Vedci sa dlho zamýšľali nad otázkou, ako ľudia dokázali zabezpečiť dostatok energie na pokrytie náročných potrieb.
Skupina žien z lovecko-zberačskej populácie Hadza z Tanzánie sa delí o jedlo. Členovia skupiny vedia, že môžu vynaložiť veľa energie na hľadanie potravy, no keď nič nenájdu, nebudú bez jedla. Zdroj: Herman Pontzer
Je sychravý deň a zisťujete, že chladnička zíva prázdnotou. V dnešnej dobe stačí prejsť cez ulicu či sadnúť si do auta a ísť do najbližšieho supermarketu, kde si človek vyberie z nepreberného množstva druhov potravín. Máte chuť na koláč alebo na čerstvú zeleninu, alebo ovocie? Alebo máte radšej syr?
Nie vždy však bola potrava taká dostupná. Ľudia museli vynaložiť veľa úsilia, aby si zabezpečili vlastné prežitie.
V novej štúdii, ktorú zverejnili v časopise Science, sa americkí antropológovia pozreli na stratégie získavania potravy u súčasných lovcov, zberačov a motykových poľnohospodárov (popri love pestovali na malých políčkach kukuricu, fazuľu, zemiaky a iné plodiny bez pomoci zvierat či hnojív) a porovnali ich so spôsobom obživy najbližších príbuzných ľudí – šimpanzov, goríl a orangutanov.
Pozrite si
Energia ako cenná surovina
Evolučný úspech je výrazne určený tým, do akej miery je organizmus schopný získavať energiu v podobe kalórií z prostredia a investovať ju do plodenia potomkov. Vplývajú na to viaceré faktory. Dôležitý je pomer medzi vynaloženým časom a energiou pri hľadaní a získavaní potravy. V rámci prežitia a reprodukcie hrajú významnú úlohu energetické rozpočty, čo je vlastne rovnováha medzi energetickým príjmom a výdajom. Organizmy si počas evolúcie vyvinuli rôzne stratégie, ako získať energiu, ale aj rozličné adaptácie, ktoré ju majú šetriť. Inak to nie je ani u ľudí.
Vedci sa dlho zamýšľali nad otázkou, ako ľudia dokázali zabezpečiť dostatok energie na pokrytie náročných potrieb. Na rozdiel od svojich vzdialených príbuzných – primátov majú ľudia väčšie mozgy, dožívajú sa vyššieho veku, majú vyššiu plodnosť a väčších novorodencov, ktorí sú pomerne dlhý čas závislí od starostlivosti dospelých. Hoci tieto charakteristiky prispeli k úspechu ľudí počas evolúcie, ich cena bola pomerne vysoká.
Ľudia si museli vyvinúť a osvojiť také postupy, ktoré im pomohli dané nároky efektívne naplniť. Takými mohli byť vývoj lovu a zberu v období pred 2,5 milióna rokov. Toto obdobie korešponduje so zväčšovaním mozgu ľudí a predlžovaním postnatálneho vývoja dieťaťa. Ďalšou cestou mohol byť vznik pluhového poľnohospodárstva, ktoré vzniklo pravdepodobne pred 12-tisíc rokmi. Tento jav sprevádzal nárast pôrodnosti a hustoty obyvateľstva. Podľa niektorých vedcov je dôležitým míľnikom aj ovládnutie technológie ohňa, čo malo vplyv nielen na evolučný, ale aj na kultúrny vývoj človeka.
Riskantné stratégie s vysokým ziskom
Čo však bolo potrebné na to, aby si prví lovci a zberači zabezpečili úspech pri získavaní potravy?
Aby sa vedci dozvedeli viac, porovnali energetický príjem a výdaj u moderných lovecko-zberačských spoločenstiev a najbližších príbuzných ľudí – primátov z čeľade hominidov (šimpanzy, gorily a orangutany). Počas výskumu pozorovali lovecko-zberačskú populáciu Hadza z Tanzánie a bolívijských lovcov-zberačov a motykových poľnohospodárov z kmeňa Tsimane.
