V priebehu storočí sa naše nároky na dvorenie veľmi zmenili.
Pozrite sa, ako vyzeralo flirtovanie v minulosti. Zdroj: iStock.com/SeventyFour
Portrét Anny Klévskej od Hansa Holbeina mladšieho bol taký pútavý, že v roku 1539 prinútil Henricha VIII., jedného z najmocnejších ľudí na svete, aby sa s Annou zasnúbil. Henrichov veľvyslanec opísal obraz ako „veľmi živý“, čo naznačovalo, že išlo o celkom presné zobrazenie. Niektorí historici však Holbeina obviňovali z toho, že Annu vyobrazil nerealisticky a namaľoval ju oveľa krajšou, ako bola v skutočnosti. Tak či onak, prvé osobné stretnutie Anny a Henricha bolo neuveriteľne rozpačité, pričom historické správy naznačujú, že ani jeden z nich nebol pre toho druhého príťažlivý. Nasledovalo manželstvo, ktoré bolo v júli 1540 anulované.
Hoci sa prezentácia potenciálnej budúcej kráľovnej v podobe portrétu môže spočiatku zdať veľmi vzdialená od našich moderných spôsobov vyznávania lásky, dvorné portréty sa pomaly vracajú aj do našej doby. Napríklad ak si potenciálneho partnera vyberáme prostredníctvom zoznamovacích aplikácií, v prvom rade nás zaujme jeho fotografia, podobne ako to bolo v minulosti, len s namaľovaným obrazom.
Keďže dnes sa už väčšina moderných zoznamovacích interakcií začína spoza obrazovky, online používatelia sú vystavení stovkám potenciálnych partnerov zoradených podľa algoritmu. Keď porovnáme zoznamovanie partnerov dnes a v minulosti, pred stovkami rokov neboli pri hľadaní lásky slová ústredným alebo nevyhnutným faktorom.
Portrét Anny Klévskej stačil Henrichovi VIII. na to, aby sa s ňou zasnúbil, hoci manželstvo trvalo iba šesť mesiacov. Zdroj: Wikimedia/Hans Holbein the Younger
V tom čase ľudia využívali signály, ktoré pritiahli potenciálneho partnera, viac ako slová. Niektoré z týchto signálov sa používajú dodnes, iné zas upadli do zabudnutia. Čo tieto neverbálne kódy prezrádzajú o tom, ako vnímame romantické vzťahy? Môže nám ich pochopenie pomôcť nájsť skutočnú lásku?
Flirtovanie pomocou vejára
Regentská éra okolo roku 1800 je známa aj oslavou dvorenia a romantickej lásky. Toto obdobie ponúkalo ženám možnosť dvorenia, ale aj aktívneho vyhľadávania si manžela. V románoch spisovateliek regentskej éry, ako napríklad Jane Austenovej, si ženy vyhľadávajú manžela najmä pre lepšie finančné či spoločenské zabezpečenie, avšak v závere skutočná láska vždy zvíťazí.
Ako tvrdí Sally Hollowayová, výskumná pracovníčka na Univerzite vo Warwicku vo Veľkej Británii a autorka knihy The Game of Love in Georgian England, manželstvo z lásky sa v 18. storočí stalo „široko oslavovaným ideálom”. Na rozdiel od neskoršieho rozvíjania lásky k človeku, s ktorým boli kompatibilní, kládli ľudia dôraz na nájdenie lásky pred sobášom.
Podľa Sally Hollowayovej si na niektorých spoločenských podujatiach ľudia dvorili. Dámy mohli flirtovať pomocou vejára, avšak išlo skôr o zábavu ako o vážny spôsob komunikácie. V roku 1797 vytvoril dizajnér Charles Francis Bandini vejár, na ktorý vytlačil kódovanú abecedu s malými ozdobnými písmenami, aby si ženy mohli posielať správy aj cez celú miestnosť. Na vejári nazvanom Fanology alebo Ladies Conversation Fan boli uvedené rôzne polohy rúk na označenie jednotlivých písmen, takisto ako je to pri semafore, čo bola metóda komunikácie používaná najmä námorníkmi pomocou farebných vlajok.
