhu Cetotherium riabinini z podradu kosticovce, medzi ktoré dnes patria vráskavce. Kostru vyhynutej veľryby našli v roku 1930 neďaleko ukrajinského mesta Mykolajiv severne od Čierneho mora.
Jazero podľa odhadov vedcov pojalo vyše 1,77 milióna kubických kilometrov vody. To je desaťkrát viac, než sa dnes nachádza vo všetkých sladkovodných i slaných jazerách dovedna. Voda v Paretethys nebola sladká, no ale ani taká slaná ako v moriach.
Minimálne štyri obdobia vysychania
Zmeny v podnebí však spôsobili, že hladina jazera začala klesať. Fosílne a sedimentárne záznamy naznačujú, že počas jeho existencie došlo k minimálne štyrom obdobiam vysychania, pričom najzávažnejšie bolo štvrté pred 7,65 až 7,9 milióna rokov. Hladina jazera klesla o viac ako 250 metrov, čo ho rozdelilo na viaceré časti. Celkovo prišlo v tomto období o tretinu vody a plocha sa zmenšila o dve tretiny.
„Čiastkové vysychania sa zhodujú so zmenami v podnebí, potravinovom reťazci a krajine po celej Eurázii, hoci spúšťače a mechanizmy ešte nie sú známe,“ píšu vedci v štúdii.
Vysychanie viedlo k tomu, že slanosť vody výrazne stúpla, čomu sa mnohé živočíchy nedokázali prispôsobiť a vyhynuli. Miznutie jazera taktiež spôsobilo, že sa veľkosť živočíchov zmenšovala.
„Musel to byť postapokalyptický prehistorický svet, vodná verzia pustatín z filmov o Šialenom Maxovi,“ názorne opisuje toto obdobie spoluautor Wout Krijgsman. Jazero sa nakoniec vylialo do Stredozemného mora zhruba pred 6,9 milióna rokov.
Zmeny v životnom prostredí a postupné vysychanie pravdepodobne ovplyvnili aj evolúciu zvierat na suchej zemi. Fosílne záznamy ukazujú, že severne od jazera žili predchodcovia dnešných oviec, kôz a antilop. V západnom Iráne zas predchodcovia slonov a žiráf. Jednotlivé obdobia vysychania však spôsobili, že tieto zvieratá začali migrovať na juh do Afriky. Z nich sa neskôr vyvinuli dnešní ikonickí obyvatelia tamojších saván.
Zdroje: DOI: 10.1038/s41598-021-91001-z, DOI: 10.1038/s43247-021-00158-y, Tlačová správa Unvierzity v Utrechte, Magazín Science