Zistili, že lovci-zberači pracujú podobne ako poľnohospodári v podstate neefektívne. Na zaobstaranie potravy minú viac energie než primáty. Pri hľadaní potravy prejdú dlhé vzdialenosti a zároveň vykonávajú veľmi intenzívne činnosti, akými sú vykopávanie hľúz či klčovanie stromov. Šimpanzy, gorily a orangutany energiu získavajú jednoduchšie. Väčšinou sa živia ovocím či inou rastlinnou potravou. Ich stratégia nie je riskantná, ale zároveň aj výsledok v podobe odmeny je nízky. Ich strava je ľahko dostupná, no zároveň obsahuje menej kalórií. Z tohto dôvodu zaberie získanie jej dostatočného množstva dlhší čas.
Lovci-zberači a poľnohospodári minú porovnateľné množstvo času i energie na získavanie potravy. V porovnaní s primátmi však dokážu za kratší čas zaobstarať viac výživnejšieho jedla. Okrem toho úroda z malých políčok, ktoré majú rozmery porovnateľné s našimi záhradami, prináša ešte väčšie zisky ako samotný lov či zber. Antropológovia predpokladajú, že osvojenie si pestovania plodín mohlo byť motivované práve vidinou vyšších benefitov za kratší čas.
Výsledky teda naznačujú, že ľudia si mohli dovoliť nákladné energetické rozpočty – teda rovnováhu medzi energetickým príjmom a výdajom – nie kvôli adaptáciám šetriacim energiu, ale vďaka zvýšenej intenzite získavania potravy. Na rozdiel od primátov si ľudia osvojili stratégie, ktoré boli vysoko riskantné, ale zároveň mohli vo výsledku nadobudnúť viac energeticky bohatej stravy. Skôr, než by znížili energetické výdaje, investovali ľudia viac do maximalizovania odmeny.
Pozrite si
Kooperácia ako kľúč k pochopeniu ľudskej evolúcie
„Ľudská vysoko nákladná, ale zároveň aj vysoko zisková stratégia je ekologicky riskantná a tvrdíme, že to bolo možné len v kontexte zvýšenej miery kooperácie, medzigeneračného zdieľania potravy a deľby práce,“ píšu autori v novej štúdii.
„Tvrdíme, že čas ušetrený stratégiami obživy poskytol viac voľného času na sociálne interakcie a sociálne učenie sa v centrálnych miestach lokalít, čo je rozhodujúce pre kumulatívny kultúrny vývoj.“
Znamená to teda, že práve úspech v získavaní potravy poskytol priestor na experimentovanie, učenie sa, vývoj kultúry a sociálnych vzťahov.
Kooperácia, medzigeneračné delenie sa o potravu a deľba práce sa ukazuje ako kľúč k pochopeniu ľudskej evolúcie. Kultúrny antropológ Michal Uhrin vysvetľuje, že pre ľudí je charakteristická spolupráca nielen medzi geneticky príbuznými, ale aj medzi pokrvne nepríbuznými členmi skupiny. Ľudia preto bývajú označovaní ako ultrasociálny či hypersociálny druh. Prispôsobili sa životu v skupinách, v rámci ktorých fungujú mnohovrstevné koalície a spojenectvá. Aby sme pochopili, čo všetko sa skrývalo za úspechom predkov moderných ľudí, je potrebné zamerať sa práve na schopnosť spolupráce.
„Zdieľanie potravín, či už pochádzajúcich z lovu, alebo zberu, je jedným z kľúčových momentov evolučnej histórie ľudí. Umožňuje prekonávať individuálne zlyhanie v love, zbere alebo aj pestovaní plodín motykovým alebo pluhovým spôsobom. Zdieľanie zabezpečuje prežitie jednotlivcov a skupín,“ hovorí pre web Veda na dosah Uhrin.
„Aj pri neúspešnom love je možnosť získať mäso od úspešnejších lovcov. Rovnako ako pri neúspešnom zbere či pestovaní nie sú jednotlivci a ich blízki príbuzní odkázaní len sami na seba. Teoreticky tak nikto netrpí hladom, pretože vždy je niekto zo skupiny úspešný v love či zbere a s úlovkom sa rozdelí s ostatnými členmi skupiny,“ dopĺňa antropológ.