Podobný bol aj ďalší vejár s názvom The Ladies Telegraph, for Corresponding at a Distance z roku 1798. „Primárne sa vejár používal medzi milencami ako oveľa menej explicitný prostriedok flirtovania, sprevádzaný túžobnými či zamilovanými pohľadmi,“ hovorí Sally Hollowayová.
V knihe Fanology or The Ladies Conversation Fan z roku 1797 sa uvádzajú rôzne polohy rúk pri ovievaní symbolizujúce rozličné písmená. Páry sa dorozumievali takýmto tajným jazykom. Zdroj: Pinterest
Signály vejárom boli užitočné na preplnených a hlučných plesoch alebo tam, kde sa vyžadovala diskrétnosť. V menších priestoroch mohli muži a ženy používať vône na stimuláciu a posilnenie pocitov lásky a sexuálnej túžby. Tekuté vône kvapkali dámy aj na milostné listy s cieľom zlákať milenca.
Hollowayová hovorí, že muži v období regentstva zvyčajne obdarovávali ženy širokou škálou darčekov od kvetov až po miniatúrne portréty, aby im preukázali svoju náklonnosť a to, že sú pre ne vhodnými partnermi. „Páry si vymieňali knihy ako darčeky a podčiarkovali si pasáže, s ktorými najviac súhlasili,“ hovorí Hollowayová. „V listoch diskutovali o svojich nádejach a obavách, o svojich morálnych názoroch či o tom, ako by malo vyzerať ich manželstvo. Snažili sa takto vybudovať užšie citové puto.“
Na oplátku darovali ženy mužom zvyčajne ručne vyrobené predmety, ako napríklad vyšívané volány a vesty, ktoré mali naznačovať ich domácu zručnosť a čas investovaný do nápadníka, a lisované kvety, napríklad fialky, ktoré symbolizovali ich skromnosť, pravdovravnosť a vernú lásku. Dva symbolicky najdôležitejšie dary boli pramene vlasov, teda fyzická časť tela milovanej osoby, a prsteň, ktorý symbolizoval sobáš.
Hoci sa flirtovanie pomocou vejára v súčasnosti už nevyužíva, podľa odborníčky existujú v dvorení v súčasnosti a minulosti aspoň nejaké podobnosti, napríklad dary. „Všetky tieto rituály pomáhali vytvárať pocit intimity a emocionálnej blízkosti podobným spôsobom, ako si moderné páry môžu vymieňať dary, textové správy či plánovať rande a spoločne strávený čas, aby sa uistili o svojej kompatibilite,“ hovorí Sally Hollowayová.
Na rozdiel od neskoršieho rozvíjania lásky k človeku, s ktorým boli kompatibilní, kládli ľudia dôraz na nájdenie lásky pred sobášom. Zdroj: iStock.com/Cannasue
Najstaršia forma sociálnych sietí
Keď sa vo viktoriánskom období stala fotografia dostupnejšou a rozšírenejšou, viac ľudí malo po prvýkrát možnosť vidieť podobizne celebrít a dokonca aj členov kráľovskej rodiny. Priatelia a rodina si tiež mohli navzájom vymieňať spomienkové predmety. A čoskoro si technológia, ktorá sa rozšírila v britskej viktoriánskej spoločnosti, našla romantický účel. Páry si darovali portrétne fotografie s rozmermi približne 9 × 6 cm, nalepené na kúsku kartónu, takzvané cartes, ktoré mohli poslať potenciálnym milencom.
Tieto fotografie boli lacné a ľahko sa vymieňali, takže portrét sa svojím spôsobom mohol stať virálnym, ako sa dnes môže stať virálnym obrázok na internete. Ľudia uverejňovali inzeráty so žiadosťou o výmenu kartičiek s fotografiami a páry mohli mať fotku svojich milovaných rovno pri sebe.
Páry si medzi sebou vymieňali fotografie prilepené na kúsku kartónu. Týmto spôsobom si vyznávali nehynúcu lásku.
Kráľovná Viktória a princ Albert preslávili tieto obrázky, než sa stali dostupnejšími pre stredné a vyššie vrstvy. Navyše boli súčasťou individuálnej konštrukcie seba samého vo vzťahu k širšej kolektívnej identite. Cartes poskytli niektorým ľuďom prvú a možno jedinú príležitosť nechať sa odfotografovať. Podobne ako v prípade moderných zoznamovacích aplikácií, tak aj im takáto kartička s fotografiou umožnila urobiť pôsobivý prvý dojem.
Časom sa kartičky zmenili na akési koláže. Vyvinul sa umelecký štýl, ktorý zobrazoval priateľov v nezvyčajných a kreatívnych pózach. Cieľom bolo uložiť spomienky do albumu a vyjadriť niečo o tom, akí boli blízki priatelia. Na mnohých týchto portrétoch ľudia pózovali s predmetmi, ktoré predstavovali bohatstvo, napríklad s umeleckými dielami alebo so sochami, a dokonca aj s domácimi zvieratami.
Kresba dvorenia v 19. storočí. Zdroj: iStock.com/Christine_Kohler
John Plunkett, odborný asistent na Katedre angličtiny Exeterskej univerzity vo Veľkej Británii, vysvetľuje, že tieto rekvizity ľudí počas fotenia upokojovali. Aj dnes používajú ľudia v zoznamovacích aplikáciách pozadia a rekvizity vrátane exotických krajín alebo zvierat, ktoré odrážajú ich záujmy a to, ako sa radi vidia.
Romantika v berlínskych nočných kluboch
Koncom viktoriánskeho obdobia sa spoločenská etiketa začala uvoľňovať a ľudia si hľadali partnerov na úplne nových miestach. V tanečných sálach hrala do neskorých nočných hodín čoraz temperamentnejšia hudba. V 20. storočí sa rozmohol džez a pre slobodné ženy sa stalo spoločensky prijateľnejšie chodiť s priateľmi do barov a klubov a zoznamovať sa tam. S novými priestormi na zoznamovanie prišli aj nové spôsoby, ako dať najavo svoj záujem.
Približne v tomto období, teda v 20. rokoch 20. storočia, sa Berlín stal mestom ultramoderného nočného života. Niektoré berlínske kluby boli obrovské s pohyblivými podlahami a dokonca s vodnými predstaveniami. Berlínsky nočný klub Residenz-Casino, známy pod názvom Resi, sa preslávil tým, že návštevníkom ponúkal možnosť kontaktovať sa navzájom buď pomocou telefónu, alebo dômyselného systému pneumatických trubíc ťahajúcich sa od stola. Rovnako ako sa trubice používali vo vnútorných poštových systémoch kancelárií, obchodných domov a bánk na posielanie peňazí, tak mohli páry vložiť nejaký odkaz do kovovej nádoby a zatlačiť ho do trubice, odkiaľ ju podtlak nasal na miesto určenia.
V 20. rokoch 20. storočia sa v Berlíne preslávilo kasíno Residenz, ktoré umožňovalo návštevníkom klubu vyjadriť svoj záujem prostredníctvom systému trubíc. Zdroj: Atlas Obscura
Tieto správy však najskôr skontroloval operátor, ktorý sa uistil, že sú slušné, a až potom ich poslal danému adresátovi. Takýmto spôsobom si mohli páry posielať okrem správ aj darčeky (od cigariet cez drobnosti dokonca až po kokaín). Najmä zakázané dary predstavovali pre milencov určitú formu adrenalínu. Druhá svetová vojna v roku 1939 znamenala koniec takýmto formám dvorenia. Niektoré komunikačné systémy nočných klubov však pretrvali i v západnom Berlíne, dokonca samotný klub Resi bol znovu otvorený v roku 1951.