Podľa vedca je dôležité zamerať sa aj na súvislosť medzi potravinovými stratégiami a reprodukčným cyklom u ľudí. V porovnaní s mláďatami šimpanzov, goríl a orangutanov sú ľudské deti pomerne dlhý čas závislé od dospelých. Do úvahy treba tiež vziať relatívne krátke obdobia medzi pôrodmi žien – približne tri roky. Ženy teda dokážu porodiť za pomerne krátky čas veľa nesamostatných detí, ktoré si dlhý čas vyžadujú veľa energie a starostlivosti.
Spomenutá reprodukčná stratégia môže podľa Uhrina fungovať iba v prípade spolupráce medzi členmi rodiny a komunity. Uvedený kooperatívny spôsob rozmnožovania vyžaduje existenciu spolurodičovstva, čo zahŕňa aj medzigeneračné delenie sa o potraviny.
Ženy z tanzánijskej populácie Hadza pri hľadaní potravy. Zdroj: Herman Pontzer
Ako začali ľudia spolupracovať
Ako je možné, že ľudia dosiahli taký vysoký stupeň kooperácie, ktorý sa neobmedzoval len na príbuzných, ale aj nepríbuzných členov komunity? Kultúrny antropológ vysvetľuje, že túto hádanku sa snažili rozlúsknuť evoluční biológovia William D. Hamilton pri skúmaní príbuzenského výberu a Robert Trivers počas výskumu recipročného altruizmu.
Príbuzenský výber spočíva v uprednostňovaní blízkych príbuzných pred vzdialenými a preferovanie vzdialených príbuzných pred nepríbuznými členmi spoločenstva. Recipročný altruizmus Uhrin vysvetľuje ako vzájomnú výmenu pomoci – ja pomôžem tebe a ty mne, a to bez nároku na okamžité opätovanie. Oba typy kooperácie je možné nájsť v prípade viacerých živočíšnych druhov.
Hoci sa tieto typy spolupráce vyskytujú aj u ľudí, podľa vedca nedokážu celkom vysvetliť rozsiahle formy spolupráce medzi príbuznými a nepríbuznými ľuďmi, či dokonca medzi neznámymi osobami. Rovnako nedokážu zodpovedať otázku ochoty investovať do spoločných majetkov či ochotu položiť život za neznámeho a nepríbuzného príslušníka vlastného kmeňa či náboženskej skupiny.
„V priebehu evolúcie mohol v prípade ľudí zohrať dôležitú úlohu nielen selekčný tlak pre spoločenskosť, ale najmä proces koevolúcie kultúry a génov, ako aj samotná kultúrna evolúcia. To, čo ľudský druh okrem rozsiahlych foriem kooperácie odlišuje od ostatných živočíšnych druhov, je najmä kumulatívne kultúrne a sociálne učenie, symbolické myslenie, jazyk a náboženstvo,“ hovorí Uhrin.
„Tie umožnili dosiahnuť rozsiahle a efektívne stupne kooperácie medzi nepríbuznými a veľkými skupinami, skladajúcimi sa často z osôb, ktoré sa vzájomne nepoznajú a do spoločných interakcií vstupujú len vo výnimočných prípadoch. To znamená, že boli dôležitými aj pri rozvoji potravinových stratégií od lovu a zberu až po rozsiahle formy poľnohospodárskych činností.“
Voľný čas a jeho vplyv na formovanie kultúr
V dôsledku vzniku vysoko riskantných, ale zároveň aj výnosných potravinových stratégií boli predchodcovia moderných ľudí schopní zabezpečiť dostatok potravy nielen pre seba, ale aj pre členov spoločenstva, v ktorom žili. Ušetrili tak čas, ktorí mohli využiť na iné aktivity, napríklad na výrobu lepších nástrojov, experimentovanie či učenie sa. Voľný čas sa teda ukazuje ako dôležitý faktor pri formovaní kultúry a sociálnych vzťahov.