Pomocou kovovej nádoby a trubice si páry medzi sebou posielali odkazy aj darčeky (od cigariet cez drobnosti, dokonca až po kokaín).
Tajné signály medzi queer vzťahmi
Vzťahy osôb rovnakého pohlavia sa už dlho musia pre útlak a nenávisť, ktorá bola v minulosti ešte rozšírenejšia, spoliehať na alternatívne spôsoby komunikácie. V minulosti umožňovali tajné signály LGBTI ľuďom nájsť si partnerov a zároveň sa snažiť zostať v bezpečí pred nepriateľmi, násilím a represívnymi zákonmi. Vzťahy osôb rovnakého pohlavia boli vo veľkej časti Európy až do 60. a 70. rokov 20. storočia a do roku 2000 v USA nezákonné.
Napríklad zelený karafiát, ktorý sa považuje za symbol gayov, pôvodne spopularizoval ako symbol so skrytým významom homosexuálny spisovateľ Oscar Wilde. V roku 1892 Wilde poveril hŕstku svojich priateľov, aby ho nosili na sakách pri príležitosti premiéry jeho hry Vejár lady Windermerovej.
Oscar Wilde, na snímke (vľavo) so svojím milencom lordom Alfredom Douglasom v roku 1893, dal zelenému karafiátu skrytý význam. Zdroj: Wikimedia
Queer symboly museli byť skryté a nikto ďalší nemohol tušiť ich význam. Okrem zeleného karafiátu je jedným z najstarších príkladov fialová a levanduľová farba kvetov. Tieto farby sa už stáročia spájajú s queer osobami. Dôležité vyjadrenie príslušnosti k LGBTI komunite predstavovali aj šperky. Ďalej to boli tetovania, náušnice, ale i oblečenie, ktoré poukazovalo na príbuznosť s komunitou.
Vďaka hudobnému a sexuálnemu oslobodeniu v období 60. a 70. rokov sa spôsoby dvorenia v queer komunite zmenili. Čoraz častejšie vznikali rôzne otvorené priestory na hľadanie lásky. V Nemecku využívali homosexuáli stránky časopisov Contacts Desired, napríklad Der Kreis, a neskôr gay časopisy ako Him. Tam uverejňovali inzeráty, prostredníctvom ktorých hľadali partnerov.
Skúška časom
Túžba vidieť podobizeň milovanej osoby a hravo nadviazať kontakt pomocou zakódovaných gest a naznačených významov pretrváva dodnes, či už prostredníctvom profilov v zoznamovacích aplikáciách, alebo lajkov, swipov a komplimentov.
„Písanie s nádychom tajomnosti má dlhú históriu, ktorá siaha dávno pred sexting,“ tvrdí Jennifer Evansová, profesorka sociálnych dejín 20. storočia na Carletonskej univerzite v kanadskej Ottawe a autorka knihy Life among the Ruins: Cityscape and Sexuality in Cold War Berlin. Poukazuje na to, že flirtovanie a rané štádiá dvorenia sa už dlho spájajú s vývojom nových technológií, ktoré ľuďom umožňujú komunikovať skryté myšlienky a pocity, a to aj pred očami druhých ľudí. „Od symbolov, akým je farebná vreckovka visiaca zo zadného vrecka džínsov u gayov, až po skratky emoji a akronymy v sextingu.“
Homosexuálne páry využívali pri nepatrnom vyznávaní lásky symboliku, napríklad farebnú vreckovku v zadnom vrecku džínsov.
Niekedy táto symbolika slúži na zachovanie bezpečnosti. Napríklad v prípadoch, keď by mohla verejná účasť na určitých sexuálnych praktikách človeka ohroziť. Odborníčka však dodáva, že ide tiež o samotné vzrušenie z rozvíjania spoločných intimít.
Zdroj: BBC
(RR)