„Rozvoj bohatého spoločenského a kultúrneho života, ktorý je taký bežný vo všetkých ľudských spoločnostiach, najskôr zrejme vyžadoval časovo efektívne stratégie na zabezpečenie potravy,“ píše v tlačovej správe Kalifornskej univerzity jeden z autorov štúdie Micheal Gurven.
Antropológ Michal Uhrin súhlasí so zisteniami amerických vedcov a dopĺňa, že ušetrený čas poskytoval viac možností pre sociálne interakcie a sociálne učenie. Tento moment považuje za rozhodujúci pre rozvoj potrebných mentálnych kapacít a kultúrnu evolúciu. Podobný názor má aj archeológ Pavol Jelínek.
„Ľudská kultúra je kumulatívna. Ale aby sme sa dostali od kamennej sekery po atómový reaktor, potrebujeme čas. Žijeme v dobe, keď živíme množstvo ľudí, ktorí sú mimo primárnej výroby potravy. Ich úlohou je doslova vymýšľať nové veci. A nevymýšľajú len technologické vynálezy, ale hry, príbehy a podobne,“ pripomína pre web Veda na dosah Pavol Jelínek.
„Teda kultúra nie je kumulatívna len v zmysle výroby artefaktov a technológií obživy. Vyvíja sa a je čoraz zložitejšia aj spoločenská štruktúra, umenie a symbolické systémy, ako je náboženstvo alebo ekonomika. Takže kvalitné trávenie voľného času bolo vždy dôležité a oceňované.“
Pozrite si
Pár otázok na záver
Štúdia amerických antropológov je zaujímavá tým, že porovnáva človeka s jeho najbližšími príbuznými, s primátmi. Do akej miery je to však možné a akú má takéto porovnanie výpovednú hodnotu?
„Pre mňa osobne je táto štúdia zaujímavá preto, že posudzuje človeka len ako ďalší živočíšny druh a porovnáva jeho činnosť s činnosťou ďalších príbuzných živočíšnych druhov. Túto bariéru nemá každý odvahu prekročiť. V každom prípade to prináša výsledky,“ vysvetľuje Jelínek. Zároveň si myslí, že vedu treba robiť v teréne a nie od stola, ako to bolo v minulosti.
Antropologické teórie šli vtedy vždy ruka v ruke s archeologickým či paleontologickým výskumom. Už zakladatelia kultúrnej antropológie pozorovali prírodné národy a svoje zistenia sa snažili aplikovať na prehistorické kultúry. Pri takýchto porovnaniach musia byť vedci veľmi opatrní.
„Treba mať na zreteli, že súčasné spoločnosti lovcov, zberačov a motykových poľnohospodárov nie sú žijúcimi fosíliami. Prechádzajú kultúrnym vývojom rovnako dlho ako západné industrializované spoločnosti. Preto podľa mnohých bádateľov nie sú verným obrazom spoločností lovcov a zberačov dôb minulých. Z tohto dôvodu je potrebná obozretnosť pri porovnávaní ich spoločností, spôsobu života a potravinových stratégií s tými, ktoré boli charakteristické pre našich predkov spred niekoľkých tisíc rokov,“ pripomína antropológ Michal Uhrin.
Zdroje: DOI: 10.1126/science.abf0130, Tlačová správa Kalifornskej univerzity, Tlačová správa Dukovej univerzity
Mgr. Michal Uhrin, PhD., je odborný asistent na Katedre etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Interné doktorandské štúdium v odbore etnológia a kultúrna antropológia ukončil obhajobou dizertačnej práce, v ktorej sa zaoberal vzťahom medzi príbuzenskými systémami a kooperáciou v kontexte náboženstva. Uskutočnil dlhodobé etnografické výskumy v rurálnom prostredí na východnom, strednom a západnom Slovensku. Jeho výskumy sú umiestnené do perspektívy evolučnej a kognitívnej antropológie.
Mgr. Pavol Jelínek, PhD., pracuje v Slovenskom národnom múzeu – Archeologické múzeum. Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Zaoberá sa najmä výskumom pohrebného rítu a náboženstva v dobe bronzovej. Podieľal sa na systematickom výskume opevnenej osady z doby bronzovej v Budmericiach.
